napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala HELENA TÓTHOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 3. mája 2018.

Vždy som chcela pracovať z domu. Nemusieť vstávať na budík, nestrácať čas dochádzaním, byť paňou svojho času a aby mi na prácu stačil počítač a internet. Pracovať tak, aby bolo dôležité to, či sú veci hotové, nie prioritne vyrovnávať mínusové hodiny v dochádzkovom systéme. Nebyť kontrolovaná, nemusieť v práci sedieť, keď v skutočnosti nie je čo robiť, neabsolvovať každý deň small talky, mať slobodu. A potom sa mi to splnilo.

Mať prácu na trvalý úväzok (v kultúre, mamo!) a môcť vlastne robiť odkiaľkoľvek sa zdalo ako sen. Po dvoch rokoch takéhoto života som sa nevedela dočkať jeho konca.

Myslela som si, že problémom je najmä množstvo práce, že si len potrebujem oddýchnuť, ale aj po dvoch mesiacoch dobrovoľnej nezamestnanosti a absolútne voľného režimu sa občas zobúdzam nešťastná a prázdna.

Pred rokom som písala o tom, že nikde nemám pocit domova, že utekám preč, pokoj v duši nachádzam v chôdzi a v uliciach. To sa pred časom zmenilo, domov som našla vo svojom mužovi a predstavte si, je mi jedno, či to je alebo nie je emancipované. Žijeme v maličkom byte, do ktorého sa ledva zmestíme, časť vecí skladujeme v rodičovských domoch. Nie je sa kde pohnúť, no sme tu radi.

A je mi tu dobre aj samej, mám svoj kútik, kde rada čítam, za okno, pod ktorým mám pracovný stôl, sme dali búdku a celú zimu do nej chodili sýkorky, párik stehlíkov zelených, jeden brhlík a slávik červienka. Meter odo mňa zobali slnečnicu, kým som vybavovala maily či pripravovala Kurník. No nestačilo to.

Mohla som pracovať aj z ofisu či aspoň chodiť do kaviarní, samozrejme, no to by nevyriešilo nepretržite chodiace maily a notifikácie z fejsbuku, ktorý bol mojím hlavným pracovným pôsobiskom. To, čo som spočiatku brala ako najväčšiu devízu tejto práce, sa obrátilo proti mne. Pracovať som síce mohla odkiaľkoľvek – v Medickej, u našich či na výlete, znamenalo to však vlastne, že kamkoľvek som išla, prácu som si nevyhnutne brala so sebou. Aj do Medickej, k našim či na každý jeden výlet. Aj keď len na hodinu denne, bola tam a čakala.

Nie som workoholička. Prácu neberiem ako poslanie, neprežívam ju, nemám veľké ambície, nebudujem kariéru, nepotrebujem sa v tomto smere realizovať, angažovať sa, nie som premotivovaná. Práca je pre mňa iba práca, nič viac a nič menej, žiaden významný zdroj šťastia a naplnenia. Napriek tomu ju chcem robiť dobre, preto je fajn, keď ma baví či aspoň neserie, ale zvládam to aj bez toho. Nevyhnutnosťou je skôr kolektív, v ktorom sa necítim ako mimozemšťanka. Inak som spokojnučká a nekonfliktná zamestnankyňa, ochotne spravím, čo je treba, a neriešim to, a potom si prajem mať pokoj a čas pre seba a pre blízkych.

No keď robíte z domu, na čas sa pozeráte inak, rozhodujete o každej jednej minúte, o tom, ktorý čas bude venovaný práci a ktorý bude voľný, a jasné, že si myslíte, ako si to všetko múdro zadelíte a že voľného času si ukrojíte viac ako pri práci od deviatej do piatej. A vždy ste na dosah a k dispozícii – pre pracovný svet aj pre rodinu, multitaskingujete, periete a odpovedáte ľuďom na správy a komentáre; všetko to zaberá len minútku, dve. A zrazu je tma. Konečne sa prezlečiete z teplákov a idete sa s mužom von najesť, lebo doma aj tak nie je z čoho variť. A áno, počujete, ako vám pípa mobil. Len jedným okom letmo skontrolujete, či nejde o niečo vážne, a už ste späť v tom, múdro si zadeľujete, čo vybavíte hneď, na čo sa pozriete po príchode domov a čo si necháte na zajtra.

A možno si ešte dáte pivo alebo päť, možno na druhý deň budete mať opicu, krámy alebo soplík, možno bude pršať, alebo sa vám len jednoducho nebude chcieť. A budete v duchu ďakovať za to, že nemusíte nikam ísť a nikoho stretnúť. Že tých pár nutných záležitostí vybavíte aj mailom z postele a celý deň môžete pozerať seriály alebo spať. Učičíkate sa tým, že to doženiete inokedy, bárs aj večer alebo cez víkend. A na chvíľu zabudnete na to, prečo sa cítite naozaj zle aj bez vonkajších alebo zdravotných okolností: nemá to koniec. Nikdy vám nepadne, kolegovia vám nezaklopú na dvere a nezamávajú, že už idú domov. Nemusíte za celý deň spraviť nič a ten nenápadný tlak práce bez konca stále cítite.

Keď sa mi veci dejú v priamom prenose, väčšinou od nich nemám odstup, neviem ich pomenovať a možno si ich občas ani len nevšimnem. Navyše sa bojím priznať, že niečo nezvládam, ako som už písala aj v článku o nestíhaní. A tak som hneď bystro nezbadala, že čas a slobodné nakladanie s ním, čím som sa furt oháňala, vlastne nemám a riešila som to až na hranici vyhorenia. A tým riešením (zdanlivo) bolo podujať sa na ďalšiu vec, ktorú som vždy chcela vyskúšať – dať výpoveď a nejaký čas jednoducho nepracovať.

A viete čo? V podstate sa toho veľa nezmenilo. Ako prvé som si vypla notifikácie z Gmailu, nech maily viac nekontrolujú mňa, ale ja ich, a vnímam, ako každým dňom rastie môj odpor k online svetu a sama pred sebou zúrivo obraňujem svoje právo na ticho, pokoj a nerušenie. Na ten pocit, že nemusím byť stále v strehu, či nepríde nečakaný virtuálny nápor, si zvykám len pomaly, no cítim to celé ako veľké šťastie. Len tak sa prechádzať po večernom jarnom meste, venovať sa iba jednej činnosti a nekombinovať ju s ďalšou ani len v myšlienkach.
Dúfala som však, že tento detox povedie aj k tomu, že budem mať čistejšiu hlavu, viac energie, že budem napríklad produktívnejšia v Kurníčku alebo mi nebude trvať tri dni, kým vymyslím, čo uvarím.

V tomto sa moje predstavy o trávení voľna veľmi neplnia. Nezmenilo sa totiž to najzákladnejšie – stále som doma. Asi by to malo ísť hravo, ráno vstať, upratať, nakúpiť, navariť, čítať si, cvičiť jogu, ísť na prechádzku. No vždy, keď sa mám pustiť do jednej z tých činností, mám výčitky, že nerobím nejakú druhú. Upratovať? Toto je voľno, ktoré som ťažko vybojovala sama so sebou, predsa nebudem robiť niečo, čo ma otravuje, keď tuto sa môžem s knižkou schúliť na gauč. A na gauči zase počúvam vlastné výčitky, že som hnilá a aspoň tie riady by som mohla umyť. Do ničoho sa neviem ponoriť, všade na mňa číha iná činnosť. (Môj) problém je, že je všetko sústredené v jednom (malom) priestore; momentálne ním mám definovaný celý svoj život a začína to byť psycho. Kam sa pozriem, neustále vnímam, čo všetko by som mohla a mala. Neviem pred tým odísť a byť užitočná (či aspoň zamestnaná niečím iným ako sebou) inde. A neprospieva tomu ani to, že môžem veľa spať, a potom som ako bez duše.

Dlho som mala prácu, do ktorej som ráno vstávala, poobede som z nej odchádzala a nevenovala som jej jedinú myšlienku navyše. Voľno som si užívala, chodila som von aj upratovať a variť ma nakoniec celkom bavilo. Všetko malo svoje miesto a svoj čas, neprelínalo sa to.

Možno som len rozmaznaná, dievčinka bez pevnej vôle a sebadisciplíny, neschopná si nastaviť režim, a trápne tu teraz mrnčím a lížem si vymyslené rany, duševné preležaniny z príliš pohodlného života. No myslím si, že dlhodobo tráviť takmer všetok čas doma chce celkom slušnú psychickú odolnosť. Od troch rokov dávame deti do škôlky a dni tým naberú rytmus, povinnosti majú svoj čas, pravidelne prichádza oddych, víkend, zvoľnenie, vakácie. A potom späť do systému, do železnej košele. Môže byť síce nepohodlná, no ja som si ju vyzliekla, a cítim sa nesvoja. Ako nahá.

Porovnávam svoju situáciu s tými, ktorí to možno majú podobne. Myslím na rodičov, ktorí sú doma s deťmi, na dôchodkyne a dôchodcov, na ľudí dlhší čas chorých či nezamestnaných, na tých, ktorí sa starajú o svojich príbuzných. Na to, ako nepríčetne chvíľkami vedia pôsobiť, ako vyhľadávajú kontakt, ako hovoria, že im chýba socializácia, môcť sa s niekým porozprávať.
Som domasedka a je mi tak dobre. A ani mi nechýbajú ľudia, skôr mentálne i fyzické hranice všetkého, čo robím.

Nikto a nič ma neobmedzuje a pomyslenie na budúcnosť vo mne nevzbudzuje strach – mám plány, o pár dní začínam v novej práci, páči sa mi, čo sa predo mnou črtá. No aj tak je v mojej hlave usídlená úzkosť a ťažoba. Neviem ju rozptýliť, niečím sa zaujať alebo aspoň len tak byť a užívať si túto konskú dávku voľnosti bez pomyslenia na to, čo všetko by som mala stihnúť pred tým, ako opäť prídu pracovné povinnosti a život v pokluse. Najradšej by som robila všetko. Miesto toho trávim čas úvahami o tom, ako nerobím nič. Začarovaný kruh, ktorý ide odo mňa ku mne.

Spomínam si, že po pár týždňoch, ako som odišla z korporátnej práce a začala robiť z domu, som sa v bývalej firme pre niečo zastavila. Kolegovia ma vítali s úsmevom a otázkami, ako sa mám. Nebol čas na hĺbkové rozhovory, prehodili sme pár fráz a mne došlo, že to tam tak vlastne bolo po celý čas a že ma to unavovalo. No po dvoch rokoch doma sa neviem dočkať otázok, aký som mala víkend, v kuchynke pri káve. Bude to totiž znamenať, že ten víkend naozaj budem mať, bude iný ako ostatné dni a budem ho vnímať.

A možno to nakoniec bude opäť úplne inak.