napísala MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 28. marca 2019.

Tie čísla si vygúglite behom pár sekúnd. Popularita extrémistických hnutí u mladých, bujnenie konšpirácií u staršej generácie, prekvapivé množstvo hejtu, ktoré sú schopné na internetoch vypľuť matky… Tieto štatistiky však nie sú len čísla, ale konkrétni ľudia. A vždy keď priznám, že takých mám aj vo svojom najbližšom okolí, v rodine, príde jedna reakcia: „Aj ja.“ Áno, sú to konkrétni rodičia, súrodenci či iní blízki, ktorí sú nám náhle, ehm, takí vzdialení. Z ich úst, facebookových profilov či hlasovacích lístkov sa rinie záplava nenávisti. Pokrivené fakty, konšpirácie, zraňujúce stereotypy a extrémne riešenia. Sama sa cítim bezradná v tom, ako v sebe spracovať zhrozenie, ktoré to vo mne vyvoláva, a ako s nenávistnými prejavmi ľudí, na ktorých mi záleží, naložiť. V nasledujúcom texte preto nájdete odporúčania piatich odborníčok.

Čo nám leží na srdci
Všetky sa zhodujú na tom, že je potrebné a dôležité blízke osoby konfrontovať, ak svoje názory a postoje zakladajú na škodlivých dezinformáciách či predsudkoch. „Kto iný má týchto ľudí konfrontovať, ak nie blízki? Anonymní ľudia na sociálnych sieťach? To rozhodne nefunguje. Tam sa rozpory len prehlbujú. Na jednej strane práve blízky a dobrý vzťah je to, čo môže takúto konfrontáciu uniesť. Na druhej strane je to aj skúška takéhoto vzťahu – môže ho to aj ohroziť. Preto treba postupovať veľmi citlivo a opatrne,“ hovorí psychoterapeutka Hana Ševčíková. Podobne to vidí Janette Motlová Maziniová, expertka na inkluzívne vzdelávanie a sociálnu inklúziu mládeže: „Určite považujem za dôležité nejako zasiahnuť. No slovo konfrontovať je pre mňa prisilné. Snažím sa skôr vysvetľovať. Hľadám cesty, ako u blízkych vzbudiť chuť a motiváciu nachádzať ďalšie informácie či pohľady na danú situáciu.”

Terénna sociálna pracovníčka a arteterapeutka Karina Andrášiková si tiež myslí, že dôležitý je zámer, s ktorým vstupujeme do konfrontácie: „Obviňovanie, hodnotenie, nekonštruktívna kritika, krik nikdy nebudú cestou, ako si otvoriť priestor na komunikáciu s človekom, s ktorým nemám rovnaké názory. Ak mám obavy, strach, alebo mi je smutno z názorov, ktoré môj blízky človek má, je zmysluplné o svojich pocitoch hovoriť, a nie obviňovať a vyčítať človeku, aký je. To môže spôsobiť práve presný opak – odcudzenie a nedôveru, naštrbenie vzťahu, a tým si cestu k hlbšiemu rozhovoru uzavrieme úplne. Ak si vzájomne veríme, sme schopní sa počúvať, rešpektujeme sa, aj keď nemáme rovnaké názory, tak môžeme otvárať aj takéto citlivé témy bez toho, aby to nutne muselo skončiť hádkou.” Odporúča byť otvorení, hovoriť o vlastných emóciách, povzbudzovať k dôvere (Som tu, aby som ťa počúvala, nie hodnotila; mám ťa rada, aj keď máš takýto názor; som pripravená s tebou o tom diskutovať, aj keď sme zatiaľ nenašli v tejto téme vzájomné porozumenie; robím si starosti, pretože mi na tebe záleží, a som tu pre teba, aby sme spoločne našli riešenie...).

Dôležité podľa Kariny je snažiť sa pochopiť, čo je príčinou, že sa človek na danú problematiku díva týmito očami. Mnohokrát sú podľa nej za tým skryté potreby, nenaplnené očakávania, sny, alebo, naopak, negatívna skúsenosť, strach, obavy či manipulácia alebo zlá informovanosť. „Ak lepšie rozumiem motiváciám človeka, som schopná otvárať dialóg, som viac rešpektujúca (už to viac nie je hlúpy chlapec z dediny, ktorý popiera holokaust, ale mladý chlapec, ktorý nemal možnosť čítať iné knihy, možno má nevhodných kamarátov, ktorí ho však prijímajú, a on má miesto, kde ho vypočujú, lebo inde, napríklad v škole, to tak nebolo a pod.). Neznamená to, že súhlasím s tým, aké postoje človek má, ale som ochotná počúvať, budovať vzťah a prísť na to, čo je podstatou toho-ktorého názoru či postoja,” hovorí Karina s tým, že je na nás, aby sme dokázali ponúkať legitímne alternatívy napĺňania spomínaných potrieb.

Výroky o tom, že každý, kto volí XY, je taký a onaký, ničomu nepomôžu. Podľa Hany Ševčíkovej je potrebné sa vyvarovať osobných útokov a citlivo voliť situáciu na otváranie týchto tém. „Musíme blízkemu ukázať, že ho prijímame ako človeka, zaujíma nás, ako žije, a že toto je téma, ktorá nám leží na srdci a je pre nás dôležitá, ale on je pre nás rovnako dôležitý – ako človek,“ vysvetľuje. „Argumenty je dobré používať za seba – prečo ja považujem tohto politika alebo tento názor za neprijateľný alebo nebezpečný – a taktiež je dôležité vypočuť si jeho názor – možno prídete k tomu, že je iba neinformovaný. Ja som sa stretla s tým, že môj rodinný príslušník vôbec nevedel o tom, že Marián Kotleba má sympatie k fašistom – pretože on sa tak neprezentuje –, lebo tento rodinný príslušník nie je na internete a vôbec o tom netušil. V debate je dôležité čo najviac sa držať toho, že blízkeho počúvame, berieme ho vážne a dávame mu to najavo. Potom zvýšime šancu, že aj on bude počúvať naše argumenty.“

Od prednášok k príbehom
Jana Jablonická Zezulová, ktorá sa venuje oblasti rodovej rovnosti, úprimne priznáva, že sú chvíle, keď na nejakú narážku nereaguje, lebo na to nie je vhodný čas, alebo uprednostní ľahšie témy a pokojný večer. S predsudkami najčastejšie bojuje s pomocou konkrétnych príbehov: „Kedysi som dávala „prednášky“, hádala sa, kričala, aby som potom vyhlasovala diskusné embargo na isté témy, o ktorých sa nebudem baviť, aby som neohrozila svoje dobré vzťahy. Časom som sa upokojila a naučila som sa používať konkrétne príklady a konkrétne príbehy ľudí, ktorých poznám. Už nehovorím o homofóbii či sexizme všeobecne, ani dokonca nepoužívam tie slová. Rozprávam príbehy svojich známych a spomínam konkrétne životné situácie a skúsenosti, kedy niekto čelí neférovému prístupu. Pýtam sa blízkych konkrétne otázky: kde taký názor počuli, či čítali; kto ho hovorí a čo tým sleduje; či sa niekedy stretli napríklad s človekom inej sexuálnej orientácie; či niekedy sami nezažili niečo, čo ich znevýhodňovalo preto, že sú ženy, a podobne. Na nenávistné, predpojaté a klamlivé tvrdenia pomáha len trpezlivosť, konfrontácia s realitou a navodenie empatie.“

Osobný príbeh je funkčný a efektívny nástroj aj podľa Kariny Andrášikovej a Janette Motlovej Maziniovej. „Každej cieľovej skupine je možné odovzdať tému cez adresný príbeh niekoho, kto pre generalizáciu či intoleranciu k nejakej skupine zažíva nespravodlivosť. Rodičia či učitelia môžu veľmi citlivo zistiť, aké postoje má dieťa k týmto dôležitým témam. Môžu si vytvárať príležitosti diskutovať o generalizácii a jej dôsledkoch na konkrétne životy iných ľudí. Príbehy sú silným faktorom zmeny postojov aj u seniorov. Aj keď je pravdou, že tu tá zmena prichádza pomalšie,“ hovorí Janette.

Podľa psychologičky Alexandry Emmy Csala môže byť veľmi nebezpečné skresľovanie informácií médiami, obzvlášť pre deti a mládež: „Informácie, ktoré prichádzajú z televízie a internetu, môžu vytvoriť mylný obraz toho, ako svet funguje a čo je správne. V prvom rade sú to rodičia, ktorí môžu deťom ozrejmiť, ako funguje štát, čo je škodlivé a čo je neprijateľné. Ďalšou inštitúciou je škola, ktorá však deti v kritickom myslení skôr obmedzuje, a, žiaľ, sa tam naučíme opak: všetko je tak, ako to učiteľ hovorí, a študent, ktorý to spochybní a má iný názor, dostane zápis. Chýba aj multikultúrna výchova, na hodinách dejepisu nie je žiadne slovo o iných etnikách, o multikulturalizme.“ Dôležité je podľa psychologičky hovoriť s deťmi aj o tom, čo znamenajú pojmy ako fašizmus a rasizmus.

Svet za bublinou
Nie sú to príjemné rozhovory a často môžu viesť ku konfliktom. Ignorácia však nie je riešením, zhodujú sa jednohlasne odborníčky, hoci sa môže zdať ako záruka pokojnej domácnosti a dobrých vzťahov. Vo vyhrotených momentoch je, samozrejme, vhodné rozhovor prerušiť. Hrozí, že každý si bude trvať na svojom, príde k osobným útokom a blízkeho v jeho presvedčení iba utvrdíme, upozorňuje psychoterapeutka Hana Ševčíková: „Keď sa situácia upokojí, je dobré opäť nájsť silné stránky vzťahu, dať blízkemu najavo, že si ho ako človeka vážime, berieme vážne jeho názory aj frustrácie, ktoré sú často za afinitou k takýmto extrémistickým názorom, a potom opäť zvýšime šancu, že bude naše argumenty aspoň počúvať a neskôr o nich uvažovať. Väčšinou je to pomalý proces, na niekoľkokrát. Nemožno čakať zázraky, obrat v názoroch, pretože toto sú veci, ktoré sa v človeku rozpúšťajú dlho. V hre je tiež náš vzťah k tomu človeku – vzájomná úcta, ale aj veci z minulosti.“

Karina Andrášiková odporúča pri debate vždy zohľadniť špecifiká danej situácie – od toho, aký je náš cieľ, aký máme vzťah s človekom, s ktorým v nej sme, až po to, kde sa práve nachádzame. Niekedy môže byť naozaj najlepšie nechať si čas na „vychladnutie“ či premyslenie si, čo chceme druhému človeku povedať. Konflikty však podľa Kariny nemusia byť vždy len negatívne: „Konflikt môže byť aj veľmi rozvíjajúci, udávajúci smer toho, kam sa váš vzťah uberie, môže pomôcť „prečistiť vzduch“. Dôležité je však dokázať zmysluplne uchopiť moment po tom, ako dôjde k eskalovaniu emócií a ku konfliktu. Z mojej skúsenosti pri práci s mladými ľuďmi skôr ako poukazovanie na to, že mladý človek nemá pravdu alebo nariaďovanie toho, čo by mal robiť a aké názory by mal zastávať, sa ako zmysluplné ukazuje dať si veľký priestor na otázky a vyjasňovanie toho, čo nám mladý človek chce povedať, aktívne počúvať, hľadať alternatívy a mať priestor na podporu, pochopenie a porozumenie, že tu pre preňho sme. Je to dôležité v tom, že k radikálnym názorom napríklad u mladých ľudí dochádza aj v dôsledku toho, že nie sú prijímaní, ich názory a potreby nie sú vypočuté, cítia sa byť odsúvaní na okraj, a tak idú tam, kde o nich majú záujem (čo môžu byť práve radikálne skupiny).“

Neútočiť a neviniť ľudí za ich názor či postoj je základom aj podľa Janette Motlovej Maziniovej: „Z mojich skúseností pomáha nájsť dôvod, prečo konkrétny človek, s ktorým diskutujem, má potrebu nájsť nejakého vinníka za problémy, ktoré vníma v spoločnosti. Nenávistné prejavy sú často len dôsledkom toho, že sa človek dlhodobo cíti frustrovaný či vystavený nespravodlivosti. Ak nájdem dôvod frustrácie alebo nespravodlivosti, viem pomalými krokmi poukazovať na obrazy, situácie, informácie, ktoré diskutujúci nevidel alebo nechcel vidieť.“ Alexandra Emma Csala tiež odporúča snažiť sa dozvedieť viac o tom, z čoho postoj či názor vychádza: „Je vhodné venovať pozornosť tomu, čo si ten človek myslí, čo ho drží v tom, že extrémistický, fašistický prístup je prijateľnejší než demokratický alebo liberálny prístup. Zaujímať sa o jeho pohľad a porozumieť tomu, v čom by bol lepší život v takom štáte, kde môže fungovať len jeden národ a totalitný režim. Aké zmeny by prišli? Určite na nikoho netlačiť, presvedčovanie by bol len vonkajší tlak, ktorý by nebol prijatý.“

Presviedčanie a debatovanie za každú cenu skutočne nemá zmysel, myslí si aj Jana Jablonická Zezulová: „Niektorí ľudia nechcú počúvať ani fakty, ani silné príbehy, ale, naopak, dávajú pocítiť, že ja som tá zmanipulovaná a mladá a hlúpa. Tam som rezignovala. Bavím sa už len s tými, na ktorých mi buď záleží, alebo ktorí o to majú záujem, sú ochotní počúvať a sú aspoň trošku náchylní „otvoriť okná“ svojej bubliny. Nakoniec, mňa vždy pobavia odvolávky na „bratislavskú bublinu“ či „bratislavskú kaviareň“, ktorá je akoby opakom „skutočnej reality“ niekde mimo nej. V bublinách však fungujeme všetci. Dôležitejšie je, koho bubliny pripúšťajú „okná“ a „dvere“.“

Vzťah pod lavínou
Niekedy pre nás môžu byť názory a postoje našich blízkych nielen neprijateľné, ale aj veľmi zraňujúce. Ak naše okolie napríklad nevie prijať skutočnosť, že žijeme v partnerstve s osobou rovnakého pohlavia či iného vierovyznania alebo etnicity, ide o oveľa hlbšie problémy, ako sa na prvý pohľad zdá, vysvetľuje Hana Ševčíková: „Nerešpektovať niekoho partnera znamená zároveň nerešpektovať jeho samotného – a to nie je iba vec nejakého politického názoru, ale ide to k samotnej podstate vzťahu dvoch ľudí. Ak v ňom chýba takáto bazálna úcta či rešpekt, tak vzťah je naozaj veľmi poškodený a nemôže byť iný ako zraňujúci. A potom máme iba dve možnosti – buď odcudzenie, alebo vzdanie sa vlastnej integrity a duševného zdravia. Je to, ako keď sa zrúti lavína – nedá sa zaujatím nejakého postoja zmeniť, že sa niečo deštruktívne stalo. Takéto deštruktívne veci sa dejú aj vo vzťahoch a niekedy sa skrývajú práve pod rúškom iných politických názorov – napríklad deti v puberte sa vyhraňujú voči rodičom tým, že majú iné politické názory ako rodičia. Vtedy je dôležité, aby ich rodičia pre to neponižovali, nementorovali. Alebo – starí rodičia majú niekedy problém vysporiadať sa so samostatnosťou svojich detí, sú frustrovaní zo svojej sociálnej situácie, tak volia politické sily, ktoré sú deštruktívne a nebezpečné – tým vyjadrujú svoju deštruktivitu a agresiu, ktorú nedokážu vypovedať. Toto sú ale veci, s ktorými sa vo vzťahoch ťažko narába – ide to podľa toho, nakoľko je možné otvorene komunikovať, nakoľko je vzťah pevný a zdravý.“

Nezabúdať na náš vzťah s daným človekom je základ aj podľa Kariny Andrášikovej: „Neznamená to, že súhlasíme s tým, čo náš blízky hovorí, presadzuje alebo v čo verí, nejde ani o to, že v mene zažehnania konfliktu nebudeme tieto témy vôbec otvárať (čo je však niekedy jedinou možnosťou, ako vzťah uchovať). Otázkou je vždy, akým spôsobom komunikujeme, či sme schopní počúvať a či sme schopní ponúkať alternatívy. Veľmi dobre funguje hovoriť cez seba – čo to robí so mnou, s mojimi emóciami, ako sa to dotýka mňa, keď počujem, ako hovoríš, že… Je zmysluplné hovoriť o vlastnom prežívaní, používať a vnášať do vzťahu osobnú skúsenosť s danou témou či ľuďmi, s rôznorodosťou, tak, aby prestala prinášať strach z neznámeho alebo bola chápaná len na základe nepodložených informácií z médií.“

Na riešenie takejto situácie v rodinnom prostredí podľa Janette Motlovej Maziniovej neexistuje univerzálny nástroj. Otvárať ťažké názorové témy v rodine je náročné. „Príbehy fungujú aj v tomto prípade, no cesta k hľadaniu konsenzu je tŕnistejšia. Občas však postačí aj to, že diskusiu uzavrieme tým, že pomenujeme rozdielnosť v názoroch. Myslím, že mať rôzne názory je prirodzené. A ak pomenujeme, v čom sú rôzne, sme na dobrej ceste hľadať spôsob, ako tým odlišnostiam porozumieť,“ hovorí. „Každé rozhodnutie spojené s otváraním náročných tém medzi blízkymi v sebe musí niesť aj vedomie, že je to cesta, ktorá si vyžaduje pomalé, postupné a systematické kroky, kde presviedčanie o vlastnej pravde nemá priestor. Ak sa však na tú cestu raz vydáme a budeme blízkych počúvať, zistíme, či odmietanie rôznorodosti pramení zo strachu, z hnevu alebo z ľahostajnosti. Po tomto zistení je tá cesta k otvorenej a efektívnej diskusii už oveľa jednoduchšia a rýchlejšia.“