Som medzi ľuďmi a niekto povedal borovička

napísala IVANA BALGOVÁ ilustrovala ZUZANA ŠEBELOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 9. decembra 2021.

August 2021. O pár dní to bude presne rok, čo nepijem, a ako naschvál mám dnes najväčšiu chuť na alkohol. Celý deň som smutná a mám zlú náladu, takže sa to dalo čakať, hovorím si. Pomáha mi uvedomenie, čo stojí za myšlienkou na alkohol, racionalizovať si to a vidieť, prečo sa to deje  –  rastúca nespokojnosť vo vzťahu, o ktorom som si ešte pred pár týždňami myslela, že je dokonalý; hľadanie si podnájmu a konfrontácia s realitou krízy bývania; zdravotné problémy po operácii, ktoré sa so mnou ťahajú už viac ako rok. Dnes toho bolo na mňa veľa, píšem kamarátovi. Zároveň však viem, že je to prvýkrát, odkedy nepijem, čo sa mi toto deje. Cestou domov dostanem náhlu chuť zabočiť do prvého baru, objednať si gintonic a sama sa opiť. Viem si presne predstaviť, aký je to pocit, keď alkohol začína pôsobiť, akú úľavu prináša prvý dúšok. Predstavujem si, ako tam sedím, objednávam si ďalší a potom ešte jeden, ale to stačí, vždy mi stačilo pomerne málo alkoholu, aby som sa cítila opitá. A potom si predstavujem, ako idem sama domov, vonku už je tma a ja sa cítim osamelá a smutná, pretože tak to bolo vždy, keď som pila alkohol. 

Kým som neabstinovala, nepremýšľala som nad tým, prečo pijem. Nebolo to potrebné, nikto to odo mňa nechcel. Nikto sa ma nepýtal, je toto naozaj to, čo chceš robiť? Je to pre teba najlepšie? Prináša ti to niečo do života? Proste som pila, bodka. Išla som s kamarátkou von a na kávu už bolo neskoro – pohár vína. Sedela som v letnom kine a bolo teplo – cider. Oslavovali sme narodeniny – gintonic. Nič sa nedialo, ale bola som medzi ľuďmi a niekto povedal borovička – borovička. Stačí, že mám viac ako osemnásť a nepreháňam to. Teda, len občas, to je ešte v miere. Nepotrebovala som to k životu, ale zatiaľ som si ani nepredstavovala život bez toho. Nebola som alkoholička, nemala som problém, všetko bolo v poriadku, tak, ako má byť. Alkohol mi vlastne pomáhal, pretože opitá som sa zoznámila aj so svojím priateľom. Vzťah vydržal len pár mesiacov a na konci som sa pýtala sama seba, čo nás vlastne spájalo, ale taký je život. Opitá som si upevňovala priateľstvá, kamarátke som pomohla prísť domov, lebo sama nedokázala kráčať, to ukazuje môj charakter. Opitá som bola vtipná, síce len do ďalšieho rána, keď sa všetky vtipy z minulého večera premenia na trápne pocity, ale tak to má každý, to patrí k tomu. Nad ničím iným som nepremýšľala.

A potom sa to začalo obracať, bolo mi z alkoholu horšie ako zvyčajne. Stále som sa pred blízkymi chválila tým, že som nikdy, ale naozaj nikdy z alkoholu nevracala, nie je to úžasne? No zrazu mi vždy ráno bolo horšie, nie iba fyzicky, pridal sa k tomu divný pocit. Smútok, osamelosť, psychická únava. Mala som za sebou obdobia silných depresívnych stavov a tak som na každé zhoršenie mentálneho rozpoloženia bola citlivejšia. Dávala som si viac pozor, pila som menej, ale aj tak sa to opakovalo – víno, málo spánku, únava, bolesť hlavy, smútok, osamelosť, doobedie v posteli, začínajúce sa depresívne stavy. Pila som však ďalej, lebo odo mňa nikto nechcel, aby som sa zamyslela nad tým, prečo to robím.

Piť som prestala v lete 2020 a niekedy s úsmevom hovorím, že som prestala pre Maroša Kramára. Cestou na oslavu narodenín sme s kamarátkou rozoberali jeho tragickú reakciu na obťažovanie v televízii. Rozprávali sme sa o tom, aké je niekedy frustrujúce byť ženou a aké nemožné je ohradiť sa voči nevhodnému správaniu bez toho, aby ste ohrozili svoju prácu, reputáciu či vzťahy v kolektíve. Hrozne som sa naštvala. A potom sme prišli na oslavu a ja som začala z tej naštvanosti na Maroša Kramára a celú našu spoločnosť piť. Bol to jeden z tých večerov, keď som vedela, že som to s alkoholom prehnala, že som si neustrážila mieru, že som vypila viac, ako viem zniesť. Na druhý deň mi bolo zle fyzicky i psychicky a sľúbila som si, že to už nikdy tak nepreženiem. Prešlo pár dní, išli sme s kamarátom na otvorenie kníhkupectva a dala som si dva poháre vína. Zvyšok večera som pila colu a pohádala som sa s blízkym človekom, lebo som nechcela piť viac. Nasledujúce ráno som si sľúbila, že si dám od alkoholu pauzu. Zopár týždňov, ešte uvidím, možno len mesiac, jednoducho dokedy sa mi nevráti chuť, nebudem piť len preto, že môžem alebo že sa na mňa niekto naštve – proste iba keď budem naozaj chcieť. Asi po mesiaci bez alkoholu som si prečítala knihu Quit like a Woman od Holly Whitaker. Potom som si prečítala sociologickú štúdiu o abstinentských kolektívoch od Martina Bútoru a jeho knihu Mne sa to nemôže stať: Sociologické kapitoly z alkoholizmu. Články o Anonymných alkoholikoch, často kritické. Objednala som si niekoľko kníh o triezvosti od žien, ktoré prestali piť, chcela som si prečítať čo najviac príbehov. Texty o spojitosti domáceho násilia a alkoholu. Znásilnenia a alkoholu. Rakoviny a alkoholu. Antropologické štúdie o kultúre pitia v Česku. Anarchistický zin o alkohole. Štúdie o pití robotníkov a vplyve alkoholu na organizovanie odborov. Neviem, kedy to presne bolo, ale v určitom bode som si uvedomila dve veci –  všetko, čom som si dovtedy myslela o alkohole, bolo nesprávne a že už nikdy nebudem piť.

Pre článok by bolo lepšie, keby som na tomto mieste mohla napísať, čo všetko sa týmto rozhodnutím v mojom živote dramaticky zmenilo a akými útrapami som si musela prejsť. Nestalo sa však nič. Obavy, ktoré sa často spájajú s abstinenciou – žiadna zábava, nulový spoločenský život, divné pohľady okolia –, sa nenaplnili. Išla som na rande a bolo to rovnako hrozné ako s alkoholom. Bola som s kamarátmi vonku, dala som si nealko a keď som mala pocit, že sa už neviem baviť bez alkoholu, išla som domov spať. Na svadbe kamarátov si takmer nikto nevšimol, že nepijem. Nechýbalo mi to. Vedela som, prečo nepijem, a cítila som, že mi je bez alkoholu lepšie. A potom prišiel ten deň, keď som mala chuť sa napiť, a uvedomila som si, ako hlboko v sebe mám mechanizmus, ktorý mi hovorí, že alkohol je riešenie alebo aspoň rozptýlenie. Kým som pila, nepremýšľala som nad tým, prečo pijem, ale keď som prestala, nevedela som myslieť na nič iné. Pila som, lebo som nevedela, aké je to škodlivé pre moje psychické zdravie. Pila som, lebo som nevedela, že žiadna bezpečná, neškodná dávka alkoholu neexistuje. Pila som, lebo som si nespájala pitie alkoholu s útlakom a násilím. Pila som, lebo som si neuvedomovala, že obraz modernej, nezávislej ženy s drinkom v ruke, ktorý vidíme v médiách a reklamách, je ilúzia vytvorená marketingom. Pila som, lebo som bola slepá k tomu, koľko bolesti ako častý katalyzátor homofóbie či sebanenávisti spôsobuje alkohol queer komunite.

A potom som sa lepšie pozrela na svoj predchádzajúci život a videla som, že som pila, keď som sa bála, že moje triezve ja nebudú mať ostatní radi. Keď som bola nervózna na rande, lebo som mala pocit, že nemám kontrolu nad situáciou. Keď som sa snažila udržať vzťah, ktorý už dlho nefungoval. Keď som bola na párty, na ktorej som sa necítila dobre. Keď som bola vyčerpaná z práce a nevedela som, ako inak oddychovať. Pravdou však bolo, že mi to nikdy nepomohlo. Po každom rande, oslave či obyčajnom večere, keď niekto povedal borovička, som sa cítila smutná a osamelá. Alkohol mi škodil, spôsoboval mi bolesť, ale ja som sa ho držala, pretože som si nikdy nepoložila otázku, čo je pre mňa najlepšie, či chcem naozaj piť. Vedela som, že nie som alkoholička, že nemám problém s pitím, a to mi stačilo. Alkohol sa v mojom okolí problematizoval, až keď človek pil viac, ako je norma. Aj to vina padla na jednotlivca, ktorý si neudržal mieru, nevedel sa ovládnuť, nepoznal svoje hranice. Človek však nemusí byť alkoholik, aby mu alkohol škodil a aby sa s ním rozhodol prestať. 

Nikto sa ma nepýtal, či chcem naozaj piť, ale keď som prestala, veľa ľudí sa ma pýtalo, prečo nepijem a či niekedy nezmením názor. Nezávisle od seba sa ma traja ľudia opýtali, či budem mať svadbu bez alkoholu, keď sa budem vydávať. (Je možné vydať sa a pritom nepiť?) V tom momente si predstavujem svadobný prípitok a sama mám pocit, že to bez alkoholu vyzerá divne. Spomeniem si na jednu z najužitočnejších rád na zvládanie chute na alkohol: predstav si to pitie do konca. Realisticky. Nezastav sa pri obraze prvého dúška a radostného smiechu, predstav si, ako to bude vyzerať o pár hodín. A tak si predstavujem ten pocit, keď človek poriadne nevníma, čo sa deje, lebo mu alkohol stúpa do hlavy. Predstavujem si, aké to je byť obklopená opitými mužmi bez ohľadu na to, ako dobre ich poznám. Ako bude vyzerať ráno, keď ma zavalí pocit smútku a všetky vtipy z predošlého večera sa mi zrazu budú zdať trápne. Alkohol pomáha ľuďom uvoľniť sa, má určitú spoločenskú funkciu. Ako istá forma porušovania pravidiel a podoba neproduktívneho správania  dokonca môže byť prostriedkom rezistencie voči neustálemu tlaku na výkon. Alkohol zároveň škodí v akejkoľvek dávke, je nástrojom útlaku a spôsobuje bolesť. Obe tvrdenia sú pravda a vždy, keď človek myslí na vychladené šampanské, treba myslieť na oboje.

Hneď ako som začala nad alkoholom premýšľať inak, vynárajú sa mi samé otázky. Prečo s tým ako spoločnosť niečo nerobíme? Ignorujeme dôsledky pitia, jeho vplyv na domáce násilie, autonehody, predčasné úmrtia, verejné zdravie. Nezaoberáme sa týmito fundamentálnymi spoločenskými otázkami a prenášame zodpovednosť na jednotlivca, ktorý sa previnil tým, že nezvláda konzumáciu jedovatej látky tak dobre ako ostatní. Prečo ľudia, ktorí sú schopní bojkotovať palmový olej, Horalky či rýchlu módu, nevidia, aké problémy spôsobuje výroba, predaj a konzumácia alkoholu? Prečo firmy robia ružové kampane na podporu boja proti rakovine prsníka a do kampaňových balíčkov celebritám pribaľujú fľašu ružového vína, keď súvislosť s pitím alkoholu a vyšším rizikom vzniku práve tohto druhu rakoviny je dávno dokázaná? Nad ničím iným nepremýšľam. 

August 2021. Išla som domov. Nezabočila som do žiadneho baru, proste som išla domov. Trochu som plakala, lebo toho na mňa v ten deň bolo veľa.


editovala MICHAELA KUČOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ

3 myšlienky na “Som medzi ľuďmi a niekto povedal borovička

  1. Výborný článok, ja nepijem už takmer 5 rokov, prvý rok sa ma veľa ľudí pýtalo, či som tehotná, bežne sa stretávam s otázkou, či ani tvrdé alebo ani víno :). Už sa nad tým len pousmejem, a úplne ako cez kopirák môžem súhlasiť s autorkinými pocitmi. Tá výzva na záver je skvelý nápad, ale kým bude mindset spoločnosti nastavený tak, že piť alkohol je normálne a ten čo ho nepije je divný, veľmi ťažko sa to bude meniť, ale byť inšpiráciou je základ, a ten pocit, že sa viem baviť aj bez alkoholu je na nezaplatenie, hoci pre niektorých neuveriteľné, na jednej svadbe kde som sa super zabávala som vysvetľovala, že som ozaj ani kvapku alkoholu nemala :).

  2. Hmmm …
    Moja priemerná spotreba alkoholu je jedno deci za 40rokov v kvapkách proti kašľu a rumových pralinkách.
    Keď som mal asi 5 rokov, otec ma zobral k nejakej rodine či známym na nejakú oslavu, kde sa pilo. Aj mne dali z toho piť. Keď sme sa vracali, bolo mi už nejak blbo, nevedel som nastúpiť do trolejbusu, nedokázal som sa sútrediť na nejakú súvislú myšlienku ani ju vysloviť. Doma som začal vracať, bolela hlava, fuj. Táto jedna skúsenosť mi naplno stačila. A aj neskôr, keď som na rôznych rodinných návštevách (zväčša veľkonočných) mal ponúknuté vapiť “aby som nezahanbil”, tak už po prvom hlte, aj keď som ostatok nechal, sa zakrátko objavil ten blbý pocit dutej hlavy, v ktorej to nejak dunelo, nič príjemné, len pocit otravy nejakým jedom. A tak doteraz nejak dosť nechápem, ako to môže niekomu chutiť a prečo by som si mal ten pocit niekedy s radosťou chcieť zopakovať. Fuj.
    Samozrejme, má to aj mnohé nevýhody. V mnohých spoločnostiach som bol tým pádom “odpadlík”, ktorý mal problém získať nejakú známosť či “konexie”, nepopulárny do partie.
    A dokonca aj v “queer” komunite to nemám kvôli tomu ľahké. Pretože známosti sa nadväzujú na akciách, kde sa predovšetkým pije (alkohol) a fajčí (tabak, mariška). Keďže ničomu z toho neholdujem, ťažko si nájdem priateľa (alebo priateľku). Pretože známosti sa nadväzujú prakticky len pri objednanom “drinku”, alebo na fajčiarskej pauze pred nejakým tým lgbti-podnikom. “Queer” osoba, čo nepije, nefajčí a nejde ani na nejakú tú akože lgbt-bohoslužbu, je proste diskriminovaná dupľovane. Navyše ak už asi 20 rokov neexistuje nejaký vhodný spôsob zoznamovacích inzerátov (zopár rokov po prevrate také veci zafungovali, ale zanikli časom v mori komerčného podvodu). A ten Grindr – to je snáď len zlý vtip (aspon tu na Slovensku). Celý život až do 2010.-ho (52 rokov) prežitý pod rodičovskou kontrolou, keď toho veľa možného nebolo. A potom zas tvrdé pracovné zaneprázdnenie. A nakoniec, keď som chcel konečne začať dávať život trochu do poriadku – pandémia, lockdowny, strach o holý život, …
    Ale nič z toho ma neprinúti liať do seba ten jed. Je to dobré len na dezinfekciu rúk na vstupe do obchodu, alebo na čistenie skiel (pri dostatočnom vetraní). Do žalúdka a do hlavy to nepatrí. Lenže na nešťastie stále žijeme v spoločnosti, kde je alkohol (a fajčivo) normou …

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.