napísala ANDREA BANDIKOVÁ
ilustrovala CHRISTIANA

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 21. júna 2018.

Prvýkrát som dostala záchvat úzkosti asi pred rokom a pol. Keď som si uvedomila, že môj dlhoročný vzťah sa rozpadáva a stará mama znova ochorela. Po rokoch emocionálnej hojnosti, ako by som ich spätne nazvala, som sa musela konfrontovať s pocitom konca. A to, že môžeš stratiť, nie je ľahké prijať. Bolí to na hrudi, tak ako dovtedy nikdy. Bála som sa, že naraz strácam všetko. Strácam dvoch z mojich najbližších. Môj svet sa mení a tým sa mení všetko, šťastie schované v pocite istoty. Stará mama zomrela počas týchto Vianoc. Môj vzťah sa skončil pred dvomi mesiacmi.

Úzkostné stavy prichádzali kedykoľvek a nesúviseli nutne s problémami, ktoré som v tom čase riešila. Banálne stretnutie s nepríjemnou predavačkou v obchode spôsobilo, že sa mi stiahlo hrdlo. Mohla som sa snažiť, ako som chcela, racionalizovať si tú situáciu a naplno si uvedomovať, že to nič neznamená. Večer som sa v posteli prevracala, nevedela zaspať a ráno sa budila pridusená. Trvalo to mesiace.

Hraničné zmeny, ako je narodenie dieťaťa, rozpad partnerského vzťahu či smrť blízkeho človeka, sú záťažovými situáciami a testujú silu nášho psyché. Keď som si vyberala tému pre prvý článok do Kurníka, zaujímalo ma, čo môže mať vplyv a odraziť sa na psychickom zdraví ženy, ako to bolo v minulosti a či sme na tom s mužmi podobne alebo existujú medzi nami rozdiely. A ak áno, tak prečo. A našla som toto:

Dejiny ženskej psychológie siahajú na prelom 19. a 20. storočia a ich prvotnou úlohou bolo kontrovať dobovým výskumom psychológov-mužov, z ktorých časť ospravedlňovala a snažila sa potvrdiť podriadené postavenie žien v spoločnosti. Prvé psychologičky tiež významne rozšírili poznatky v oblasti detskej psychológie. To, že ženy mali svojej podriadenej úlohy v spoločnosti akurát dosť, čítame v románoch Virginie Woolf alebo v básni The Housewife americkej feministky, spisovateľky a sociologičky Charlotte Perkins Gilman.

Ako Charlotte píše, žena v domácnosti mala presne vymedzené úlohy, ktoré počas dňa musela stihnúť. Starala sa o chod vecí domácich a členov rodiny. Riešila, čo budú jesť, čo si obliekať… na sebarealizáciu či vlastné túžby a starosti neostával čas. Ani nebolo na výber. Potom však nastalo zlomové obdobie, v ktorom sa ženy postavili na odpor stereotypom, zahodili zástery, rozutekali sa zo svojich domovov, začali pracovať, voliť a aj ich domácnosti to prestáli.

V 90. rokoch na Oxfordskej univerzite vznikla rozsiahla analýza mentálneho zdravia obyvateľov Európy, USA, Austrálie a Nového Zélandu, ktorá ukázala, že existujú výrazné rozdiely medzi ženami a mužmi. Ženy sú podľa nej až o 75 percent náchylnejšie k rozvinutiu depresie, pri úzkostnej depresii je to 60 percent. U mužov vypozorovali väčší sklon k rozvinutiu závislosti na užívaní návykových látok, oproti ženám až 2,5-násobný.

Podľa autora štúdie sa z analýzy dá odčítať vzorec. Ten hovorí, že ženy viac postihujú vnútorné problémy, ako depresia či spánková porucha. Zatvárajú ich do seba, zatiaľ čo muži ich skôr externalizujú vo svojom prostredí, čo vyúsťuje napríklad v závislosti či nezvládnutý hnev. Celkovo je však pravdepodobnosť, že žena psychicky ochorie, až o 40 percent vyššia ako u muža.

Psychiatrický výskum z Anglicka z roku 2007 priniesol nečakané závery. Ženy sa podľa neho častejšie zaoberajú myšlienkami na samovraždu a častejšie sa o ňu aj pokúsia. Počet mužov, ktorým sa však tento zámer podarí dokonať, je oveľa vyšší. Muži sú pri pokusoch o samovraždu impulzívnejší a rizikovým faktorom zvyšujúcim impulzivitu je alkohol.

Biologické, psychologické a sociálne faktory majú podiel na rozvoji psychických ochorení a tieto faktory sa medzi pohlaviami líšia. Výskumy, ktoré sa pokúšajú rozlúsknuť pôvod a pomenovať rozdiely medzi nimi, sú však ešte v plienkach, nehovoriac o zohľadňovaní transgender a non-gender osôb.

Na psychiku žien má veľký vplyv aj fluktuácia hormónov počas ich života. Zistilo sa, že kľúčom k psychickej pohode je u ženy hormón estrogén, ktorý psychiku chráni. V období, keď je jeho hladina nízka, to je napríklad pred menštruáciou či po pôrode, niektoré ženy zažívajú depresie a úzkosti. Ich výskyt rastie aj medzi 45. a 50. rokom života v období menopauzy, keď sa hladina estrogénu výrazne zníži. Toto prepojenie nie je na poli psychológie ešte riadne preskúmané.

Na druhej strane, za tých vyše sto rokov sme urobili obrovský pokrok. V porovnaní s našimi predkami nezažívame taký stres, sme zdravší fyzicky aj psychicky a žijeme dlhšie.

Vďaka feministkám ako Charlotte mohli začiatkom minulého storočia ženy zmeniť svoje postavenie. No akoby sme niekde hlboko vnútri mali stále ešte odtlačok housewife’s brain, neboli zvyknuté hovoriť o tom, čo nás skutočne trápi, s okolím a zatvárili problémy do seba. Možno stačí nebáť sa odkryť svoju krehkosť. A keď to nepomôže, príde rad na psychológa alebo psychiatra.

Moja starká bola vždy silná a životaschopná. Keď ochorela na reumu a časom potrebovala 24-hodinovú starostlivosť, bolo to pre ňu neuveriteľne ponižujúce. Sledovať svoje telo, ktoré sa každým dňom oslabuje a kruto bolí. Nemôcť si odkrojiť kúsok chleba. Uvedomovať si svoju krehkosť. Niekedy som ju zazrela z okienka v kuchyni, ako sedí v obývačke a so zúfalým pohľadom hľadí na svoje ruky. Obdivovala som, ako to zvládala.

Keď som mala úzkosti, veľa som o problémoch hovorila. Hovorila som o nich hádam s každým. S kamarátmi, s mamou, so sestrou, so starkou, so psychologičkou aj s kolegami v práci. Znova a znova som musela formulovať a verbalizovať svoje pocity, keď som nemala s kým hovoriť, tak som o nich písala a to pomohlo. Hovorením o sebe sa odhaľujeme, stávame sa zraniteľnými, no niekedy je to možno tá najlepšia cesta, ako sa posilniť.

V minulosti ľudí s psychickými problémami zatvárali do zariadení podobných väzeniu. Doktori experimentovali s drastickými metódami liečby, istý čas sa pokúšali liečiť ženy z hystérie masážou a tak vznikol vibrátor. 21. storočie vyzýva našu psyché novými spôsobmi, aj to je cesta, ako lepšie rozumieť sebe samým a sebe navzájom.