napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala ANDREA KOPECKÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 23. novembra 2017.

Pred odchodom z domu tradične stojím v kúpeľni a zatieram si vyrážky. Ak som si tridsiatku niekedy nejako konkrétne predstavovala, toto som už rozhodne chcela mať za sebou. Prezerám si tvár, ktorú stále hodnotím ako dievčenskú, a z pamäte vytesňujem čoraz častejšie sa opakujúce záblesky, keď ma prekvapí jej náhodný odraz niekde vo výklade či v zrkadle a ja v nej najskôr vidím niektorú zo svojich starších príbuzných, všeobecnú knedľovitosť a až potom v nej rozpoznám seba. Starnem.

November som vždy prežívala ťažko, narodeniny mi pravidelne pripomínali, že prešiel ďalší rok a ja som na tom furt rovnako – stratená&zmätená, vo svojej podstate vlastne spokojná, iba viac sama, ako by sa mi páčilo. Len minulý rok sa to trochu zmiernilo, neviem, možno aj vďaka Kurníčku a tomu, že som si v hlave často púšťala ten program, kde hovoria, že je absolútne v poriadku, ak niečo a niekto nezodpovedá spoločenským predstavám, štandardom a stereotypom. Tak to mám takto, noačo, bez zásadných kariérnych ambícií, bez hypotéky, bez detí, v ktorých by som videla jediné naplnenie svojho ženského života.

Potom som začiatkom tohto roka zo starého diára do nového prepisovala všetky dôležité narodeniny, na ktoré aj tak zabúdam, prepáčte, a popri tom som si čítala zápisky z dní. Aj fejsbučiku som následne oznámila, že v roku 2016 som veľa chodila ku kaderníčke, ale že už nebudem, že už je dobre. U kaderníčky som tento rok bola presne dvakrát, ale muselo prejsť ďalších osem mesiacov, aby bolo skutočne dobre a tak, ako som vždy chcela. Napriek tomu plačem snáď častejšie ako kedykoľvek predtým a dokážem sa hravo prerevať rovno do migrény. Paralyzuje ma strach a stres, pocit, že nestačím a nestíham.

Čo mi aj v tomto pokročilom veku dáva stále zabrať a ešte som neprišla na spôsob, ako to hacknúť, je taká tá bežná údržba života. Hovorí sa tomu aj emotional labor, ja som si osvojila termín mentálna pohotovosť. Myslieť na tri milióny vecí od vlastného tela a ducha cez domácnosť a všetky zákernosti, ktoré užívanie nehnuteľnosti obnáša, prácu, samozrejme, rodinu a vzťahy až po napĺňanie toho, čo zostalo z voľného času, inak než seriálmi.

A to ani nemám deti. A nevarím, lebo na to mi neostáva kapacita. Viem, že to tak majú všetci, len mám pocit, že v tomto ozaj zlyhávam a nie som schopná postarať sa ani len sama o seba a svoj život, nieto ešte o niekoho iného. A že som úplne šity dcéra, sestra a kamka napríklad. Mám tridsať, panebože, a všetko ma vyčerpáva rovnako, ako keď som v sedemnástich mala raz za čas oprať alebo spraviť palacinky. V hlave panika a silná túžba niekam si ľahnúť s knižkou a počkať, kým to prejde a spraví to všetko niekto iný. A toho všetkého je stále viac, je toho jednoducho veľa. Spomínala som už, že často plačem? A to ani nemám deti.

Btw, deti. Vždy keď sa ma niekto v lekárskom plášti spýta, či som už rodila, zdesím sa, ako by som, preboha, mohla? Ledva zvládam triedenie odpadu, šoférovať som nezačala doteraz aj napriek vodičáku, a na to pritom existujú pomerne jednoduché pravidlá. Na rodičov v mojom veku sa pozerám s úžasom a tak trochu podozrievavo. Ako si na to trúfli? Kde nabrali odvahu a potrebnú zodpovednosť? A oni sa nebáli, či to zvládnu a neoľutujú? Pri mladších mi je jasné, že to musela byť len mladícka nerozvážnosť. (Áno, to bol nevydarený vtip.)

Na veľa vecí sa stále cítim nepripravená a čakám, že sa to jedného dňa (okej, deň mojich narodenín to teda nie je) zmení. Že život nadobudne jasné línie a všetky zásadné rozhodnutia prestanú byť krokmi či rovno pádmi do prázdna. A že sa konečne objaví toľko očakávaná trpezlivosť a pokora ruka v ruke so sebadôverou, a. k. a. zrelý človek. A furt nič. Začínam mať pochybnosti, či to takto vôbec funguje, a strach, že takáto jednoducho som aj taká ostanem.

Je to taký zvláštny vek. Na jednej strane hej, tridsať je nových dvadsať, na druhej strane ma ale vie prekvapiť, akí sme zjazvení a hotoví ľudia. Aj keď sa mimo svojej komfortnej zóny ešte aj dnes červenáme a potné žlazy dosahujú výkon ako v najlepších časoch adolescencie, dospelejší už nebudeme. Toto je ono. Kým si myslíme, že sa ešte stále vezieme postpubertálnym párty vlakom na konečnú stanicu, už dávno sedíme na jej peróne s batožinou plnou zlých vlastností, chýb a omylov. A nikto nás nevíta.

Možno sa mýlim, ale mám pocit, že taká tá skutočná dospelosť je vlastne život s neustále prítomnou bolesťou na pozadí. Či už sú to ublíženia, traumičky, (pocity) nespravodlivosti alebo stuhnuté chrbtice, zápästia trpiace ťukaním do počítača; telá a myšlienky, ktorým nevenujeme dosť pozornosti. Aspoň ja to tak mám, najmä teraz v novembri. Starnem. Bolím.

Ak ma však okrem starnutia zachytilo aj akési zmúdrenie, potom sú jeho výsledkom dve jednoduché poznania – že nemôžem mať všetko (čo si však ešte stále osvojujem) a potom už vnútorne viac prijaté klišé, že nič netrvá večne. Brodiť sa sračkami síce ide možno aj donekonečna, vždy však prídu aj lepšie obdobia. Nedá sa ale na ne upnúť a myslieť si, že takto to už teraz bude automaticky; všetko si treba odmakať, nepodľahnúť pohodlnosti, každý deň prekonať, čo je nutné. A hlavne sa zo seba a svojich stavíkov, dobrých či zlých, neposrať.

Necítim sa na tridsať. Keď však nad tým rozmýšľam, necítim sa na žiadny konkrétny vek – v niečom úplne nedospelá a vyplašená, v inom mentálna dôchodkyňa. Cítim akurát tlak tohto veku, nepísanú povinnosť nahlas povedať, čo mám za sebou a kam smerujem. Nech sa však pozerám do minulosti či budúcnosti, vidím tam len obyčajný život. Dobrý, s mnohými radosťami, naplnením a takisto s pochybnosťami, sklamaním, smútkom. Asi to nikdy nebude jednofarebné. A asi to vždy bude tak trochu boj so sebou a so svetom.

Tak sem som dospela. Neviem nič. Netrápi ma to. A niekedy ma to trápi. Učím sa (s tým) žiť.