mznst_web

O mužnosti

napísala MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala MARTU

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 26. apríla 2018.

Čoraz menej žien je existenčne závislých od partnera. Temné stránky niektorých mocných mužov plnia správy. Rozprávame o tom, akých mužoch chceme vychovávať, stále viac mužov sa tej výchovy aj chopilo. Meníme sa, muži aj ženy, a jeden bez druhého stále nevieme fungovať. Dnes sa preto budeme netypicky venovať tomu, ako mužnosť vnímajú samotní muži. V našej ankete sa o svoje osobné vnímanie maskulinity podelilo spolu 14 mužov. Takmer polovica z nich sa k pojmu mužnosti stavia ambivalentne – príliš nad ňou neuvažujú, nemajú vzory mužnosti a niektorí z nich teda ani svoju vlastnú mužnosť nejako výnimočne nepociťujú. „Myslím, že pre mňa mužnosť neznamená nič. Vnímam, že sa diskutuje, čo to znamená byť mužom, ale pripadá mi to cudzie. Respektíve až smiešne. Možno to podvedome riešim, alebo v sebe mám zakódované nejaké stereotypy, ale ešte to z podvedomia nevystúpilo,“ konštatuje Matej (29).

Pre ďalších opýtaných mužov pocit mužnosti prináša predovšetkým fyzický výkon, ako šport či sex, ale aj pocit užitočnosti. „Mužnosť pre mňa znamená schopnosť zvládnuť a skrotiť svoje mužské vlastnosti. Vedieť svoju „mužškosť“ pochopiť, akceptovať a pretaviť na čosi užitočné,“ vysvetľuje Ján (31)*. Matúš (37) mužnosť vníma podobne – ako schopnosť využiť atribúty, ktoré sa spájajú s mužmi, spôsobom, ktorý je na prospech jeho okolia: „Nebrániť sa svojej mužskej identite a neprejavovať ju deštruktívnym, ale konštruktívnym, činorodým spôsobom. Vzorom môže byť každý muž, ktorý dokáže byť zároveň dobrý kolega, šéf, kamarát, syn, priateľ, manžel, prípadne otec, občan.“ Miro (29) sa mužne cíti vždy, keď sa mu podarí niečo, čo vie iba teoreticky. Je to preňho viac vnútorný stav než informácia sprostredkovaná reakciami žien: „Mužnosť je pre mňa časť správania muža, niečo ako balans medzi očakávanými a vlastnými reakciami a akciami voči sebe a prostrediu. Taká zdravá dávka sebavedomia – vnútorného aj vonkajšieho, vitálnosti a humoru. Synonymami k mužnosti sú pre mňa pojmy zodpovednosť, trpezlivosť, empatia. Vzorom mi je môj otec.“

Samuel (30) sa mužne cíti, keď vidí, ako napreduje na svojej životnej ceste – od vývoja osobnosti až po drobné tvorivé činnosti, ktorými sa realizuje. Pre Františka (33) sú to momenty, kedy pociťuje, že ho partnerka (mentálne) potrebuje, aby sa cítila v bezpečí. Marek (43) zas vtedy, keď ide s dcérou po meste. Pre Vlada (31) mužnosť znamená nehanbiť sa ukázať emócie, nerobiť zo seba hrdinu za každú cenu, stáť si za slovom a brániť slabších: „Keďže som muž mestského typu, mužne sa cítim, keď zložím nejaký nábytok z Ikey alebo keď za mnou príde syn s niečím, čo nefunguje (najčastejšie stačí vymeniť baterky) a ja mu to „opravím“. Aj keď sa zastanem cudzinca pred mestským policajtom/revízorom/oprsklou predavačkou, keď nie som na ulici jedným z postihnutých bystander efektom a riešim situáciu.“ Pre Tomáša H. (34) je ťažké mužnosť definovať, u žien aj mužov oceňuje rovnaké vlastnosti: „Mužnosť beriem ako prejav niečoho, čo je jedinečné len pre mužov. A keďže ako feminista neverím, že sila, ambicióznosť a iné vlastnosti stereotypne pripisované len mužom, sú v skutočnosti prejavom mužstva, tak jediné, čo mi zostáva, sú prejavy mužskej sexuality.“

Za dokonalým mužom

Sami muži však nemusia mať špecifickú predstavu o mužnosti na to, aby (niektorí) pociťovali istý spoločenský tlak. „Ako muž by som vraj mal byť kutil, nebáť sa pavúkov, mal by som mať rád fekálny humor, pivo a mužské kolektívy, nemal by som plakať a báť sa potme v lese, mal by som byť schopný pobiť sa za ženu, keď ju niekto na ulici urazí a tak ďalej. A ešte moja obľúbená téma – porno; chápem, prečo sa veľa hovorí o tom, že porno dehonestuje ženy a kladie na ne nereálne požiadavky. Ale platí to podľa mňa aj na mužov – napr. môžu nadobudnúť dojem, že musia mať obrí penis a nekonečnú výdrž,“ hovorí František. Ivan (32)* vníma najmä vonkajšie charakteristiky prezentovania pohlaví: „Snažím sa takéto „zobrazovania“ vnímať náležite kriticky, a to nielen pre to, že som si vedomý, že ja tieto atribúty nespĺňam a nikdy spĺňať nebudem. Priamy tlak na moju osobnú mužnosť snáď cítim iba od rodičov, ktoríý ma neustále bombardujú vyčítavými otázkami, kedy sa usadím, nájdem si ženu, budem mať deti a podobne.“

Miro má skúsenosť, že veľkú časť spoločenského tlaku možno pretaviť do humoru a neškodného stereotypu: „Nakoľko som študoval odbor, aký som študoval, a pracujem v odvetví, kde je pretlak žien a dievčat, tlaky pociťujem dennodenne. Mám chuť na ružové víno, mám rád farby, zoznam kamarátok a kamarátov a jeho pomer, športovanie, oblečenie, starostlivosť o zovňajšok – všade tam pociťujem tlaky a azda sa v týchto záležitostiach nezhodujem s prototypom mužnosti.“ Laco (40) súhlasí: „Rodové očakávania sú sviňa! Napríklad obliecť si sukňu by som si netrúfol.“

Boris (35) vníma spoločenský tlak najmä nepriamo: „Mám pocit, že stále je tu zažité, že muži majú primárne zabezpečovať rodinu finančne. Nemusí to nikto ani verbalizovať, stačí štatistika, v ktorej majú ženy nižšie zárobky, a musí sa to odraziť v racionálnych rozhodnutiach rodín o tom, kto bude zarábať a kto zostane na materskej/otcovskej.“ Samuel si myslí, že čoraz viac mladých žien očakáva, že im muž vo vzťahu zabezpečí pohodlný život na úrovni: „Myslím si, že mužov dobieha to, čo ženy riešia už dlhšie – spoločnosťou a médiami prezentované nároky, resp. obraz dokonalosti. Byť kariérne úspešný, bohatý, vysoký, svalnatý a podobne.“ Matúš tlak na svoju mužnosť pociťuje minimálne, skôr naopak, vníma nátlak, aby svoju mužnosť potláčal, aby ju vnímal ako niečo problematické a niečo, čo treba od základov zmeniť.

Should we all be feminists?

Čo by sa teda malo zmeniť? Podľa Mira nás všetkých doba núti byť svojím spôsobom feministami: „Spoločnosť sa zdemokratizovala, ale som presvedčený, že sú isté zákutia, kde rovnakosť neplatí. Ale keďže ich nemám veľmi na očiach, alebo že som muž, tak ich nevnímam. Ale sú tu.“ Laco sa považuje za feministu, feminizmus je podľa neho cesta k oslobodeniu mužov. Boris si tiež myslí, že feministami nie sú len ľudia, ktorí nerozumejú, o čo vlastne ide: „Malo by byť úplne prirodzené chcieť, aby sme si boli všetci rovní v príležitostiach. Zároveň si myslím, že je v záujme každého muža byť feministom. Stereotypy, ktoré zväzujú ženy, totiž zrkadlovo zväzujú aj mužov. Keby došlo ku skutočnému spoločenskému zrovnoprávneniu, mali by aj muži omnoho pestrejšie voľby toho, ako sa môžu správať. Nech si každý slobodne vyberie, akú rolu chce v živote zastávať.“ V niektorých prípadoch je feminizmus mužov zásluhou najbližšieho okolia: „Moja žena je feministka. Viete si to predstaviť? Nie je to zlý život. Je úplne normálna. Taká istá normálna, ako boli mamky, babky a tetky, čo sa pričinili o to, že napriek tomu, že to nerobím, si šnúrky na topánkach zaviazať viem. Mňa na ňom neodrádza nič, lebo som v ňom vyrástol, nevediac o tom, že to je feminizmus. Dlhé roky som bol v presvedčení, že to je iba normálne a slušné správanie, až nedávno mi moja tetka povedala, veď toto je ono. Takže som asi feminista, čo vyrástol na winetuovkách a kovbojkách,“ konštatuje Tomáš (34).

Matúš pri otázke, aký význam má feminizmus pre mužov, a čo mu na ňom prípadne prekáža alebo ho odrádza, v rozsahu odpovede prekonal naše anketové rekordy. Veľmi zjednodušene sa dá povedať, že najväčší význam pre mužov má podľa neho feminizmus vtedy, keď je z neho cítiť snahu o vylepšenie situácie pre všetkých a cieľom je skutočná rodová rovnosť, lepší život pre všetkých, a nie jedny dobre – druhí zle. V rozsiahlej odpovedi vymenoval niektoré problémy, ktoré v súčasnom feminizme vníma, ako napríklad veľký rozdiel medzi teóriou a praxou, dôraz na represiu a trestanie namiesto argumentácie, faktov a dialógu, uprednostňovanie feministického naratívu pred vedeckým poznaním, nepriateľské nastavenie voči humoru (nerozlišovanie medzi témou a cieľom vtipu), nedostatočné rozlišovanie závažnosti daného správania (človek, ktorý dá kolegyni nešikovný kompliment, sa ocitne v jednej vete s človekom, ktorý desaťročia sexuálne útočil na zraniteľné ženy). Prekážajú mu tiež napríklad segregačné tendencie feminizmu: „Kedysi feministiky požadovali, aby sa danej aktivity (napr. volieb) mohli rovnoprávne zúčastňovať obe pohlavia. Dnes často mnohé feministky požadujú presný opak: podujatia iba pre ženy, ženy v prvých radoch – muži vzadu, atď.“ Dnešná spoločnosť podľa neho rôzne aspekty ženskosti oslavuje a aspekty mužskosti zase problematizuje: „Je žena romantická, nežná, girly atď? Super! Je naopak silná, svalnatá, amazonka, víťazka Wimbledonu? Tiež super. Je muž silný, bojovník? Problematické, toxické. Je nežný, nevýrazný? Ozajstní chlapi vymreli.“

Tomáš H. si myslí, že pre lepšie vzájomné porozumenie je dôležité mužom vysvetľovať feminizmus nekonfrontačne a neodsudzovať svoje okolie hneď za každý sebemenší prejav sexizmu: „Niekedy to nie je myslené zle a stačí im to vysvetliť. Myslím, že osobne je to prijateľnejšie, ako keď sa to robí verejne, nebodaj pred ďalšími mužmi (ego). Nikto sa feministom nerodí a málokto bol k tomu vychovávaný. Je to proces. Tým nehovorím, že by sa ženy nemali pri prejavoch sexizmu ozývať. Mali, ale netreba hneď nad každým chlapom lámať palicu.“ František má k feminizmu pozitívny vzťah: „Považujem sa za feministu, nech už to znamená čokoľvek. Ale možno sa za neho považujem nesprávne, kto vie. Povedal by som, že feminizmus môže mužom otvárať oči, aby sa správali slušnejšie, a dávať im priestor, aby sa zamýšľali nad tým, čo to znamená byť mužom. Svet mužov a žien sa podľa mňa čoraz viac približuje (čo považujem za pozitívne), ale je to skôr preto, že ženy sa stávajú viac mužmi (napr. z hľadiska rolí, ktoré boli tradične pripisované skôr mužom), nie preto, že by sa muži stávali viac ženami. Asi sa veľa diskutuje o tom, čo znamená byť ženou v 21. storočí, ale málo o tom, čo znamená byť v súčasnosti mužom.“ Podľa Borisa by mohlo byť obohacujúce môcť prežiť jeden deň v tele toho druhého a pochopiť, či a ako nás definujú naše fyzické rozdiely.

Matej priznáva, že o feminizme vie málo: „Rovnoprávne postavenie žien a mužov sa mi zdá ako dôležitý cieľ. Túto tému ale aktívne neriešim, iba si občas prečítam nejaký článok.“ Samuel vníma jeho prínos najmä nepriamo, pre ženy v jeho živote: „S feminizmom mám spojené negatívne asociácie (asi vďaka médiám), ale nevyzdvihujem ho ani ho nezatracujem. Prekáža mi, že niektoré predstaviteľky si tým (ne)riešia svoje osobné problémy a na žene by ma odrádzalo, ak by mala vo vzťahu k mužom namiesto partnerskej koexistencie potrebu „za niečo bojovať“.“ Ivan* zas pri každom počutí toho slova zbystrí pozornosť a má sa akosi viac na pozore: „Trocha má ten termín začínajúci hláskou „f-“ a končiaci „-izmus“ aj smolu v tom, že teda aspoň mne osobne dané slovo nie je tak nejako zvukomaľabne príjemné a skôr prináša negatívne konotácie ako tie pozitívne, nie je to ničím podložené, ale je to fakt, je to tak nastavené.“ Mareka feminizmus teší, ale tiež ho veľmi nesleduje, hoci eviduje aj niekoľko reprezentantiek feministického hnutia, ktoré podľa neho majú problém samy so sebou.

Tomáš H. rozlišuje feminizmus ako myšlienku a feministky či feministické organizácie:  „Myšlienka je dobrá. Pri ľudoch a organizaciách, samozrejme, nemusím so všetkým súhlasiť, ale vo všeobecnosti si nemyslím, že by v nich bol nejaký zásadný problém. Podľa mňa môže byť pre mužov feminizmus oslobodením. Je uvoľňujúce môcť si vybrať, čo budem robiť a ako sa budem v mužsko-ženskej interakcii správať, na základe toho, čo chcem, a nie na základe toho, ako je mi nahovárané, že sa má muž v našej patriarchálnej spoločnosti správať. To automaticky neznamená submisivitu voči ženám, zmenu v sexuálnom živote či robenie všetkých domácich prác, ako si mnohí predstavujú. Je to o možnosti voľby, o komunikacii so ženami ako seberovnými. Do budúcna to vidím aj ako zlepšovanie života mojim budúcim deťom. Nechcem, aby môj syn v škole počúval, že má potláčať svoje emócie, alebo moja dcéra, že technické hračky nie sú pre ňu.“ Pre Jána* bol sprvu význam feminizmu v túžbe po spravodlivom svete: „Ďalší význam nabral, keď sa mi narodili dcéry. Vtedy to nie je len postoj, ale naozajstná snaha o to, aby moje dievčatá vyrastali v lepšom svete než ja. Myslím, že z povahy veci sa každý otec stáva tak trocha feministom.“

Otcovia za lepší svet

Podstatná časť respondentov sa zhodla, že vo výchove chlapcov a dievčat sú dôležité rovnaké veci. Špeciálne pre chlapcov je však podľa Vlada dôležité napríklad, aby sa im nebránilo hrať sa „so zbraňami“, na vojakov, kovbojov, policajtov a podobne: „Nemajú šancu vybúriť sa a nesú si to so sebou až do dospelosti a následky vidíme denne na našich uliciach. Treba ich viesť k tomu, aby hovorili o tom, čo cítia, čo ich trápi. Nebáli sa prejavovať svoje emócie. Keď sú smutní a chcú plakať, nech plačú. Vypustiť zo slovníka hlášky typu reveš ako baba, utekáš ako baba a podobne.“ Tomáš H. dopĺňa: „Učiť ich rovnosti a rešpektu voči iným. Dať im priestor prejavovať svoje emócie a nepokladať to za slabosť. A postupne im vysvetľovať, ako funguje spoločnosť a prečo ak sa narodia ako zdraví a bieli, majú od začiatku lepšiu štartovaciu čiaru, a to nielen voči ženám. Tá výhoda nie je niečo, za čo sa má chlapec hanbiť, ale mal by to mať na zreteli a snažiť sa pomáhať zmenšovať rozdiely.“ „Nehovoriť o slabších polovičkách,“ stručne dodáva Jozef (40).

Za dôležitú považujú muži aj celkovú funkčnosť rodiny, podľa Mareka je kľúčovou schopnosť rozprávať sa s deťmi aj o komplikovaných témach. Samuel spomína aj vzťah samotných rodičov: „Pre chlapcov je dôležité, aby mali otca (príp. iného muža), ktorého môžu považovať za vzor, ktorý koná v súlade s ich hodnotami, a aby matka synovi túto identifikáciu dovolila – akceptovaním muža s jeho vlastnosťami a nepotláčala ich u syna. Pre slobodu a vývoj chlapca k mužskosti je podľa mňa tiež kľúčové, aby si matka pre neuspokojivý vzťah s partnerom nerobila zo syna náhradu, kedy ho drží v detskej závislosti aj v dospelom veku.“ Tomáš dopĺňa: „Nie som rodič a nevychoval som žiadne dieťa. Veľmi dobre si však pamätám, čo som ako chlapec cítil. Cítim to stále. Neviem, či to tak má každý. Snáď v niečom hej. Pri výchove sú dôležití obaja rodičia. Ideálne spolu. Rodičia, ktorí sa chcú stále učiť komunikovať nielen s deťmi, ale aj so sebou. Dôležité je naučiť sa hrať, ideálne aj s dievčatami. A veľa pohybu, blata, kameňov, stromov, veľa zákutí a záhrad. A hlavne je dôležité nechať deckám ich vlastný svet a nesnažiť sa ich za každú cenu presvedčiť, že už bude len horšie. Nebude.“

Dojímavý záver

Známe „muži neplačú“, zdá sa, neplatí. Lebo muži čítajú knihy, počúvajú hudbu, pozerajú filmy či reklamy. Majú zlé sny aj vzťahy, zažívajú straty. Marek plače čoraz častejšie, Laco by, naopak, plakať chcel viac, naposledy ho pred rokom priviedla do zúfalstva mama. Pre Samuela bol dojímavý pochod Za slušné Slovensko. Miro plače, keď závidí, keď ho dojme film a hudba, alebo zo sebaľútosti. Vlado sa neštíti plakať od útleho veku, ale keď sa mu narodil syn, vytryskol z neho neudržateľný nával emócií: „Strašne som sa smial a strašne som plakal. Bola to obrovská úľava, najmä preto, že aj on, aj moja žena boli zdraví.“

„Vo všeobecnosti platí, že plačem často a väčšinou z banálnych dôvodov, typu dojímavá reklama mobilného operátora. Priateľka si z toho robí srandu – právom. Objektívne musím uznať, že je to dosť vtipné. Naposledy som plakal dnes ráno pri sledovaní zostrihu zo zápasu AS Rím – FC Barcelona. Keď dali Rimania postupový gól, bol tam záber na dvoch malých chlapcov na štadióne, ako sa radujú, skáču a objímajú, a slzička sa vyskytla,“ smeje sa Matúš. Boris naposledy plakal v kine: „Plačem buď pre niečo vzťahové alebo pri filme. Čo je asi tiež niečo vzťahové. Kedysi som ale skoro vôbec neplakával. Je to výborný mechanizmus, čo nám príroda vymyslela na zbavovanie sa prebytočných hormónov, a ten pocit po vyplakaní sa je super. Je škoda, že v minulosti sa nastavil taký stereotyp, že muži túto funkciu tela málo využívajú. To je ako keby sa dobrovoľne rozhodli nepoužívať jeden z prstov na ruke.“

Plač teda nie je niečo, čo by si väčšina nami opýtaných mužov zakazovala alebo tajila. Zaujímalo nás, čo teda vnímajú ako veci, o ktorých sa medzi mužmi nehovorí. Podľa Laca majú možno ešte viac tajomných a tabuizovaných tém ako ženy. „Vypadávanie vlasov a plešina,“ smeje sa Vlado. „Tabuizujú sa vlastnosti ako slabosť, strach, nedokonalosť, pričom každý ich denne prežíva. Ak nie sme ochotní prijať ich, kompenzujeme vzniknutú vnútornú neistotu podávaním výkonov, alkoholom a pod.,“ myslí si Samuel. Istú povrchnosť vníma aj František: „Muži sa podľa mňa príliš nerozprávajú o takých tých hlbších pocitoch a emóciách. A tiež sa podľa mojej skúsenosti vôbec nerozprávajú o sexe a intimite. Možno majú iba také tie „krčmovo-šatňové“ reči o tom, kto koho pretiahol.“

Aj texty pre mužov podľa Františka riešia najmä autá, technológie a na čo ísť do kina. Čo by podľa neho riešilo médium kurníkového typu určené pre mužov? „Písalo by o tom, čo znamená byť mužom v 21. storočí, v čase, keď mužské atribúty, ktoré boli po stáročia dôležité a cenené – fyzická sila, zabezpečenie obživy pre rodinu, ochrana žien atď. – sa stávajú irelevantné a čo ich prípadne nahrádza. Najviac tabuizované sú podľa mňa ešte stále témy súvisiace so sexualitou, čo je vec, o ktorej sa muži nerozprávajú tak často, a ak aj áno, tak určite nie tak úprimne ako ženy.“ Tomášovi  H. mužský Kurník nechýba, hoci vníma témy, ktoré sú medzi mužmi tabuizované, ako napríklad impotencia, fyzická či finančná závislosť od ženy (napr. po nehode), psychoterapia, pocit menejcennosti v kolektíve úspešných „alfasamcov“. Mužský variant úplne nedáva zmysel ani Ivanovi*, vystačí si s týmto newslettrom: „Kurník by mal byť povinným čítaním pre mužov. Učí ich (nás?) lepšie pochopiť ženský svet.“

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *