Vôbec nič sa medzi nami nestalo

napísala NINA SLANÁRIKOVÁ* ilustrovala TERÉZIA FILLOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 25. novembra 2021.

Pred viac než rokom som opísala svoj príbeh zaľúbenia sa vo veľmi nevhodnom čase. To posledné, na čo som na sklonku rodičovskej dovolenky, vyčerpaná z detí aj z manželstva, pomyslela, boli iní muži. A potom prišiel on a pripomenul mi, aké je to cítiť sa (znova) príťažlivá. Otvoril moju Pandorinu skrinku prehliadaných a starostlivo schovávaných emócií, túžob a myšlienok a už ju nešlo zavrieť. Po pár platonických stretnutiach a následnej odluke nasledovalo niekoľkomesačné topenie sa v nechcenom koktaile endorfínov zo zaľúbenia sa a z frustrácie z nemožnosti jeho naplnenia. Môj príbeh sa v závere skončil zdanlivo víťazne a poučne – prebojovala som sa cez najväčšiu vlnu zamilovaných fantázií a mala som ísť ďalej, s triezvejším pohľadom a novou superschopnosťou ustáť podobne nevyžiadané stavy. Text som vtedy zverejnila s výčitkou, že nebol úplne pravdivý. Nechcela som si priznať, že skutočný koniec príbehu sa v tom čase menil príliš dynamicky na to, aby som ho mohla spísať do pár riadkov. 

Naše vtedajšie posledné stretnutie bolo trápne až prázdne a na chvíľu ma naozaj dokázalo presvedčiť, že presne teraz je ten správny čas na úplný koniec. Nejaký čas som si užívala pocit úľavy z náhleho oslobodenia mysle, ktorá bola konečne schopná venovať sa naplno manželstvu a deťom. Po chvíli ma však znova začali nahlodávať nuda a frustrácia zo stereotypu okolo detí a rodiny, umocnené ešte o prvý lockdown. Kdesi tu sa ku mne priplichtilo nutkanie zažiť aspoň niečo zaujímavé a rozlúštiť jeho záhadnú povahu, vďaka ktorej bolo každé naše stretnutie úplne iné. Táto nevyspytateľnosť mi neustále prinášala otázku, aké by to bolo opäť ho stretnúť. Vyzerá, že nič romantické s ním už nehrozí, tak prečo to nezistiť? – bolo ospravedlnenie, s ktorým som obnovila náš kontakt.

Našli sme si spoločný, mojím manželom aj všetkými ostatnými tolerovaný koníček, kde sme mohli začať naplno prežívať všetky rôznorodé odtiene nášho rozvíjajúceho sa „kamarátstva“. Bolo nové a neprebádané, dynamicky (a občas aj dramaticky) sa meniace v závislosti od našich momentálnych nálad aj vzájomných očakávaní. Postupne som si uvedomila, že okrem vzrušenia z objavovania mi tento nový muž dával aj množstvo z vecí, ktoré mi dlhodobo v manželstve chýbali. Stretnutia s ním mi pomáhali nazbierať späť mnoho zo sebavedomia, udupaného neustálym behaním okolo detí a plienok. Vytváral vo mne pocit, že to, čo robím denno-denne, si zaslúži obdiv a rešpekt. A že som stále zaujímavá aj ako žena, nielen ako matka, „upratovačka“, manažérka domácnosti. Cítila som sa s ním tak ako predtým, skôr než ma v živote prikvačil k múru nikdy sa nekončiaci cyklus povinností a úloh okolo rodiny. Bol jediný muž, ktorý mal tú odvahu (alebo drzosť?) nájsť vo mne znova všetko to, čo som pri deťoch už takmer stratila, vnímať ma presne takú, aká som bola, kým som sa stala matkou. Dalo by sa povedať, že som spolu s ním opäť hľadala samu seba. Bol taktiež ochotný pristúpiť na našu malú koketnú hru, ktorú sme rozohrali na tenkom ľade a ktorá nás práve preto bavila ešte viac. Rozumeli sme si vo všetkom, v čom som si nikdy nerozumela s manželom. Platilo to, samozrejme, aj naopak a bola som si vedomá tých zjavných dier v našich konverzáciách, ktoré by vedel dostatočne vyplniť zasa len môj manžel. Stále som si to pripomínala, ale aj tak som sa nemohla ubrániť pocitu, že to, čo môj manžel nemal, bolo vtedy akosi omnoho potrebnejšie než to, čo mal.

Chcela som to celé zvládnuť s rozvahou a noblesou. Chcela som sa tváriť, pred sebou aj pred ním, že podobných skúseností mám množstvo. S takýmito kamarátstvami-nekamarátstvami, s balansovaním na úzkom lane medzi túžbou a „obyčajnou“ spriaznenosťou. Snažila som sa presvedčiť samu seba, že to robím pre svoju vlastnú pohodu, že ide o nevinnú zábavu, chvíľkové odpútanie sa od rodiny a detí. Neustále som sa utešovala faktom, že spolu „nič nemáme“. Priam až dogmaticky som sa držala presvedčenia, že len fyzický kontakt je ten, čo v nás vie prebudiť ozajstné vášne a emócie, že len to by nás zblížilo natoľko, že by som sa z toho už nemusela len tak ľahko vymotať. Veď sa nič nedeje – vravela som si, keď sa hodiny nášho spoločného koníčka akosi stále viac predlžovali, aj keď sa raz predĺžili až do neskorej noci. Veď je to len pár pív… 

Len pár pív a nasledujúce týždne som (opäť) vpadla do tej istej, veľmi nepríjemnej zmesi zaľúbenia sa a frustrácie. Ešte horšej než v prípade predchádzajúcich zamilovaných, no neopätovaných fantázií o ňom. Teraz tu naozaj bol a možnosť definitívne prekročiť hranicu nášho kamarátstva visela priamo nad nami, lákavejšie a reálnejšie než kedykoľvek predtým.

Vedela som, že tadiaľ cesta nevedie. Okrem motivácie nezraniť nikoho, vrátane seba, som si tiež stále opakovala, že raz si niekoho aj tak nájde a ja do neho raz prestanem byť zaľúbená. Poradie, v akom sa to udeje, je otázne, ale stane sa to. Ostane tam aj potom nejaký priestor pre nás dvoch? Už od začiatku som veľmi chcela, aby ostal. Predstavoval pre mňa viac než zdroj endorfínov, rozumeli som si vo sférach, ktoré mi vtedy nevedel nahradiť nikto iný. Mali sme vlastný spôsob humoru, komunikácie, svoj príbeh, ktorý som nechcela skončiť. Aj preto musíme za každých okolností ostať len kamaráti.

Poradie sa rozuzlilo relatívne rýchlo – najprv prišla ona. Keď som ho prvýkrát počula telefonovať so svojou novou láskou, vyzeral pri tom vyrovnane, prirodzene, spokojne. Mala som závrat. Napínalo ma, preháňalo ma, nemala som chuť do jedla. V noci sa mi chcelo zomrieť. Zaprisahávala som sa, že hrania sa aj objavovania už bolo dosť, a sľubovala som si, že ďalšie stretnutia už plánovať nebudem. Trpela som, prešiel deň, dva, potom týždeň, dva. Nakoniec som mu aj tak napísala. Veď sa medzi nami vôbec nič nestalo a vždy som predsa chcela pokračovať aj pri nej. Ako kamarátka by som mu to predsa mala priať. Zvládala som to, ale len občas. Zvyšok času som bojovala s nutkavými predstavami, ako asi vyzerá ich vzťah. Hovoril mi o ňom, ale len vtedy, keď chcel riešiť nejaký problém. Len čo bolo všetko v poriadku, odmlčal sa. Podobné pravidlo vlastne platilo, aj keď som ja hovorila o svojom manželstve, ale to mi vtedy akosi nedošlo. Ticho súvisiace s jeho novou priateľkou ma vždy mučilo. Všetko je teda asi v pohode…, hovorila som si cez zuby a zároveň sa sama pred sebou hanbila, že mu to vôbec neviem dopriať. Že čím hlbšie sa zavŕtavam do predstavy, ako (veľmi dobré) to medzi nimi teraz asi je, tým viac to bolí. A že to bolí priveľmi…

To, že existuje niečo ako emocionálna aféra, som sa dozvedela až o pol roka neskôr. Až vtedy som si uvedomila, že naše „priateľstvo“ až príliš nápadne spĺňalo všetky jej kritériá. Stretávali sme sa len vo dvojici, nikdy by mi nenapadlo vziať s nami aj naše polovičky. Naše rozhovory boli čoraz dôvernejšie a často som sa prichytila, že sa neviem dočkať, kedy poviem svoje novinky a zážitky jemu, a nie svojmu manželovi. Začala som ich porovnávať. Stále. Vo všetkom. Naše už beztak dosť nestabilné manželstvo, poznačené ponorkou z lockdownu a ešte intenzívnejšou spoločnou starostlivosťou o deti, to začalo nahlodávať ešte viac. Snívala som o ňom, žila som dva svety. Ten reálny a ten druhý – s ním. Ani v jednom mi nebolo dobre. V tom prvom sa mi nepáčila realita, v tom druhom to, že reálny nebol. Bola som neustále rozpoltená, zmietajúca sa medzi chvíľkovými pocitmi šťastia a nových emócií s ním a následným smútkom z ich nenaplnenia. Z nemožnosti dokončiť to, čo sme začali. Z nemožnosti dozvedieť sa, aké by to bolo, keby sme mohli.

Až keď som s ním na niekoľko mesiacov prerušila kontakt, začalo mi dochádzať, aká naivná som bola, keď som si myslela, že to dokážem. Vybrať si z toho celého len čerešničky na torte a zvyšok nechať tak. Na torte mi nechutia len čerešne a nemohla som sa ubrániť túžbe zjesť ju celú. Nie iba to, čo „nikomu neubližuje“.

Ďalšia vec je, že on nie je torta. Je takisto človek, so všetkými svojimi potrebami a túžbami, presne tak ako ja. Občas som pri celom tom túžení po ňom na neho tak trochu zabudla. Ako mu asi je? Čo by chcel zo mňa on a ako sa v tom celom cíti? 

Občas som si predstavovala, že prídem k nemu a poviem mu, aby sme sa na to všetko už konečne vykašľali. Žiadne záväzky, žiadne morálne prekážky, žiadne pokusy vyzerať cnostne pred sebou či ostatnými. A čo by bolo potom? Vždy, keď som si to predstavila, zo všetkých možností sa mi najzreteľnejšie ukazovala tá najnudnejšia z nich – nebolo by vôbec nič. A ak by aj bolo, náš vzťah by s najväčšou pravdepodobnosťou bol zasa raz len jednou šialenou húsenkovou dráhou. Inou než niektoré moje predchádzajúce turbulentné vzťahy, no pravdepodobne rovnako, ak nie viac, bolestivou. 

Nakoniec mi pomohol čas. Po dlhšej odluke nasledoval menej intenzívny návrat k spoločnému koníčku. Naše stretnutia som už nevnímala tak nekriticky, mali viac nostalgický charakter a neniesli už so sebou ten lákavý náboj dobrodružstva z nepoznaného. Medzitým odišla jeho priateľka aj moje najakútnejšie zamilované stavy, stále ma však neopustila potreba vzájomnej blízkosti s ním. A potom náš koníček ukončil on sám. Jeho návrh som prijala navonok s pochopením a ľahkosťou, no vnútorne bolo pre mňa naozaj ťažké, kým som spracovala, že to znamená koniec jednej éry. 

Postupne sa s celou situáciou vyrovnať mi výrazne pomohol môj terapeut. S odbornou pomocou som objavila všetky ozajstné príčiny, ktoré ma nútili tak dlho a obsesívne sa držať ilúzie, že s ním napriek všetkému môžem a chcem ostať v akomsi blízkom platonickom vzťahu. Pochopila som, čo všetko mi chýbalo v manželstve aj v živote a hľadala som to u neho. Počas terapie som získala dostatočné sebavedomie na to, aby som sa mohla pustiť do jadra týchto problémov.  

Uvedomila som si, že sme boli s manželom zacyklení v bludnom kruhu, v ktorom ani jeden už nevládal tomu druhému dávať to, čo potreboval, pretože to sám dlhodobo nedostával. Rozhodla som sa preto začať. Konečne sa naplno venovať bádaniu u môjho manžela, namiesto niekoho nového. Čo mu chýba, čoho potrebuje viac a čoho menej? Páči sa mu vlastne toto, alebo ani nie? Čo ho teraz najviac baví? Myslí si ešte stále to, čo kedysi? Po toľkých rokoch, keď sa všetko točilo len okolo našich detí, som už vlastne zabudla. A vedela som to vôbec? Miestami sa mi tak podarilo navodiť pocit, akoby som stála takmer úplne na začiatku nášho vzťahu, s novými objavmi o manželovi aj o sebe. Znova som objavovala, len tentokrát nie na krehkom ľade. To bola tá príjemná časť. Tá nepríjemnejšia bola, že občas som sa do toho všetkého (sexuálnu sféru nevynímajúc) musela veľmi neromanticky skôr prinútiť, než by to vychádzalo z mojej spontánnej túžby „spoznať ho ešte lepšie“. Raz sa mi darilo viac, inokedy menej, niekedy vôbec. Moja snaha však po čase naozaj začala prinášať potrebnú odozvu aj z manželovej strany a ja som tak konečne nemala potrebu utekať preč. Je a aj to bude ešte dlhá a nepredvídateľná cesta, akou je každé manželstvo, ale v tomto bode sa mi podarilo zvrátiť hrozbu jeho rozpadu.

Čo sa týka jeho, stále platí, že úplne ho zo života stratiť nechcem a zrejme ani on mňa. Asi preto sme sa znova začali občas stretávať, ale už nie pri spoločnom koníčku. Myslím, že aj jeho prerušenie bolo pre nás dôležitým míľnikom v snahe dať bodku za všetkým, čo robilo z nášho priateľstva niečo viac. Nastavili sme si vzájomné hranice aj očakávania, s ktorými sme, myslím, obaja spokojní. Už žiadne koketné hry ani zbytočný flirt a skúšanie, kam až môžeme zájsť bez toho, aby sme spolu čokoľvek mali. Na to sa už aj tak priveľmi dobre poznáme. Nevŕtame sa už v témach, ktoré by nás mohli vtiahnuť prihlboko, vieme už, akú dávku spoločnej blízkosti sme obaja schopní vstrebať bez vzájomného zranenia sa. Už v tom celom dávno nelietam, vidím ho jasne, jasnejšie než kedykoľvek predtým, so všetkými chybami, ktorých má neskutočné množstvo. Až také, že sa neprestávam čudovať, koľko energie a času som mu napriek tomu venovala. A zároveň vnímam, čo všetko ma náš spoločný príbeh naučil. O sebe, o všetkom, čo som tak veľmi potrebovala, len som to nevedela pomenovať. A som za to vďačná.

editovala MICHAELA KUČOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ

*text na žiadosť autorky uverejňujeme pod pseudonymom.

Jedna myšlienka na “Vôbec nič sa medzi nami nestalo

  1. Zažila som niečo podobné. Je to už desať rokov. Nie som s tým vtedajším “partnerom” a ani nie som v kontakte s tým “kamarátom”. Muselo ubehnúť asi 8 rokov, aby som sa na tom zasmiala, ale naozaj mi je to smiešne aká som bola “bláhová”, naivná, ako som si myslela, že to mam pod kontrolou. Pod kontrolu, pod kontrolu skončí baba s riťou holou. Vidíte, som ešte aj vtipná. To som teraz vymyslela. Mala som pocity rovnakej trýznivosti, dobrodružstvo pri obžinkoch lákalo, ale nezlákalo. Som morálny víťaz? Aj tak som sa dozvedela, že ma bývalý podvádzal. Takže keby som s tým kamarátom, tak by sme si boli fifty fifty? Nie! V tomto som pred sebou morálny víťaz, len či niekto stojí o morálku a hrdosť. Ja áno. Tak sama pred sebou. NO a teda stretla som toho kamaráta a vozil svoje dieťa so svojou pani a mala som čo robiť, aby som sa nesmiala na plné ústa. Nie tak, že ste mi smiešni chcem Vás ponížiť, ale tak, že hmm tak toto som mala byť ja respektíve, tak toto som túžila byť ja. Ale netúžila. Kamarát taky rád, je stále sukničkár, ale ja už nemám hlavu v oblakoch, či nebudem stavať vzdušné zámky už vo februári 2022 povedať s istotou neviem, ale podľa mňa som toto ustála jak poriadny rímsky stĺp. Zase mi len napadajú tie politické príklady, tak napríklad videjko s bývalým prokurátorom, samozrejme náhodne uniknuté. tam sa vyjadril. .ebte na to, nechte to tak! no tak na takéto situácie by som poradila, ak môžem, – riadiť sa touto perličkou. tak ahoj a pozor na kamarátov a kamarátky, nie vždy sú takí dobrí, dobré a niektorí a niektoré sú len unavené, znudené bytosti, ktoré sa radi/rady zabávajú, ale bordel po takejto zábave sa im upratovať nechce! cute 😀

Napísať odpoveď pre čo sa stane v Las Vegas, nikdy nezostane v Las Vegas Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *