To sme my

napísala DEBORA PASTIRČÁKOVÁ
ilustrovala MIŠA CHMELÍČKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 9. novembra 2017.

Pred dvoma rokmi som odišla do Indonézie na študijný pobyt (v skutočnosti bol však skôr pseudoštudijný). Z akejsi roztopašnosti či nudy som si podala prihlášku a vôbec som nečakala, že sa tento vrtoch premení na realitu.

Nebolo to plánované rozhodnutie, vyplynulo ako zhoda okolností a možno nejakej dlhšej podvedomej potreby odísť preč. Mala som za sebou rok, kedy celá energia, ktorú som do vecí vkladala, vyšla celkom navnivoč. Navonok sa mi nič nepodarilo. Pripadala som si neúspešná a zbytočná a celkom prirodzene som si myslela, že tak ako vnímam ja seba, ma vnímajú aj druhí.

Pôvodne som si chcela len dať pauzu, rozdeliť obdobie školy a toho ďalšieho života. Lenže školu som neskončila a teda pauza nebola tak celkom na mieste. Napriek tomu som sa rozhodla odísť. Možno preto, že som nemala silu nič iné urobiť.

Toto všetko som si ale pred odchodom neuvedomovala. Spätne si však musím priznať, že som očakávala, že táto veľká zmena mi prinesie aj vnútornú zmenu. Otrasie ma, poprevracia moju hlavu, srdce a dušu hore-dole a napokon všetky „orgány“ padnú na to „správne“ miesto. Kdeže, respektíve – nie tak celkom. Ale k tomu sa ešte dostanem.

Preorientovala som svoje sústredenie na vybavovanie rôznych formalít, zháňanie doteraz pre mňa nepotrebných vecí (ako napríklad sieťku proti komárom nad posteľ), kúpila som si letenku, vybavila víza a odletela. Bolo to jednoduché. Čaute.

Ocitla som sa v cudzej krajine medzi cudzími ľuďmi. Sama som si bola azda jediným zdrojom niečoho dôverne známeho. Lenže v neznámom prostredí sú všetky vaše dojmy a vnemy nové a vy ešte neviete, ako na ne máte reagovať. Zdá sa vám nepredstaviteľné, že sa dá prejsť cez cestu bez toho, aby vás zrazil húf motoriek, a už vôbec vám nenapadne, že budete na tej motorke sedieť a riadiť ju, kľučkovať pomedzi šialených Indonézanov a nakoniec z toho mať aj radosť.

Nebola som v tom však sama. Bola som obklopená skupinou „západniarov“, väčšinou mladých Európanov. Všetci spolu sme si zvykali na typickosti indonézskeho života, občas sme si riadne zanadávali, rehotali sa alebo si poplakali. Podľa potreby. Pamätám si, ako sme sa s kamarátkou prvýkrát vydali do mesta na motorkách. Ona bola kompas, ja nositeľka pokoja. Vrátili sme sa s plnými batohmi hrncov a mysleli sme si, že od únavy a šťastia umrieme. Bol to pre nás obrovský úspech. Privykli sme si na indonézske tempo života, no niektoré miestne normálnosti sme proste nedokázali úplne prijať. Naša cudzosť a inakosť bola neprehliadnuteľná. Tak prečo sme sem vôbec prišli? Akí sme vlastne boli a čo nás viedlo k tomu, aby sme odišli na rok do kultúry tak veľmi vzdialenej – fyzicky aj mentálne – tej, z ktorej sme vzišli?

Pred naším domom bolo veľké pendopo, zastrešená terasa, ktorá sa stala automaticky akýmsi komunitným miestom. Hocikedy som tam našla vysedávať našich susedov, predovšetkým ostatných „západniarov“, hrať na gitare a spievať post-hipisácke pesničky. Naše dôvody odísť boli rôzne, no v niečom podobné.

Inese bola mladá a šikovná, no neverila si a nemala rada normalitu.

Katka bola frustrovaná z dennodeného fungovania v biznis svete a chcela nájsť niečo, čo by jej dávalo väčší zmysel.

Filip skončil školu, no získaný titul vôbec nevypovedal o tom, čo by chcel v živote robiť. Mal viacero veľkých snov, no vždy ostali len v rovine snenia.

Keď vám Agi povedala svoj vek, nemohli ste uveriť. Naozaj toľko? Pôsobila mlado a aj trochu detinsky. Vôbec to nezakrývala. S obľubou si vyfarbovala omaľovánky, ktorými oblepila celú izbu. Žila v niekoľkých krajinách, zakaždým to bolo iné, no rovnako dočasné. Takmer všade stretla nového milenca. Milovala tak, ako môžeš milovať s vedomím jasného konca. Občas spomenula, že by chcela robiť učiteľku, no neverí si, že by bola dobrá, tak to vlastne nikdy neskúsila.

Matt už rozhodne nepatril medzi mladých, tiahlo mu na päťdesiatku. Celý čas mi tvrdil, že sa chystá písať knihu. Mala byť postavená na výhradne materialistickom vnímaní sveta. Bolo pre mňa záhadou, prečo trávi toľko rokov práve v Indonézii pretkanej náboženstvom z každej strany. Žeby mu ponúkala akýsi azyl z bezútešnej reality, ktorej veril?

Nikola utiekla pred vzťahom, v ktorom sa cítila neslobodne. Julia vlastne tiež.

Kris bol vizuálny umelec, no celý svet umenia mu začal pripadať zbytočný a trochu umelý.

Alexandra a Maria prišli na Bali, aby absolvovali očistný rituál v rieke. Rituál prevádzal miestny guru. Skoro všetky biele ženy ním boli fascinované. On bol fascinovaný hlavne sám sebou. (Zo skutočného gurua by podľa mňa malo byť cítiť pokoru.) Alexandra a Maria čakali na rituál ako na zázrak, ktorý by im umyl duše, ktoviečím doráňané. Spolu s miestnymi Indonézanmi sedeli na brehu rieky zahalené v sarungoch a guru jedného po druhom ponáral do vody. Bolo to krásne. Poetické. Obraz. Hra.

Lenže Alexandra a Maria to brali vážne. Čakali na moment, ktorý ich spasí. Kdežto miestni len absolvovali každoročný rituál. Skončí sa jedno obdobie, treba začať druhé. Očistiť sa. Príliš nad tým nefilozofovali. Rituál bol homogénnou súčasťou ich života. My Európania sme natoľko skeptickí, že v sebe ťažko hľadáme nádej. Potom sa upíname na čokoľvek, čo by nás z toho vytrhlo. Očistný rituál, duchov a ich prejavy. Úporne hľadáme zázraky. Je možné uveriť v čokoľvek. Ale môžeme sa tváriť, že nerozumieme niečomu, čomu rozumieme? Môžeme čakať zázračné premeny len preto, že nevieme ako ďalej? Zázraky podľa mňa existujú, ale myslím si, že majú inú formu, a zrejme sa dejú nečakane.

Nuž, tak to sme boli my.

Čas v Indonézii bol pre nás akýmsi vákuom, počas ktorého sme sa mohli až obsedantne venovať sebe a svojim problémom skrz celú tú haldu voľného času, alebo sme ich mohli odložiť bokom, cestovať a nasávať moria krásnych obrazov sopiek a oceánov. Tak či tak sa to vždy týkalo len nás samých.

Filipa uchvátil miestny gamelan. Kúpil si metalofón s pocitom, že má robiť hudbu. Párkrát si zahral na terase, potom ostal krásny nástroj stáť v izbe a hudba sa stala ďalším Filipovým platonickým snom. Pokojne by mohol robiť hudbu. A pokojne by mohol robiť čokoľvek zo svojich platonických snov, len tá možnosť výberu Filipa vždy akosi vystrašila a paralyzovala.

Katka od základov prehodnotila svoje doterajšie nastavenie, spomalila a upokojila sa. Pozerala sa predovšetkým na to, akí sú Indonézania, a to, čo ju na nich spočiatku štvalo, nejakým spôsobom pochopila a prijala tak trochu za svoje.

Agi vitálne naháňala všetky športové aktivity, liezla a tancovala, učila sa po indonézsky so svojím mladým miestnym milencom. Trochu sa do neho zamilovala, ale nie príliš, veď predsa musela raz odísť. On sa zamiloval možno o čosi viac, no zrejme si už pomaly na príliv a odliv pekných belošiek zvykol.

Kris trpel pasivitou. Snažil sa zapojiť do rôznych aktivít, no nič mu nedávalo zmysel. Mal pocit, že sa svojou prácou nemôže k Indonézanom pripojiť plnohodnotne. Či už to boli workshopy s deťmi alebo pokus o výstavu v miestnej galérii. Necítil sa byť ničoho skutočnou súčasťou. Bola tá naša inakosť natoľko citeľná?

Matt naďalej odkladal prácu na neustále spomínanej knihe.

Nikola si našla iný vzťah, naoko slobodnejší ako ten, z ktorého utiekla. Julia zrejme naozaj našla niekde na pláži lásku svoju života.

Ines plávala v akejsi vnútornej poetickej melanchólii, často zavretá vo svojej izbe. Občas vyšla von a odfotila krásne smutné veci. Zachytila fragment a potom sa zas zavrela.

Ja som sa zľakla, že by som mohla zlenivieť, a tak som sa pustila trochu bezhlavo do všelijakých projektov, aby som bola zaneprázdnená, no mnohé som práve kvôli tej bezhlavosti nedokončila. Chcela som mať pocit, že nemárnim čas, trochu som sa stránila „zapadnutia“ do tejto našej komunity. Trvalo mi dlho, kým som si uvedomila, že z toho vôbec nemusím mať strach a že práve vo vzťahu s týmito ľuďmi môžem najlepšie pochopiť, čo ma sem priviedlo.

Žili sme teda takto pospolu, pohltení skúmaním seba samých a svojho hľadania „šťastia“. Aj keď sme si vytvárali priateľstvá i s Indonézanmi, stále sme ostávali skôr súčasťou našej prišeleckej bubliny. Myslím, že sme mali spoločnú istú „stratenosť“, „neochotu zapadnúť“ alebo „rezignáciu na typický rozvoj smerom hore – k úspechu“. V niečom sme si boli veľmi blízki. Priznali sme si potrebu inakosti a to, že niečo nie je v poriadku. Nemôžeme sa predsa stále len hnať vpred a budovať si vlastnú úspešnú identitu. Pre koho vlastne a prečo? Lenže prečo a pre koho sme odišli na druhý koniec sveta, aby sme si utriasli svoje vlastné ja? Samozrejme, že to robíme len pre seba. Nie je to tak trochu len druhou stranou toho istého hnania sa za samým sebou?

Postupne sme sa všetci vrátili domov do viac-menej známych koľají. Nedá sa poprieť, že nás indonézska skúsenosť, to stretnutie s absolútne iným príncipom medziľudského fungovania, neovplyvnilo. Ale žiadna zázračná premena sa nestala, aspoň nie taká, o ktorej by som vedela.

Filip si na chvíľku našiel prácu v korporáte, no potom si zas spomenul na svoje sny. Stále však bojoval s tým istým strachom z rozhodnutia sa pre ich zreálnenie.

Ines sa vrátila domov, no potom zas odletela inam – zachytávať tie krásno-smutné fragmenty. Dokonca sa na istý čas vrátila aj do Indonézie.

Matt sa vrátil do Európy – s pôvodným zámerom konečne začať písať tú knihu, no zámer sa doteraz nenaplnil.

Nikola sa vrátila do vzťahu, z ktorého predtým utiekla. Julia sa odsťahovala za svojou láskou.

Kris začal pracovať na komunitnej farme a vyrábať vlastné organické výrobky.

Ja som sa vrátila k veciam, ktoré mi robili problém. Pokúsila som sa dokončiť školu – aj som ju dokončila. Dalo sa aj lepšie. Ale, dalo sa?

Samozrejme – všetky ťažkosti, ktoré som vnímala predtým, nezmizli len tak. Ostali a musela som sa s nimi znovu stretnúť, bolo to dosť nepríjemné. Možno mi však ten čas v indonézskom vákuu dodal silu a občas som si mohla spätne spomenúť na to, že nie všade je také strašne dôležité niečo dosiahnuť a ani ja sama nie som až taká strašne dôležitá. Moja indonézska kamoška mi zvykla hovorievať, že my „západniari“ sme sebeckí – a že aj ja konkrétne som sebecká. Hnevalo ma to. Nikdy mi to predtým nikto nehovoril a bola som jej predsa ochotná pomôcť, kedykoľvek to potrebovala. No potom som pochopila, že to sebectvo je vlastne náš individualizmus. To strašné sústredenie sa samých na seba, väčšinou v podobe dosiahnutia vlastného úspechu. (Samozrejme, Indonézania majú tiež svoje neduhy.)

Úspechu je všade naokolo veľmi veľa, no keď sa mu prizriem bližšie a všimnem si ten, ktorý je pre mňa skutočne zaujímavý, vidím, že to nie je vôbec úspech pre úspech. Tým ľuďom nezáležalo na tom, teda aspoň nie v prvom rade, aby boli úspešní. Dokázali sa však v istom momente oslobodiť (od akéhosi ideálneho seba a aj od ostatných) a robiť veci, ktorým skutočne verili. A aj to potom bolo a je vidno. Hodnotná je vlastne pravdivosť, nie úspech ako taký.

Pravdivosť je strašne vzácna a my ju nikdy nevlastníme. Pravdivé je priznať si, že uniknúť sa nedá. Že človek sa skladá z rozporov a do istej miery nie je možné sa ich zbaviť, ale skôr pochopiť, čo z nich vyplýva. Že obrovskú časť toho, čo je, neuchopíme a nepochopíme. Pravdivosť je priznať si, že ja som ja (v podstate bez vlastného pričinenia). A že mám vôľu a zodpovednosť… čo všetko ešte? Čo všetko sa pred nami a za nami rozprestiera?

Tie najdôležitejšie veci je veľmi ťažké vyjadriť slovami, väčšinou sa toho podstatného sotva dotknem – ale tak snáď – za pokus to stálo.


Warning: count(): Parameter must be an array or an object that implements Countable in /www/n/a/u84109/public_html/wp-includes/class-wp-comment-query.php on line 405

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *