napísala MICHAELA KUČOVÁ ilutrovala VERONIKA ŠTIRBLOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 2. júla 2026.

Odkedy si pamätám, chcela som predovšetkým lásku. Presne takú stereotypnú, ako sa vám hneď tisne na myseľ: romantickú, oddanú až za hrob, na bielom koni, oči len pre seba navzájom. Hetero-, mono-, všetky tie najkonvenčnejšie charakteristiky. Partnerský vzťah ako životný cieľ pôsobí, pozerajúc sa naň dnešnou optikou, dosť cringe. Navyše, mne záleží primárne na partnerskom vzťahu samotnom, bez poľahčujúcej vízie súvisiaceho potomstva a širšieho rodinného života. Možno je to prekvapivé a rozhodne nie nekomplikované, keďže si s tým spájam aj pocity zahanbenia.

Heterosexuálne vzťahy (a všetky patálie okolo nich) dominujú našej kultúre, naratívom a normám. Nové nuansy však do nich prináša čoraz bežnejší feministický svetonázor a v niektorých kruhoch aj presmerovanie pozornosti na kolektívne putá. Romantická láska sa demýtizuje a pomaly, pomaličky prichádza o svoje výsady. Čoraz viac pozornosti a rešpektu sa (zaslúžene!) venuje priateľstvám, rodinám, ktoré si vyberáme, a ďalším typom vzťahov. Pestovanie priateľstiev a komunít sa zároveň núka ako jedna z odpovedí na celospoločenské krízy a alarmujúci pocit osamelosti. V mojej (veľmi špecifickej) kultúrno-sociálnej bubline sa miesto romantických vzťahov v našich životoch intenzívne prehodnocuje. Fascinuje ma to a teší, nadšene pritakávam. Môj frajer je však pre mňa stále číslo jeden, a hoci viem, že to tak rozhodne nemám sama, som z toho už dosť v rozpakoch. Podobne ako Eliška Koldová si kladiem otázku, či som ako participantka v dlhodobom monogamnom vzťahu menej oslobodená od patriarchátu? 

Myslím, že toto je presne téma, ktorú by napríklad moja mama (na účely tohto textu použitá ako avatar tzv. bežného človeka) považovala za nepochopiteľný overthinking. Preventívne sa obhajujem, že časy sa fakt zmenili a s novou dobou prišli nové otázky, veľa otázok.

Uveriť konvenčným naratívom

Môj vnútorný konflikt a z neho vyplývajúce zahanbenie obsahuje hneď niekoľko vrstiev. Prvú, bazálnu tvorí pálčivý mix romantického mýtu a internalizovaného sexizmu. Nepochybujem, že túžba po láske mi je skutočne vlastnou, hlboko vnútornou potrebou. Ale nakoľko som sa tlakom patriarchálnej spoločnosti naučila chcieť ju práve v tejto forme? Niekde pod povrchom je vo mne usadená fiktívna predstava, že existuje On, ten jediný pravý pre mňa a ja pre neho. Asi všetci sme v tomto nastavení vyrastali, a hoci dnes vieme, že život nie je rozprávka, tento naratív v sebe prekonávame neľahko (napriek tomu, že neraz naše životy značne komplikuje). V ďalšej vrstve ma zviera pocit hanby, že mám takéto basictúžby – toľká zraniteľnosť, priam závislosť. V rozpakoch som aj zo skutočnosti, že som takto konvenčná. Zdá sa mi celkom pod úroveň (rozumného človeka, dnešnej ženy, feministky, mňa!), aby som svoj život orientovala na hľadanie toho jediného (princa) – vždy tam tak trochu ostáva aj predpoklad, že ho budem poslúchať, podriadim sa, prispôsobím. 

Viem spätne vyhodnotiť, že formatívne časy som strávila obklopená príbehmi, z ktorých som si odniesla dojem, že robiť cool a dôležité veci sa vylučuje so štandardným partnerským vzťahom. Nemôžem predsa byťniekto a zároveň byť niekoho partnerka (a už vôbec nie matka!). V minulosti sa mi preto zdalo najschodnejšie nikoho nepotrebovať a nájsť si svoje miesto vo svete cez výkon. Veľmi som chcela ukázať, že mám čo ponúknuť a že na mňa žiadne stereotypné charakteristiky o plus jednotkách neplatia. Vyhovovalo mi existovať len vo svojej hlave, hrdila som sa svojím intelektom, cítila som sa výnimočná.

Zároveň som z generácie, ktorá – na rozdiel od väčšiny našich rodičov – mala aj alternatívne možnosti uplatnenia než vydať sa a rodiť. Dostávali sa ku mne myšlienky, skúsenosti aj reálne príležitosti, ktoré mi ukazovali celé spektrum možností nad rámec toho byť niečou partnerkou, strážkyňou (servisáčkou) rodinného tepla a večne bezmennou plus jednotkou. 

Taktiež poznanie o tom, ako naše životy formujú rodové stereotypy a ako práve partnerstvo znevýhodňuje, až ohrozuje ženy, je čoraz dostupnejšie a diskutovanejšie. Mrazivé štatistiky nepustia, existuje zhruba rovnaká šanca (okolo tretiny), že sa naše partnerstvo skončí rozvodom alebo femicídou. Sme k sebe navzájom úprimnejšie, už máloktorá uverí tomu, že women can have it all. 

Nech už teda zápasíme s rodovou nerovnosťou v systémových nastaveniach alebo len vo vlastnej hlave, je veľa dobrých dôvodov, prečo potlačiť sny o naplnenom partnerskom živote. Moje rozpaky priznať si, ako veľa pre mňa romantický vzťah znamená, súvisia aj s faktom, že táto priorita je v rozpore s tým, čo považujem za svoje hodnoty. Uvedomujem si, že dobrý vzťah potrebujem mať predovšetkým sama k sebe. Medzi moje ambície dnes patrí predovšetkým prehlbovanie sebapoznania, láskavosti k sebe a schopnosti prebrať za seba zodpovednosť. Viem, že nikoho hodnota nie je spečatená puncom zadanosti, schválením „druhej polovičky“. 

Zároveň som presvedčená, že sa potrebujeme všetci navzájom. Spolu sme silnejší a lepší a žiadny človek nemôže byť pre toho druhého úplne všetkým. Súzniem s priorizáciou priateľstiev a myslím si, že uzatváranie sa do nukleárnych rodín nám škodí. Riešenie spoločenských problémov vidím v posilnení komunitného života. A napriek tomu mi dnes najväčší zmysel dáva moje partnerstvo. 

Spriaznené duše

Niežeby som bez partnera neviedla spokojný život. Hoci som vždy chcela žiť vo vzťahu, dlhé roky mi bolo samej so sebou dobre. Súčasťou môjho single života však boli aj negatívne zážitky, ktoré vnímam práve ako dôsledky spoločenskej hierarchie rôznych typov vzťahov. Často som mala pocit, že partnerské dvojice a nukleárne rodiny na mňa, single jednotku, zabúdajú – že nie som súčasťou, že sa so mnou neráta. A to zámerne zostávam len na úrovni osobných vzťahov a vynechávam inštitucionálne znevýhodňovanie iných usporiadaní mimo nukleárnej rodiny – nespotrebované potraviny v chladničke sú len špička ľadovca.

Zrejme práve z tohto dôvodu cítim zahanbenie najmä z toho, aká som ako zadaná žena kamarátka. Napriek svojim ambíciám zostať stabilne prítomnou priateľkou sa aj zo mňa stal človek, ktorý sa sťahuje hlbšie do súkromia svojho partnerského vzťahu, obmedzuje spoločenské plány a priorizuje čas vo dvojici. Moja časová flexibilita je iná, rovnako ako kapacita byť dostupná a vnímavá v životoch ďalších ľudí (a tobôž v ich plánoch na víkend). Popri snahe koordinovať vzájomné potreby v rámci partnerstva sa mi ľahšie stane, že sa už inde nezvládnem ozvať, sledovať dôležité dátumy a momenty, byť fyzicky prítomná v bežnej každodennosti. Bod k dobru si prirátavam aspoň za to, že bez výslovného pozvania nevláčim svojho plus jeden automaticky všade so sebou. Aj tak som však sklamaná z toho, že sa mi nedarí byť súčasťou životov svojich blízkych tak, ako som si predstavovala. 

Revolúcia s mojím frajerom

Priznať si toto veľké chcenie byť v partnerskom vzťahu je pre mňa jednou z najzraniteľnejších vecí. Či sa nám podarí spojiť svoj život s niekým druhým, považujem totiž do veľkej miery za otázku šťastia. Špeciálne pre výkonnostného človeka in recovery je náročné prijať, že hoci v tomto ohľade nie sme bezmocní, nemáme nad tým ani plnú kontrolu. V podstate je to v súčasnom spoločenskom systéme a jeho historických nánosoch prakticky anomália. 

O to viac, napriek všetkým vyššie uvedeným pocitom výčitiek, cítim vďačnosť. Za rovnocenné partnerstvo, v ktorom sa cítim podporovaná aj slobodná, kde môžem byť mäkká aj okrajová čůza. Nie je to samozrejmé a napokon som si to ani nemusela zaslúžiť. Áno, s optimizmom niekoľkoročného vzťahu sa nádejám, že aj tradičnú formu môžeme oslobodiť a naplniť novým vlastným významom. 

Keď sa totiž zadívam bližšie, vidím, ako sa práve vďaka súžitiu so svojím frajerom otváram novým podobám vzťahovosti. Spoločnými rokmi sa stávam priepustnejšou, otvorenejšou iným ľuďom. Úroveň intimity, ktorú zažívam až s ním, prináša nové situácie, vďaka ktorým si lepšie rozumiem. Odhaľuje nefunkčné vzorce, zabehnuté koľaje, čistí vzťahy, ktoré stáli na nezdravom základe. Obdivujem, že to niekto dokáže s rôznymi ľuďmi, mne niektoré obzory jednoducho otvára len romantická láska. Tu je to pre mňa bezpečné skúsiť. Hrá sa tak o veľa, že mi nezostáva nič iné, ako to skúsiť.

Svoj diskomfort ohľadom priorizácie partnerstva napokon vnímam ako signál, že aktuálna situácia nie je celkom v súlade s mojím hodnotovým nastavením. Chcela by som to mať inak, nepríjemné pocity mi pomáhajú postupne meniť kurz a zbavovať sa limitujúcich noriem. Zatiaľ si však láskavo pripomínam, že je v poriadku mať jednoducho svoje priority – aj keď sú nakoniec v súlade s niektorými stereotypmi. Niekde začať treba. 

editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra MICHAELA LABODIOVÁ