Zvykám si

napísala ALEXANDRA JUST ilustrovala ZUZANA BARTOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 4. júla 2024.

Pôvodne to mal byť text „iba“ o rozvode. Vravela som si, že keď si tým všetkým prejdem, budem mať materiál na písanie aj do zásoby. A že to nemôžem nechať len tak vyšumieť. Vtedy som však tie poryvy v sebe vedela sotva vstrebávať a zdalo sa mi absurdné pokúšať sa ich česať do viet. Napísané mi pripadali smiešne patetické. Dnes to ľutujem – moje podvedomie ma starostlivo chráni a mnohé si už nepamätám. 
Nebude to teda také bezprostredné či autentické, ako keby som tento text písala v čase, keď som zaspávala aj sa budila s rovnako silnou úzkosťou. Žmýkala mi vnútornosti, nedovolila mi prijímať poriadne kyslík ani jedlo, spať, oddýchnuť si alebo čítať. Nenájdeš tu ani to otrasné zúfalstvo, ktoré mnou lomcovalo, keď som hltala novú realitu, holú a ponižujúcu. Odvaha sa minula, spontánnosť a intuícia sa ocitla na bode nula, všetko som robila mechanicky. Sťahovala som sa už zvonka tvrdá ako skala, potoky sĺz stekali po povrchu, akoby som to v skutočnosti ani neprežívala – inak by som sa zrútila ako domček z kariet. Jediná vec, ktorá ma držala vo forme, boli rodičovské povinnosti. Autopilotka, ktorá riadila prázdninové dni tesne pred odchodom z nášho bytu aj tie po ňom. Zariadiť, odviezť, nakúpiť, upratať, pracovať, vyzdvihnúť, poumývať, prečítať, zaspávať, zobudiť, navariť a toto všetko v rytme valčíka v a mol. Na mieste niektorých udalostí je len šedivá šmuha, tak veľmi ma bolia.

Prekvapuje ma, ako hlboko pod kožu mám vrytú ideu nukleárnej rodiny, ktorú som osem rokov spolutvorila. Nevedela som si predstaviť niesť (spolu)zodpovednosť za jej roztrieštenie, vždy som sa bála odísť, aj keď som si často po dramatických hádkach teatrálne hádzala veci do cestovnej tašky. Zakaždým som si ich však napokon uložila naspäť do skrine, utrela si slzy a pokračovala v úsilí to ustáť. Na úkor svojho mentálneho zdravia, pokoja a milióna vecí, ktoré mi robia radosť, som zotrvávala, lebo je to treba. Moje dieťa predsa nebude mať rozvedených rodičov. Ani za cenu, že vidí svoju matku večne v strehu, strachu, nervóznu a napnutú ako gumičku na otcových trenkách. Dnes sa pýtam, ako som to mohla dovoliť, no bol za tým šialený strach. Strach, že sa nebudeme vedieť dobre rozísť, dohodnúť sa, spolupracovať a ostať rodičmi v tej podobe, akú by som pre naše dieťa chcela, že nedokážeme splniť všetky tie návody na korektný rozvod, ktorý deťom neublíži. Ten strach z rozvodu zatienil na prekvapivo dlho autentickú podobu mňa. V plnej miere som si to dokázala uvedomiť až nedávno.

Vyhľadať profesionálnu pomoc

Pamätám si, ako som prvýkrát počula v podcaste terapeutku Dášu Malíkovú z centra Alej. Ostala som ohromená, ako dokonale poznala mechanizmus manipulácie, ako jasne pomenúvala veci, ktoré som nedokázala vysvetliť ani rodine, ani svojmu starostlivému okoliu, ktoré sa o mňa bálo. Už som predtým raz vyhľadala pomoc – keď som bola relatívne čerstvá matka, absolvovala som terapiu. Ozvala som sa aj párovej terapeutke Jolane Kusej – po tom, čo som si s ňou prečítala rozhovor v novinách, vymenili sme si zopár mailov. No rozhovor s Dášou vo mne niečo začal. Neozvala som sa jej hneď, no až v čase, keď sme povedali, že sa ideme rozvádzať. 

Prvý rozhovor trval asi hodinu, revala som po ňom ako fontána. Bol až zarážajúco pragmatický, no zároveň plný empatie a citlivej komunikácie, za čo som ohromne vďačná. Nemusela som jej veľa vysvetľovať, okamžite ma pochopila. Vybavila mi konzultácie u právnika (bezplatné!) a dala niekoľko praktických tipov, ako v tejto situácii nestratiť hlavu a robiť kroky vedúce k bezpečiu a ku konštruktívnemu riešeniu. Povzbudila ma, no zároveň varovala. Skúsenosti s manipulatívnym správaním a násilnými vzťahmi, ktoré má z pracovnej praxe, majú svoje vzorce a bolo by hlúpe tváriť sa, že to, čo zažívam, do nich nezapadá. Rozhodilo ma to, no naplnilo odhodlaním a odvahou. To som totiž potrebovala zo všetkého najviac.

Začali sme s bývalým manželom chodiť na mediáciu, ktorá trvala dlhých jedenásť mesiacov, no nimi nechcem unavovať naozaj nikoho. Z každého jedného sedenia som odchádzala ako z dvojhodinového kardia, unavená a otupená voči vonkajšiemu svetu. Nerozumiem, ako som bola schopná v tomto čase normálne pracovať a fungovať, no neurobila by som to inak – myslím si, že mediácia nám pomohla neurobiť z rozvodu právnickú prestrelku a vytvorila podmienky na to, aby sme sa ako rodičia mohli učiť spolupracovať. To bola pre mňa priorita. Obsesívne som sa jej držala, aj keď hnev na sedeniach narastal. Tvrdiť, že nám to dnes práve preto ide vynikajúco, či že sa z nás stali kamoši, trávime spolu rodinné oslavy a Vianoce, voláme si na narodeniny a máme pravidelné rodičovské koordinačné obedy, kde si vymieňame informácie o našom dieťati a chichúňame sa nad kávou, by bolo veľmi smiešne, no dokážeme (relatívne efektívne) zorganizovať logistiku, dokonca si vyjsť v ústrety. Beriem to tak, že máme pred sebou ešte veľmi veľa času spolurodičovania, bolo by hlúpe z neho urobiť bojové pole. 

Paradoxom je, že môj plán vytvoriť ideálne podmienky pre porozvodové fungovanie v mieri vo mne vytvoril tlakovú vlnu a ja som sa pristihla pri tom, že vlastne nie som pripravená všetko vstrebávať s hlavou hore a že to aj po roku skrátka stále sakra bolí. Vedome sa snažím nevyčítať si to, dopriať si čas a pomenovať (aj) nechutné emócie. Ešte stále sa hnevám a neviem, ako správne reagovať na nové situácie. (Ako prežiť prvé rozvedené Vianoce, ako komunikovať s rozvedenou časťou rodiny, ako sa zoznámiť s novou partnerkou bývalého muža, ako prijať ich potomka, ako dať do úzadia svoje prežívanie pred dieťaťom, aby som ho nezranila, ako prijať to, že som súčasťou akejsi patchwork rodiny a podobne.)

Papiere

Samotné rozvodové pojednávanie bolo prekvapivo rýchle. Sudkyňa ocenila, že sme mediačnú a rodičovskú dohodu mali vopred pripravenú a podpísanú. Preto nám vytýčili pojednávanie celkom rýchlo. Milé. Mala som chuť tam vyšteknúť sarkastickú poznámku, koľko peňazí a energie stálo mať tieto papiere a tento superrýchly termín. Opýtala sa, či keď sa vieme takto pekne dohodnúť, sme si istí svojím rozhodnutím manželstvo ukončiť. Predstavujem si vesmír, v ktorom si osoba po takmer ročnom mediačnom procese v súdnej sieni povie fuck it, práve som si to celé rozmyslela. 
Nasledovali právnické výrazy, zápis, otázky, stručné odpovede. 
Rozviedla nás, poďakovala, my tiež a to bol koniec. Neubránila som sa myšlienkam na našu svadbu, na všetkých tých ľudí, ktorým sme chceli ukázať, že do toho ideme. Teraz tu nebol nikto okrem vrátnika v Justičáku. Žiadne konfety, slávnostné prejavy, kytice kvetov. Potichu sme sa zaradili do štatistiky a šli obaja naspäť do práce. Na katarziu nebol čas. 

Teraz je to takto

Musela som si zvyknúť plánovať veci inak. Školská logistika, práca, nákupy, domácnosť, večné vláčenie vecí nášho dieťaťa z jednej domácnosti do druhej, varenie, večierka, všetky tie rodičovské drobotinky tentokrát v rytme Staying alive. Teraz je to takto, zvykneš si, Alexandra. Zvykneš si, že tú bielizeň ozaj nikto iný nevyvešia, že tú večeru musíš zakaždým urobiť ty a že za teba nikto do Lidlu neskočí kúpiť niečo na desiatu. Že sa cítiš ako večná upratovacia čata, nosička tašiek, neustále čímsi ovešaná. Že niektoré večery by si najradšej padla do postele už o deviatej, ale nedá sa, lebo treba doriešiť zabudnutú úlohu z matiky. Zvykneš si, že sa tvoja rodičovská trpezlivosť vylieva kdesi medzi sedemdesiatym tretím vysvetľovaním, prečo si treba umývať zuby alebo ísť spať, a dvanástou reprízou pesničky z rozprávky Trolls a nie je tu nikto, kto by to rodičovsky vybalansoval. Zvykneš si aj na to, že tvoja dcéra vidí síce väčšinou unavenú, no spokojnejšiu matku. Vidí, že máš okolo seba funkčné vzťahy, pevné priateľstvá a rodinu, ktorá vás obe drží. Že si ľúbená. Vidí, že teraz je to takto a je to v poriadku. Pevná záchranná sieť týchto vzťahov mi spoľahlivo kryje chrbát a ja za ňu každý deň pred spaním v hlave ďakujem. Plne si uvedomujem, že mám ozaj obrie šťastie a učím sa prijímať pomoc, keď ju potrebujem. Stále sa viem vnútri lynčovať za to, že to nie je vždy: ja sama! O tom som však tuším už písala

Nezabudnem na jeden magický moment, keď som si večer po uložení dieťaťa sadla na gauč vo svojej novej obývačke a (opäť) neprítomne civela na stenu s knižnicou a izbovými kvetmi. Na zemi stále trónili akési krabice a kulisy rušnej ulice som si za tých pár dní v tomto byte priradila k svojim zvukom bezpečia. Teraz je to takto, Alexandra. Vtedy som na malú chvíľu zas cítila, že zvládnem úplne všetko a môj strach nikdy neexistoval. Že môžem čokoľvek. Prisahám, že to trvalo iba chvíľku, no bol to prvý moment, v ktorom som sa opäť po celej tej temnej etape zhlboka nadýchla. Dojalo ma to a priznávam, že sa k nemu občas vrátim, keď sa krčím pod vplyvom únavnej, bežnej každodennosti či ďalšej úzkostnej epizódy. Trochu mi to vždy pomôže. A to je začiatok.


editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra SOŇA GREGOROVÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *