Rozpustiť a vyvážiť

napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 14. marca 2024.

Nerada si požičiavam knihy od známych, celý čas ma pri ich čítaní zväzuje zodpovednosť. Neviem sa do príbehu ponoriť, kdesi podvedome cítim nevyslovené termíny (koľko ešte trvá požičanie a kde sa začína krádež?). Ani si nemôžem nakrémovať ruky, využiť ten vzácny čas nečinnosti, vyťažiť z toho, že sa chvíľu nebudú šmýkať po klávesnici. Vysušená koža ma teda páli, znepokojivo ťahá, už len rýchlo obrátiť list. 

Potom je tu ešte možnosť, že ma cudzia kniha nečakane zaskočí. Aj teraz sa do mňa zakvačilo zo všetkých tých skvelých viet z príbehu predovšetkým ručne vpísané venovanie od autorky. Spisovateľka sa neuspokojila s bežným podpisom spakruky, venované slová pôsobia cieľavedome. A ja tu teraz nad prečítanou knihou sedím, znepokojená, rozrušená. Pri tiráži autorka kamarátovi kladie na srdce, že ak si sa už našiel, nikdy, nikdy sa nestrať. Ten nárok mi vyráža dych, ako to mohla urobiť? Viem, že to nie je odkaz pre mňa, na rozdiel od celej knihy nemá byť vzťahovaný univerzálne, čítaný len tak hocikým, kto po príbehu siahne. Hovorí ku konkrétnemu človeku a situácii, ale ja si to aj tak beriem osobne. Chcem sa hádať, isto aj pre to, ako zručne je celá kniha napísaná. Ja môžem zvíťaziť aspoň v tejto argumentácii, je to predsa holý nezmysel. Mať doživotnú istotu, kým som a kam kráčam? Nemožné! 

Citlivé miesto. Neviem ho pomenovať a potom sa takéto cudzie slová náhodou zarežú hlboko, intímne. 

Vraj nám chýba rytmus, počúvam následne hĺbavé hlasy v podcaste. Je pravda, že už takmer netancujem, je zima, mimo sezóny a môjmu telu chýba energia. Ale nie je štruktúra, pomer vecí vlastne tiež rytmus? Moje dni sa už dlho delia stravou na pravidelné pätiny, moje taniere na vyvážený pomer bielkovín, sacharidov, tukov a vlákniny. Aj to je nejaká odpoveď, keď telo nevie, čo si so sebou počať. Od leta, ale vlastne celé roky, skúšam, čo by som zjedla, aby mi nebolo zle. Po všetkých možných (ničnehovoriacich) testoch a vyšetreniach idem ku koreňu problému – učím sa jesť. S odbornou pomocou a na základe kalorických tabuliek, vedeckých odporúčaní, ktoré nepustia. Neprepustia faktami o výžive alergény, ale ani moje dlhoročné paranoje a tradované dezinformácie, kŕmia ma bez kompromisov. Popravde, istým spôsobom ma to baví, dynamiku všetkých dní mi určuje plánovanie jedálnička, nakupovanie, varenie, starostlivé prežúvanie. A po každom vyprázdnení sa pozrieť do misy – až sem to vyústilo. Bolesť ťa naučí venovať pozornosť, niekedy pri prežúvaní dokonca vypínam ešte aj hudbu. Myslím, že možnosť (vy)liečiť sa predpokladá všímanie si bolesti, jej porozumenie a schopnosť ju popísať.

Odovzdala som sa tomu. S úľavou som pustila kontrolu, stačí, ak to všetko zapíšem, niekto iný mi povie, čo s tým – a odborníčka je so mnou spokojná. Kto som ja, aby som si zakazovala ešte jesť, aj ešte toto? Po večnosti narušeného stravovania už nemám nepriateľov, iba spojencov, ktorých prijímam výnimočne bez reptania, vzdoru, podozrievavej zdržanlivosti. Prijímam pomoc – vo forme živín. Po zdanlivo nekonečnom čase mi jedlo neprináša iba perverznú radosť, ale skutočný pocit naplnenia. Ráno si k vločkám nasypem zmes semienok, kokosu, škorice, kašou sa roztečú roztopené maliny. Korunuje im horká čokoláda, pretože japonská štúdia potvrdila, že treba. K tomu si dávam ešte krajec kváskového chleba a vajíčka alebo bezlaktózový syr, spolu so zeleninou. Mäta zaliata horúcou vodou mi pomáha voľne dýchať, ale v skutočnosti bylinkovú zmes pijem predovšetkým pre uzemňujúce objatie sladkého drievka, akokoľvek chuťovo kontroverzné. Skutočný cukor, s ktorým to moje enzýmy tiež vzdali a ktorý nestrávim, mi nakoniec vlastne ani nechýba. Vyčerpávajúco detailne nad tým premýšľam, teda aj píšem, pretože presne takto to je. Starostlivosť o črevný mikrobióm pohlcuje celú moju myseľ, pretože päťkrát denne prisypávam, ohrievam, zalievam, krájam, dôkladne prežúvam. Naučiť sa o seba starať je plný úväzok.

Dá sa teda povedať, že som si vybrala pohodlie. V mnohých ohľadoch som sa nikdy necítila tak dobre, nie je ľahké si na to zvyknúť. Isteže, hlava mi miestami stále zahýba na vychodené koľaje, ale už si ju nelámem. Pritom je to také banálne (napokon, možno je to naozaj len vekom). Nepodceňujem vrstvy, ktoré ma udržiavajú v teple, do základov pridávam termobielizeň. Spím vždy, keď potrebujem. Nevysvetľujem, neodpisujem, nemusím zakaždým reagovať. Ani všade byť. Škaredú, no účinnú kozmetiku nakupujem v lekárni a konečne začínam skutočne chápať čaro cenovo dostupnej kvality nemeckého supermarketu, ktorý sa stal nepravdepodobným love brandom mojej generácie. Prirodzene, popri tom si ohmatávam, aké to je, keď moju hodnotu neurčuje podaný pracovný výkon. Sú veci, ktoré už nemusím vydržať, tak som sa rozhodla a teraz zostáva uniesť len toto – vedomie, že moje vlastné priority sú inde ako priority ostatných ľudí. Nemusím naplniť všetky nároky, ktoré na mňa niekto vznesie – a to znesie neustále opakovanie.

Znepokojuje ma skutočnosť, že popravde si nie som celkom istá, čo je pre mňa to podstatné. Ako prežuť to, o čom mi nikto iný nehovorí, že je správne? Iste, všimla som si, že s nebývalou frekvenciou a samozrejmosťou používam slovo hodnoty, akoby som už predsa mala jasno. Pritom som len pred pár rokmi zostala naozaj vyvedená z miery, keď sa ich terapeutka dotkla jemnou otázkou. Niečo ako onen letmý odkaz v knihe, ktovie za akých náhodných okolností vpísaný. Ten pocit sa podobá na rez papierom po prste, nenápadné škrabnutie povrchu, ktoré ale nedá pokoja. Bojím sa, že môj život je príliš bezduchý, banálny, naozaj to stačí mať a vnímať takto? Znepokojenie je na mieste, predsa len, toľkých starých rároh som sa vzdala, vecí, ktoré som so sebou vláčila celú večnosť – ale aspoň ma to všetko kotvilo v známom prístave. Opustiť niečo, čo poznáme, je namáhavé, už sa nečudujem zvýšenému výdaju energie. Už som to predsa neraz zažila! Nesúhlasím so sebaistou spisovateľkou, lebo svoju pozíciu neustále vyjednávame. Život je jedno veľké spresňovanie, kto iný by to mal chápať  než autorka a editorka? (Áno, aj na predložkách záleží.) Celý čas (sa) strácame, aj presvedčenia a predstavy o sebe, strácame svojich milovaných a v neposlednom rade strácame obľúbené perá, ponožky, zavreté podniky a dnes zastavané, no kedysi denne navštevované prechádzkové priestranstvá. Ilúzie, ambície, predsudky, obavy. V skutočnosti by som to ani nechcela inak, než strácať a vždy znova objaviť. Dosiaľ mi potom vždy bolo  inak, lepšie.

Keď veľmi treba, viem aj teraz povedať, kto som. Hoci cítim, že pritom vyťahujem zo skrine staré odevy, z látky zavonia predošlý život – chvíle, keď som preferovala o sebe toto. Napokon, mnohé z toho mám stále v obľube, ale keď som k sebe úprimná, vidím, ako to stráca kedysi taký kľúčový význam. Vyrovnávam sa teda? Neviem. Odohrávanie sa života znamená nevedieť, to už predsa poznám. Teraz sa ma to tak dotýka asi najmä preto, že som zatiaľ najďalej od brehu, zrazu celkom iná perspektíva ako z domácej pevniny. Pretože ja tu naozaj nechávam za sebou toľké z toho, čo ma tvorilo: perfekcionistické ambície, detské krivdy, svoj single život. Možno to ani inak nemôže byť, keď sa človek otvorí svetu, dočasne sa v tom stratí, zanikne. Som rozpustená vo všetkom, čo som si konečne dovolila. Pretože rytmus a štruktúra nie sú o kategóriách a katalogizovaní (tá moja odveká posadnutosť súdením!), ale o počúvaní. Načúvam teda všetkým poryvom a premenám, ťažko sa mi z toho súka nejaké súvislé pomenovanie. Poctivo vnímať svoje potreby sa mi totiž zdá ako neustále balansovanie – ešte trochu vlákniny dosypať, pár gramov ovocia, kúsok čokolády. Potom bielkovinu a kyselinu listovú, zavŕšiť to štipkou korenia. Keď si konečne vravím, že to prijímam všetko – aj za tú najvyššiu cenu zraniteľnosti, kedysi, och, takú neprekonateľnú –, otriasa to všetkým. Neviem, čo si počať, lebo zrazu je možné všetko. 

O rok neskôr mám presne tú hmotnosť, ktorú mi vypočítal zdravotnícky stroj ako primeranú, zdravú. Medzitým som sa už aj prejedala a schovávala obaly z vyjedených potravín, aby nebolo očividné, koľko toho naozaj jem, vymenila šatník za menší a následne roztrhla vzácnu novú sukňu náhle (znovu)nadobudnutými proporciami. Teda nie bez komplikácií, ale nechala som sa to dojesť, sukňa-nesukňa. A teraz neveriacky pozerám na tie čísla – na vytesnený rekord, spodnú hranicu, kam som s bolesťou klesala, aj na tú cifru zdravia, ku ktorej som sa dostala presne tak, že som to celé konečne prestala riešiť. Na narodeniny som vymazala aplikáciu na počítanie kalórií a vybavená základnými princípmi normálneho stravovania som proste ďalej jedla. Na výročie som začala baliť svoj podnájom a ďalej sa presúvať k tebe, už nastálo. Na konci roka som odišla z práce a zostala ďalej pracovať na veciach, ktoré sú dôležité pre mňa. Prestala som sa pýtať, každým dňom som však presnejšia.

editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra SOŇA GREGOROVÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *