To do list za trest

napísala ZUZANA PAVLÍNOVÁ  ilustrovala SOŇA FLAJŽÍKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 8. decembra 2022.

Robíš si to do listy? Aj ja. Moje však neslúžia na to, aby som po odškrtnutí povinností mala zo seba dobrý pocit. Sú mojím bičom v duchu hesla čo nemôžeš urobiť dnes, odlož na zajtra a pridaj si k tomu ďalšiu vec.

V uplynulých dňoch sa v mojom živote udiala prevratná vec. Prišla som na niečo dôležité o sebe. A je to také závratné zistenie, že ma to ohromilo aj ochromilo. Vydesilo aj rozosmutnilo. Neviem oddychovať. Teda viem, ale nie naozaj. Nemám z toho pôžitok. Nejde o to, že by som si nenašla čas zájsť ku kaderníčke, ísť na kávu, do divadla či na výlet. Ja si čas nájdem. Preto som si celý čas myslela, aké je super, že si viem dopriať čas pre seba. Ibaže počas oddychovania si v hlave neprestajne spisujem to do listy, čo musím urobiť po návrate, aby som oddych dohnala. A nielen to. Už pred oddychom robím veci navyše, aby som si ho nadrobila. Nie sú to zoznamy povinností alebo činností. Sú to tresty. Trestám sa za to, že si dovoľujem oddychovať. 

Keď si doprajem oddych, tak strácam čas. Túto vetu som si zapísala v júni do poznámok v mobile. Teraz je december. No nezapísala som si ju s pocitom, ktorý mám dnes. Že som prišla na niečo prevratné a desivé zároveň. Poznačila som si ju ako fakt, že si nezaslúžim nerobiť nič, iba tak byť a dopriať si to, po čom naozaj túžim alebo čo potrebujem. 

Tento rok som sa veľmi trestala, lebo som začala chodiť pravidelne na terapie. To znamená, že každý týždeň venujem hodinu sama sebe a odchádzam o čosi skôr z práce. Deň predtým som preto v práci dlhšie, cestou tam premýšľam, čo urobím navyše, a v ten deň pracujem, kým to nesplním. A to napriek tomu, že mi moja šéfka vytvorila plne rešpektujúce a podporujúce prostredie. V skutočnosti tie veci navyše odo mňa nevyžaduje ona, ale ja sama. 

Momentálne som chorá a povedala som si, že dva dni si doprajem posteľ, čaj a knihy. Naplánovala som si to. Mám na to dva dni. Nie podľa toho, ako sa budem cítiť. Teda, moja myseľ pripúšťa iba variant, že budem ležať o deň menej, ale v žiadnom prípade nie tri. A tak aj bolo. Dva dni odpočinku, počas ktorých som aj tak zopár vecí urobila a pritom ich odo mňa nikto akútne nepotreboval, ale chcela som mať pocit, že som odpracovala aspoň niečo. Na tretí deň som si dala homeoffice a večer po práci som si robila to do list. Rozmýšľala som, čo musím urobiť navyše za tie dva dni, čo som ležala v posteli. A nie, nevymyslela som si prácu na dva dni, čo by bolo síce tiež hrozné, ale aspoň by to sedelo matematicky. Môj to do list obsahuje aktivity, ktoré zaberú niekoľko týždňov. Nebola to chvíľka kreatívneho plánovania do budúcnosti, pretože tie veci v skutočnosti robiť netúžim, ale musím ich urobiť, pretože som dva dni ležala. Čím viac oddychujem, tým viac si to musím zaslúžiť a nahradiť. Hoci ten pocit zásluhy aj tak nikdy neprichádza. 

Nie je to pre mňa nová vec. V puberte som mala depresiu. Na základnej škole som patrila medzi najlepšie žiačky, rovnako aj prvé dva ročníky na gymnáziu. Moja výhoda bola, že ma bavili všetky predmety, naozaj na mňa sedelo slovné spojenie všeobecný prehľad, pretože aj matematike, ktorá mi nešla, som chcela prísť na koreň a pochopiť tie čísla. A potom zrazu jediná vec, po ktorej som túžila, bola posteľ. A plač. Keďže od nástupu depresie až po diagnózu a jej liečbu ubehol skoro rok, mali ma za záškoláčku, ktorej sa nechce chodiť do školy. A preto je stále doma. A veľa plače. Pamätám si, ako mi, dokonca už počas liečby, jeden člen rodiny povedal, že som skončila, v živote už nič nedokážem, mám odísť zo školy a prihlásiť sa na úrade práce. Nepridalo mi to, ale v tej chvíli som s tým nevedela nič urobiť, iba sa zmieriť s tým, ako veľmi som zlyhala. Keď som sa nakoniec úspešne dostala do remisie, začala som ľuďom okolo seba vravieť, že už nikdy nebudem plakať, lebo som si za tie dva roky odplakala celý život. A obávam sa, že rovnako vnímam aj oddych. 

V detstve som pretlak negatívnych emócií riešila napríklad trhaním vlasov, hryzením nechtov či vnútornej strany líc až do krvi. Bola som na seba pyšná, keď som sa toho zbavila. A teraz som pochopila, že som si vlastne len našla nový spôsob sebapoškodzovania. Taký kreatívny a prefíkaný, že som si ho sama neuvedomovala. Veľa sa rozprávame o vyhorení, ale zároveň ma každý tľapká po pleci za skvelý výkon. Dokáže z dievčatka, ktoré nemôže nikoho sklamať, má každého poslúchať, hrať sa s kuchynkou a bábikami, sedieť so spojenými nohami a len sa tíško usmievať, vyrásť žena, ktorá si bez výčitiek oddýchne?

Terapia ma učí precítiť emócie. Veľa mojich kamarátov a kamarátok ma tento rok videlo prvýkrát plakať. Lebo ja som naozaj plánovala dodržať to, že už nikdy plakať nebudem. A v tieto dni si uvedomujem, že moja ďalšia cesta je naučiť sa beztrestne oddychovať.

editovala MICHAELA KUČOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *