Kde domov môj?

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala LUCIA ŽATKULIAKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 13. apríla 2017.

Najbližší ľudia sa mi vždy spájali s priestorom – ich domovom. Prázdniny u babky sú klasika. Rodinné oslavy sa vždy konali u niekoho doma. A kým nás rodičia vedeli ponúknuť pudingom s piškótami, s kamarátkami sme sa väčšinou hrávali, neskôr už viac chichotali a občas aj prespávali v našich detských izbách. Nech si spomeniem na kohokoľvek z detstva, vždy sa mi vybaví pohľad na topánky u nich v chodbe, bundu s odtrhnutým uškom skĺzavajúcu z preplneného vešiaka, svetlo v kuchyni, večné hľadanie dostatočne pohodlnej a zároveň slušnej sediacej polohy na cudzom gauči.

Potom prišlo študentské obdobie krčiem a parkov, vytváranie vlastného priestoru bez zreteľných hraníc a najmä ďaleko od uší a pohľadov našich príbuzných. Patril nám svet. V súčasnosti sa z neho opäť vraciame do kuchýň a obývačiek, ktoré nám (aspoň dočasne) patria, a dejiskom našich najosobnejších rozprávaní, večerí, plačov a skladiskom vínových fliaš je opäť (niečo ako) náš domov.

Mám však pocit, že už sú to skôr kulisy, funkčné a niekedy neosobné. Ľudia, ktorých som spoznala v dospelosti, sa mi s miestom, kde žijú, viac nespájajú. Aj keď bývajú vo vlastnom, aj keď si svoj priestor sami zariadili, aj keď ich úprimne vystihuje. Možno je to spôsobené väčšou rozmanitosťou situácií, ktoré spoločne zažívame. A možno to vychádza z toho, že rozmer domova sa z môjho života jednoducho kamsi vytratil.

Nahradil ho pocit dočasnosti, občas dávajúci nádej a možnosti (žiť už zajtra hocikde inde), častejšie však ťaživý. Spájam si ho s bývaním v podnájme, so všetkými bytmi, do ktorých som za tie roky vkročila a ktoré boli nasiaknuté tým, ako sa ľudia v nich striedajú. Ani nemuseli byť na prvý pohľad vybývané, skôr v sebe niesli to, že sa v nich nikto nezastavuje na dlhší čas.

Ako ja. Oblečenie prevlákam v modrých Ikea taškách, knihy v banánových škatuliach, ktoré zásadne nevyhadzujem, lebo sa mi od personálu z oddelenia ovocia a zeleniny najbližšieho supermarketu nezháňajú úplne ľahko. A preto, že ich skôr či neskôr budem potrebovať znova. Pri každom sťahovaní sa zbavujem vecí, nič nemám do zásoby a pre istotu, lebo by sa to raz mohlo zísť. Žiadne rozmary, obmedzujem sa na to, čo je naozaj nutné.

Preč, preč
Dočasnosť sa však z dlhodobých horizontov presúva aj do každodennosti. Stále myslím na to, kedy a na ako dlho najbližšie odídem. Chladničku mám stále takmer prázdnu. Mať v nej jedlo by znamenalo podriadiť sa mu, variť, ostať doma, aj keď nechcem a nemusím. Pobytom mimo domu prispôsobujem pranie oblečenia, upratovanie aj umývanie vlasov. A keď náhodou žiaden nie je vo výhľade, znervózniem. Lebo to znamená nechať všetko na prirodzený vývoj udalostí, čo niekedy dopadne tak, že jednoducho ostanem doma – bez plánu a bez činnosti. V súčasnom byte ani v tých predchádzajúcich som nikdy nevedela vydržať – najčastejšie sa to stáva v nedeľu; idem z nich zošalieť.

Predstava môjho vlastného budúceho bývania je preto zároveň veľmi silnou predstavou pokoja v duši. No more nedeľa, ako ju poznám teraz! Hovorila som o tom kamoške, čo žije v byte, ktorý s mužom kúpili na polovicu. Platí hypo, je zapísaná na katastri, presádza kvety. Napriek tomu prežíva podobný pocit dočasnosti a nedomova ako ja. Kým ja však čakám na to, že raz konečne pominie a budem chcieť a môcť niekde ostať bárs aj naveky, pre ňu je naopak nevyhnutnosťou. Slovo navždy nemá v slovníku. Možno to naozaj vnímame rozdielne. A možno je vytúžený pokoj a taká tá dospelá spokojnosť (so životom) chimérou a nikdy ich (týmto spôsobom) nenájdem.

Provizórium viažuce sa na bývanie v podnájme však prekáža aj iným ženám, či už sa týka dočasnosti tohto riešenia alebo súkromia, ako som sa dozvedela z nášho dotazníka na túto tému. „Nutne už potrebujem bývať sama, hoci môj spolubývajúci ma nijako neobmedzuje, už nestojím o cudzích ľudí v byte, pokiaľ to nebude človek, s ktorým žijem vo vzťahu,“ hovorí Kvetinka (27 rokov), ktorá v podnájme žije tri roky.

Katarína (31) priznáva, že pred piatimi rokmi bolo bývanie v podnájme s inými ľuďmi dobrodružstvom, teraz by už však prijala vlastný byt. „Súvisí to najmä s tým, že v súčasnosti viac zarábam, viem si to dovoliť a zároveň si dopriať ten luxus, že všetky jogurty v chladničke tam ostanú, až kým ich nezjem,“ vysvetľuje.

Dôvodov, prečo žijeme v podnájme, je viacero. Pre Katarínu je to jednoznačne nižšia cena v porovnaní s vlastným bývaním. Jane (25) prenajatý jednoizbák umožňuje bývať s frajerom – sťahovala sa sem rovno z rodičovského bytu. Emily (27) sa spolu s rodinou zase ešte nerozhodla, v ktorom meste budú bývať. S manželom a ročnou dcérou žije v zahraničí a momentálne sa sťahujú 500 kilometrov za prácou. Takisto oceňuje, že výber bytu sa v rámci možností dá prispôsobiť aktuálnym požiadavkám, či už ide o študentov, mladý pár alebo rodinu s deťmi.

Doma na návšteve
Stále je tu ešte ten druhý, resp. prvý domov, ktorý sme opustili. Detská izba, vyťahané šedivé tričká spred desiatich rokov, v obývačke sedem zaprášených sád pohárov na rôzne príležitosti. Nedeľná slížiková a zmätok pri upratovaní riadov, ak počas našej neprítomnosti náhodou došlo k reorganizácii domácnosti a hrnce už nebývajú tam, kde boli vždy.

Naučila som sa, že nevinné vety typu „Neviem, kde to mávate“ a „Keď som bola naposledy u vás“ zapríčiňujú mamino veľké pohoršenie. Dávam si teda pozor na prvú osobu množného čísla a snažím sa cítiť ako doma. No aj tak ma pri braní si jedla z chladničky bez opýtania občas prepadnú rozpaky.

Podobne to vníma aj Kvetinka: „U rodičov sa cítim ako na návšteve niekde, kde mi bolo dlho dobre. Ale neviem, či by som to ešte nazvala domovom. Moja detská izba je fajn miesto, rada sa tam vyspím, ale slúži už skôr na odkladanie vecí.“

Jana rodičov navštevuje, keď im niečo prinesie (koláč), či si od nich niečo odnesie (vajcia od babky). V jej detskej izbe to vyzerá stále rovnako, len otec tam má nový počítač a steny sú ešte viac popraskané. „Moja domnienka je, že to mama udržiava ako neutrálne teritórium pre môj prípadný návrat,“ myslí si Jana.

Baru (32) sa po ôsmich rokoch v podnájme pri zmienke o domove stále vybaví rodičovský byt, miesto, kde vyrastala. Stále jej tam je fajn, no najmä kvôli atmosfére medzi nimi je rada, že s rodičmi nebýva. Detskú izbu už nemá, všetko je v krabiciach a postupne to triedi, vyhadzuje, sťahuje, rozdáva. „Niekedy, keď prídem cez deň k našim a oni nie sú doma, len tak otváram rôzne skrinky v obývačke a pozerám, čo sa tam zmenilo po obsahovej stránke. Súčasné bývanie vnímam iba ako bývanie a nie domov. Keďže to nie je môj byt, neviem k nemu prechovávať hlbšie city, aj keď je to, samozrejme, moje útočisko. Ale domov bude pre mňa vždy rodičovský byt a potom, ak raz vyjde, tak vlastné bývanie, a keď sa k tomu pridá vhodný partner, tak to pre mňa už bude naozaj domov číslo dva.“

Rodičovský byt sa s tým pravým domovom spája aj Kataríne: „Domov je niekde medzi. Mám rada byt, kam chodím, ale vidím nedostatky a to ma rozčuľuje. Všetok môj majetok je v jednej izbe a stále hovorím, že idem na byt, nie domov. Doma som u rodičov na víkend, myslím, že sa to nezmení, ani keď budem mat vlastný byt.“

Kde je najlepšie
Kde je tada moje doma? Hmm, nikde. Všade, kde som, mám už niekoľko rokov taký hotelový pocit – som trochu nesvoja, pohybujem sa opatrne a veľmi si nezvykám. Dôležité ostalo len to, aby som sa tam vedela dobre vyspať. Navyše pracujem z domu, takže momentálne mi nie je dopriata ani cena útechy v podobe návratu domov po nechutne dlhom a vyčerpávajúcom dni v robote. Mať všetko hotové pre mňa znamená opak – môžem ísť von! Hoci aj o deviatej večer. A chodiť. Veľa. Po svojich obľúbených bratislavských trasách, po Hlbokej, po Strmej ceste, po nábreží. V lete si s knihou líhať do trávy, otvárať pivo, počúvať útržky rozhovorov ľudí naokolo.

Toto je teraz domov. Žiadna obľúbená nehnuteľnosť, ale verejný priestor, ulice, parky, malokarpatské lesy. Moja odpoveď na otázku, kde žijem. Miernu podnájmovú frustráciu to nijako nemení, pomáha mi to však zvládať ju. Otázne ale je, či aj toto nie je dôvod, prečo sa cítim ako večné decko, ktoré nevyrástlo z puberty. Súkromia mám dosť a aj keď momentálne nebývam sama, so spolubývajúcim na seba ledva natrafíme. No aj napriek tomu ako za študentských čias opäť unikám von, túlam sa, domovom mi je mesto.

Kúpiť si domov
Natíska sa otázka, prečo teda miesto fňukania s týmto životným rozpoložením niečo nespravím(e) a jednoducho si nekúpim(e) vlastný byt.

Jana sa s myšlienkou, že by raz vlastnila byt alebo dom, rozlúčila – študuje humanitný odbor a ako hovorí, nikto pri vedomí jej hypotéku nedá. „Mám však stavebné sporenie, z ktorého by som si kúpila pekný nábytok v OD Ikea,“ sníva nahlas. Katarína chce kúpu bytu financovať peniazmi, ktoré zdedila. Kvetinka pracuje ako freelancerka a vlastné bývanie by chcela mať v tridsiatke, zatiaľ musí popracovať na úsporách. Baru zase v podnájme drží výška hypotéky, ktorú by jej banka vzhľadom na jej plat poskytla. „Nie som psychicky pripravená bývať v ešte menšom byte niekde na okraji mesta,“ hovorí. Momentálne však svoju bytovú otázku začína intenzívnejšie riešiť, aby stihla štátny príspevok pre mladých do 35 rokov. „Môj plán je strašne desivý: úspory = 0, pomoc od rodičov = 0, hypotéka =100 percent, čo neviem, či je úplne reálne,“ priznáva.

A čo sa mňa týka, raz sa už k tomu schyľovalo. Pretože mi je blízky koncept zástupných problémov, pred niekoľkými rokmi som si tesne po rozchode vymyslela projekt kúpy bytu. Zabavilo ma to na jedno celé leto – obhliadky, rozpočty, plány – a potom som sa z toho dosrala a miesto vlastnej 20-metrovej garsónky som sa presťahovala do ďalšieho podnájmu a odvtedy v tom vo viac či menej častých intervaloch pokračujem.

Zľakla som sa vtedy zodpovednosti, povinnosti, znaleckého posudku, vybavovania, kúpeľne s ružovými kachličkami, ktorých by som sa pri svojej schopnosti šetriť vedela zbaviť najskôr v roku 2054. Bála som sa toho, že jedného dňa sa celá táto ilúzia sebestačnosti zrúti, nebudem mať dosť peňazí a zomriem od hladu. Nemala som vtedy k dispozícii ani úplne veľa financií a v súčasnosti sú ceny podobne malých bytov tak o tretinu vyššie, takže som na tom stále rovnako, preto sa do kúpy bytu až tak nehrniem.

A, čo si budeme hovoriť, byty, ktoré som videla, neboli úplná výhra. Desilo ma pomyslenie na to, že by sa mi tam nežilo dobre – či už v samotnom byte alebo v danej lokalite – a ani by som to nemohla priznať. Lebo to sa skrátka s dlhom v banke na 30 rokov nehovorí. Všetko musí vynahradiť pocit, že sa nikoho nemusím pýtať, či môžem do steny zatĺcť klinec a či tam môžem chovať päť mačiek.

Učím sa robiť kompromisy, pri bývaní, ktoré má byť skutočným domovom, sa však pripúšťajú ťažko. Kúpiť si byt sa javí ako veľké a zodpovedné rozhodnutie. Nakoniec sa tam aj tak bude prášiť, odpad sa bude upchávať a chladnička občas tiecť, tak nech je to aspoň po ostatných stránkach ideálne miesto a splnený sen, naivne si hovorím.

A tak si okrem bývania s každým zaplateným nájmom požičiavam aj čas, kým sa do toho reálne pustím, zľavím z nárokov, presťahujem knihy, definitívne vyhodím škatule. A počkám si na nedeľu, či to u seba doma budem vedieť vydržať, alebo ma naďalej budete stretávať v uliciach, ponorenú do myšlienok, predstáv a spomienok.

Jedna myšlienka na “Kde domov môj?

  1. Spätné upozornenie: Hlad kože – Kurník

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *