napísala SOŇA KOŠÍKOVÁ
ilustrovala VIKTÓRIA HORŇANOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 5. októbra 2017.

… o tom, čo všetko môže byť nechutné. Mačacie hovienko precízne vbité do podrážky. Fuj je aj hnedé blato, ktoré ostáva za gumičkami dlho nečistenej práčky. Čierne hemživé chrobáky v kúpeľni zvané rybičky. Ale aj pocit, keď sa vám sníva Sophiina voľba v tej modifikácii, že Sophia ste vy. Viete ako chutí acylpyrín nalepený vzadu v krku? Hnus.

V časopise .týždeň raz o hnuse napísali, že hnus je evolučnou adaptáciou. Pomocou hnusu sa bez dlhého premýšľania vyhneme situáciám, ktoré by mohli skomplikovať naše prežitie. Alebo trávenie. Pozriete, poviete fuj, ble, humus, grc, pridáte typickú grimasu, a hneď je všetkým jasné, že to mäso sa rozkladá a neurobilo by človeku práve dobre. Pri tej grimase, mimochodom, sa veľmi podobáme, či sme Eskimáci alebo dievčence spod Zobora – volá sa to stereotypná fyziologická reakcia. Ešte zaujímavejšie však je, že to, čo sa nám bude hnusiť, sa učíme pozorovaním. Dieťatko nevie, že natierať drevené tyčky na postieľke tým, čo vypadlo z plienky, je hnusné. Nevie ani to, že aj ten smrad, čo sa vôkol neho vznáša, je hnusný. Lenže príde mama, nasaje atmosféru výjavu a napne ju. A dieťa pochopí a zapíše si za uši.

„Povedz mi, z čoho sa ti dvíha žalúdok,“ spýtala som sa na začiatku písania tohto hnusného článku kamarátky a potom ďalšej a ďalšej. Ale to len preto, lebo sa som sa hanbila spýtať na to, čo ma zaujímalo viac. „Povedzže mi, drahá moja, si humusáčka, a ak áno, aká veľká asi?“ Ľudí, ktorých sa môžem spýtať na takéto čosi, mám málo. Aj vy. O vlastnom humusáctve a vŕtaní sa v nose vám nikto s rozžiarenou tvárou hovoriť nebude. To je predsa intímne a lepšie sa to rieši pozorovaním a pohoršovaním.

Ostro sledované humusáctva
Niektoré ženy sa navzájom hodnotia podľa kritéria čistotnosti. Robia sa, že nie, ale pamätajú si o sebe navzájom dosť veľa fuj detailov páchaných v rámci rodiny. Trebárs:
Predstav si, ona kľudne poutiera linku utierkou na riad alebo hubkou.
Domácnosť jej NEFUNGUJE. Fakt to tam má špinavé, ale nie taký ten detský bordel, ale mastnú ulepenú špinu. Išla som k nim v bielych ponožkách a vieš si predstaviť.
Keď ide jesť, vyberie si žuvačku z úst, dá ju na okraj taniera s polievkou a po obede si ju dá naspäť do úst.
Minule sa malý hral na dvore s loptou a ja som videla, ako lopta prešla po pľuvanci. Nechala som ju tam. Lenže večer mi zazvonila suseda a podávala mi loptu. Vysvetlila som jej, prečo ju už nechcem. Vzala ju teda pre svoje vnúčatá. Od tých čias som v bytovke za pošahanú.
Váľajú sa nahí v posteli, kam za nimi ráno príde aj dieťa. Keby ešte ona, ok, ale aj jej muž, veď vieš, o čom hovorím.

Z jedného seminára na vysokej škole mi ostal v hlave tento výjav. Prednášajúcu si predstavte ako reinkarnáciu Včielky Maje (alebo Marylin, ak chcete) v tmavom vydaní. Povedala: „Keď k niekomu prídem na návštevu, zájdem aj na toaletu a podľa toho, v akom je stave, mám hneď obraz o celej domácnosti, o kuchyni a tak. A keď mi potom v obývačke niečo ponúknu, zariadim sa podľa toho, čo som videla.“ Oblial ma pot. Začala som si predstavovať, čo by bolo, keby Maja prišla k nám. Ale niečo včielka predsa len dosiahla. Už asi pätnásť rokov, keď kľačím na kolenách a púšťam do misy Domestos, vidím na hladine jej tvár.

Už len slovo domácnosť je peklíčko. Povedzte mi ho nahlas a ja si predstavím tepajúci organizmus, mäsožravku Adélu, ktorej treba stále prihadzovať do gágora, hodinky, ktoré musíte mastiť, aby sa nezastavili, len podkuruj, podkuruj, moja, inak sa to niekde na trase chladnička – panvica – kôš na smeti zastaví a si v háji. Potom niekto príde na návštevu a informácia o tvojom prípadnom humusáctve môže byť posledným kúskom skladačky. Zapadne a všetci budú vedieť, čo si zač.

Pritom to nie je fér. Platonickí humusáci mávajú priezračné srdce. Keď som bola u kamošky na žúrke a ostalo mi za stolom smutno zo zadubených rečí milujúcich materí, zašla som si umyť ruky. Tam som zistila, že Ľuba nie je ten človek, ktorý raz za týždeň sprace poličky a preleští vrchnáky od parfumov. Ona si, na rozdiel odo mňa, nepotrebuje robiť terapiu upratovaním. Veď to poznáte – bieliš špáry na obkladačkách a v tú požehnanú chvíľu sa ti zdá, že je všetko na poriadku – aj špáry, aj ty, aj celý svet. Dvierka na Ľubinej práčke boli na hodinovú piglovačku so starou zubnou kefkou. Mala som veľkú chuť nevrátiť sa do obývačky, ale vziať špongiu, Cif s mikročasticami a hladkať tam práčku po tele, kým na mňa nežmurkne svojou bielou hygienickou krásou, lenže potom som proste vstala a išla si vypočuť riešenie utečeneckej otázky. Pritom som vždy tak rada upratovala u cudzích. Len, s tým sa ťažko priznáva. K Ľube inak chodím tak často, ako sa len dá, a pýtam sa sama seba, či mi je ozaj jedno, že má omrvinky na stole a okno v predsieni zaserkané od múch. A je. Fakt že hej.

Rodný môj humus
„A možno je to aj o peniazoch,“ hovorí Hana. „Ja som bola odchovaná po letných kuchyniach, chatách a plesnivých stanoch, čiže sa nezbláznim z nejakého ucholaka alebo myšacieho hovna. Niekto by možno na seba nedal niečo zo sekáča, hoci aj neopraté, nám to za mladých čias nerobilo problém a stavím sa, že naša babka určite nevarila tak ako v televíznej relácii, že ochutnáš vždy čistou lyžičkou a nakoniec ich máš v dreze desať pripravených na umytie. Hnusí sa ti, keď niekto oblíže varechu a vráti ju späť do hrnca? No tak sa nepozeraj. A hlavne sa nepánšti, ty moja činžáková princezná.“ Na mierne humusáctvo svojich blízkych sa pozeráme láskavo. Kamoška Natália vraví, že ona na ľudí nepoužíva dvojaký meter, ale pokojne aj trojaký. Ozaj, múrik medzi šetrnosťou (stavíme sa, že aj vaše detsvo ním bolo šmrncnuté) a humusáctvom, to je vám len taká preglejka. Natália: „Môj otec jedával jablká nakomplet. Schosnoval všetko vrátane jaderníka a nechal len stopku, ktorú slávnostne niesol do smetiaka. Mamu išiel vtedy šľak trafiť.“

Naša babička zase kedysi dávno opatrovala svoju nevidiacu tetu. Ešte stále má po nej nejaké veci, napríklad šáločku, do ktorej si tetička na noc ukladala očnú protézu. Verte, že by sme veľmi chceli vedieť, ktorá je to šálka a či náhodou ešte stále nie je v obehu, ale babka neprezradí, iba sa usmieva, kým odšťavuje popadané jablká – sem-tam aj s červíkmi – a potom vám dá napiť šťavy. Ona je taká beťárka a keď veľmi chceme, tak nám rozpráva, ako sa veci riešili v minulosti, keď matky nemali k dispozícii ani poriadne vložky a ani vysávačové odsávačky na detské soplíky (toto nechcete vedieť, vážne). Zase Natália: „Tatko má dodnes úchylku na medzizubné čistenie. Kedykoľvek sa mu dostane do ruky niečia vizitka alebo aj pevnejší reklamný leták, už to má strčené medzi tesákmi. Zubné nite necháva za sebou ako pavúk, keď je babie leto. Proste taký náš domáci bobor. Keď raz mama zistila, koľko zaplatil za pánske huncútsvo čiže zubnú niť, veľmi sa pohoršila a poslala ho do garáže po silon.“

Naši blízki môžu trošinku smrdieť, môžu sa potiť, nahlas sŕkať polievku a mať večnú mláčku slín v kútiku úst. So sestrou sa vieme podeliť o jednu kávu, po decku dojeme guláš a pri mužovi/frajerovi, no skrátka pri tom, koho sme si pustili do srdca a do postele, to často býva tak, že sme navzájom tak prelezení mikroflórou toho druhého, že nejakú slinku, šušník, karpinku už len hádam unesieme. Ako sa spieva – I‚ve got you under my skin.

Rozhutovať o hnuse v tejto trošku studenej, technokratickej dobe, ktorá pomaly vytesnila ľudské veci do špecializovaných sterilných zariadení a teraz by tú človečinu aj s jej smradmi možno celkom rada privítala späť, nie celú, len kúštik, nás vážne baví. Etnologička Katarína Nádaská: „Hnus, odpor k niečomu či niekomu je záležitosťou kultúr, záležitosťou spoločnosti, tradičnej morálky a mravov. Napríklad ešte pred sto rokmi sa ľudia rodili doma, v kruhu rodiny, rovnako zomierali doma. Pôrod bol záležitosťou babice, niekedy aj ostatných žien z rodiny či zo susedstva. Rovnako človek zomieral doma, bolo ho treba obliecť a umyť do truhly. Krv, smrť, bolesť, to všetko bolo v slovenskej spoločnosti prítomné. Keď sa človek zranil, ošetrili ho najbližší. Krv bola od pradávna považovaná za miazgu života. Mágia – najmä tá čierna potrebovala na mnohé úkony kúsok z človeka, ktorému malo byť porobené – kvapku krvi, vlas….teda niečo, čo danú osobu charakterizovalo. Dnes by sme mohli povedať, že šlo o biologický materiál, určujúci DNA človeka. Bojovníci pili krv svojich nepriateľov, aby dostali ich silu. Krv sa pridávala do vyrobených porobenín v rámci erotickej mágie – pár kvapiek krvi ženy sa rozpustilo v pálenke, aby muž na ňu myslel. Z rovnakých dôvodov si žena rozbila na čele vajíčko, nechala ho tiecť po celom tele, medzi nohami ho zachytila do nádobky a urobila z neho praženicu svojmu vyvolenému. Dievča, ktoré chcelo opantať muža, si do ľanového vrecúška nasypalo cukor a dalo si ho pod pazuchu. Celý večer potom tancovalo, riadne sa spotilo a keď bolo vrecúško dokonale navlhčené jej potom, osladilo ním mužovi pálenku. Naši predkovia už dávno vedeli, že ľudia si musia voňať, aby si padli do oka, a preto pot, vôňu vagíny a jej sekrét považovali za ten najlepší parfum. Spermie sú plné života a významných živín, preto sa využívali ako lahôdka zapekaná do jedla pre vyvolenú ženu. Ešte na začiatku 19. storočia ľudia v Európe vykopávali mŕtvoly podozrivé z vampirizmu a zneucťovali ich prerážaním ich rozkladajúceho sa tela ostrými osikovými kolmi a nikomu to nepripadalo hnusné…. A čo taký de Sade a jeho chápanie sexuality? Súčasná doba má presne tak ako každá iná svoje morálne a mravné normy dané majoritnou spoločnosťou. Takže hnus je z filozofického hľadiska len slovo určené dobou a kultúrou.“

Vážne by som chcela vedieť, Z ČOHO a hlavne Z KOHO sa bude dvíhať žalúdok našim praprapradeťom. Pretože o hnuse sa dá celkom dobre porozprávať aj v morálnych konotáciách. Ako vravievala mama, umývať tvoj okakaný zadok bolo menej hnusné než počúvať ťa teraz, ako mi klameš do očí. A inak, mená osôb nie sú zmenené. Aj tak sa nikto nechcel podeliť o to, aký veľký je humusák.