napísala NATAŠA JURÁČKOVÁ
ilustrovala MARTINA BUDZIŇÁKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 15. novembra 2018.

Keď som bola v prvej alebo druhej triede na základnej škole, dostala som od babky krásny prsteň. Veľmi som sa z neho tešila až do chvíle, keď sa zapáčil jednej mojej spolužiačke, ktorá nahovorila chalanov, aby mi ho zobrali. Čo aj spravili. Stratu si všimli i doma a mamina preto prišla do školy. Triedna učiteľka povedala, nech si to deti vyriešia samy. Dodnes si pamätám, ako ma tí chlapci zhodili zo stoličky a prsteň mi zobrali. Vyrvali z dlane. Neviem, ako presne si učiteľka predstavovala, že si to sama vyriešim, jedine tak, nijak. Tá istá učiteľka vždy, keď som ochorela v piatok alebo v pondelok, pred celou triedou posmešným hlasom hovorila, že Juráčkovci boli na predĺženom víkende na chalupe. Poviem vám, žiadne body mi to pred spolužiakmi nepridalo.

Vždy som bola v skupine „tých iných”, „tých menej obľúbených”, nebola som hviezda triedy, v puberte som trpela, pretože mi nenarástli prsia a chlapci ma častovali rôznymi prezývkami. Som tmavší typ a v detstve ma často posielali domov na Luník IX, či nazývali kolotočárkou. Samozrejme, nebola som jedinou obeťou. Nebola som úplná outsiderka, mala som kamarátky. Ale mojím cieľom, snom, métou bolo byť obľúbenou, tou, z ktorej si nerobia srandu. Občas som si vymyslela, že sa necítim dobre, lebo zostať doma bolo jednoducho fajn.

Donekonečna som pozerala hlúpe tínedžerské filmy a seriály a verila som, že rovnako ako pre neobľúbenú dievčinu vo filme sa to aj pre mňa skončí happy endom. Každou kritikou, posmechom či poznámkou som sa zmenšovala a zmenšovala. Napriek tomu, že som presne vedela, ako toto všetko bolí a že na to nepomôže náplasť ani ibalgin, som pri prvej príležitosti prešla na druhú stranu, nechala sa zmanipulovať a stala som sa tou, čo šikanuje. Uverila som hviezde triedy, že nás naša spolužiačka hnusne ohovára. Ani na sekundu som nezapochybovala. Zrazu ma zobrala do partie a bolo to. V sekunde som sa obrátila proti kamarátke, s ktorou som si bola blízka dlhé roky. Bola som k nej hnusná, ešte dnes je mi zo seba na vracanie. Ten pocit, že som niekam konečne zapadla, bol v tom čase síce absolútne neodolateľný, ale aj prchavý. Nikdy si to neodpustím.

Dlho mi trvalo nestať sa závislou od každého prejavu náklonnosti od ľudí, ktorých som práve spoznala, či od kamarátov. Nepremýšľať donekonečna o tom, čo som spravila, že sa mi niekto dlhšie neozýva. Ťahám si to so sebou celý život. Dodnes mám nízke sebavedomie, ovplyvňuje ma to v bežnom aj pracovnom živote. Nechcem tu teraz pôsobiť ako chudinka, ktorú treba ľutovať. Ľuďom sa stávajú rôzne veci, ktoré ich poznačia na celý život. Ide o to, ako s tým naložíme. Každý deň krôčik po krôčiku na sebe pracujem, viem uznať, keď sa mi niečo podarí, a tešiť sa z toho. Povedať svoj názor nahlas (občas) a brániť sa.

Pracujem vo vydavateľstve, ktoré nedávno vydalo tínedžerskú knihu Mŕtve dievča neklame s tematikou šikany. Začína sa smrťou dievčaťa, ktoré na kazety nahralo dôvody, prečo sa rozhodlo ukončiť svoj život. Ku knihe vznikol aj seriál a o príbehu sa celkom rozprávalo u nás aj vo svete. Nehovorím, že to bol literárny počin storočia, zarazili ma však komentáre o tom, že je to len návod na samovraždu a čo za sprostý dôvod na samovraždu je šikana… Mne je len jasné, že zdravý a ničím nepoznačený človek môže každý jeden dôvod aj samotnú samovraždu považovať za hlúpe. Zamyslieť by sme sa skôr mali nad tým, čo so šikanou robiť. Pretože tá sa neobjavuje len medzi mladými, hormónmi ovládanými ľuďmi, je na školách, v domácnostiach aj v pracovnom prostredí. Je všade. A ja sa jej stále bojím.

Keď som si googlila nejaké štatistiky, preklikala som sa k článkom, z ktorých mi bolo fyzicky zle. Ja som prežila slovné doberanie, ale sú prípady brutálnej fyzickej šikany, ktoré sa v tom lepšom prípade končia totálnym psychickým zrútením sa obete. A k agresorom sa pripájajú aj dovtedy nestranní spolužiaci. Agresori bývajú takí dobrí manipulátori, že okolie presvedčia o tom, že oni sú obeťou a len sa chceli pomstiť, že si to obeť zaslúžila.

Keď sa povie šikana, každý si hneď predstaví školský kolektív, ale ako som už naznačila vyššie, tam sa to nekončí. Rovnako častá je šikana v pracovnom prostredí. Šikanujú nadriadení, šikanujú kolegovia. Podľa štatistík Mobbing Free Institute má až 28 percent ľudí skúsenosť s mobbingom, teda šikanou kolegami. A až 60 percent prežilo šikanu od nadriadeného. A to som sa ešte vôbec nedotkla pojmov ako kiber šikana, sexuálne harašenie či šikana v partnerských vzťahoch.

Chcela som tento článok uzavrieť nejakým návodom, ako sa brániť alebo ako pomôcť. Jediné, čo viem napísať, je, že to nie je vaša chyba, nikto nemá právo ubližovať vám a treba o tom rozprávať. Keď nie s rodičmi, nadriadenými či priateľmi, tak s anonymnými linkami. Lebo poprosiť o pomoc nie je hanba. A brániť sa treba.