Značka: detstvo

Archív1 komentár

Zahojené, nie zabudnuté

redakcia

napísala KLAUDIA RYBOVIČOVÁ ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 29. augusta 2024.

Všetci sme ich vydržali a tu sme. Živí, zdravé a niekedy aj šťastné.

U nás doma sa hovorilo, že stena ti dá druhú. Hovorilo sa, keď neprestaneš, jednu ti tresnem. Aj sme neprestali, aj nám tresli, nič sme sa z toho nenaučili, iba sme sa báli. Hovorilo sa so mnou sa takto rozprávať nebudeš. Hovorilo sa prines varechu. Hovorilo sa počkaj, keď prídem domov. Hovorilo sa. 

Niekedy sa hovorilo dlho, pokojne, rešpektujúco, v kuchyni pri stole, pri šálke čaju, alebo keď sme pozerali nový film, ktorý sa vtedy začínal o 20.30 a každú polhodinu mal jednu reklamu. Vtedy sme hovorili. Prepínaš furt, čo z toho potom máme? A čo bolo dnes v škole? A akú knihu teraz čítaš? Hovorilo sa niekedy tak, že mi bolo dobre, cítila som sa vypočutá, oddýchnutá. 
Domácnosť. Obyčajná. Plniaca primárne potreby. 

Pokračovať v čítaní: „Zahojené, nie zabudnuté“
ArchívZanechať komentár

Zem pod mojimi nohami

redakcia

napísala SIMONA HASLER-KROVINOVÁ ilustrovala KRISTÍNA SOBOŇ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 19. januára 2023.

Závidela som bratovi ortopedické prezuvky do školy. Pekne vytvarované, s priehlbinou a hrbolčekom a so žltým koženým remienkom nad členkom. Predávali ich v lekárni na námestí. V starom meštianskom dome s vyblednutými freskami na strope a dreveným obkladom na stenách. V dome voňajúcom po hroznovom cukre, vlhkom múre a bylinkovom sirupe proti kašľu. Ako deti sme si tam s kamarátkou chodili kupovať multivitamínové cukríky. Cez sklenenú vitrínu som vždy zaostrila zrak na ortopedické šľapky a sandále s farebnými koženými remienkami asi za tristo korún. Odrazu som si želala mať ploché nohy ako môj brat, aby som namiesto červených papúč s vychodenou dierou na palci a napodobňujúcich rifľovinu mohla nosiť tieto parádne prezuvky. 

Pokračovať v čítaní: „Zem pod mojimi nohami“
Archív1 komentár

(Späť) do školy

redakcia

napísala EVA MESZÁROSOVÁ ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 15. septembra 2022.

Na prvý školský deň mojej dcéry ma nikto nepripravil. Lepšie povedané, nikto ma nepripravil na tú mieru stresu, ktorý mi spôsobí.

V ťažko ovládateľnej panike vstávam prakticky v noci, aspoň tak sa mi to javí po našom prázdninovom režime. Dcéra, naopak, je absolútne nadšená, konečne prišiel deň, na ktorý sa tešila celé leto. Na zápise jej povedali, že bude musieť prísť vždy o ôsmej. Keďže do škôlky sme chodievali až na deviatu, dcéra celé leto očami hypnotizovala hodiny v detskej izbe a pýtala sa nás, či to určite stihneme. Či ju budeme musieť budiť – alebo možno ona nás? Vyvrcholilo to jej rozhodnutím ostrihať si vlasy úplne nakrátko (tak ako má Líza z knihy Mimi a Líza), pretože vraj nechce ráno strácať čas zbytočným česaním sa. Je jej vraj jedno, ako bude vyzerať, hlavne, že stihne školu. Tento počin absolútnej oddanosti voči inštitúcii, ktorá vo mne nemohla vzbudzovať väčšie pochybnosti, ma dojal a vydesil zároveň. 

Pokračovať v čítaní: „(Späť) do školy“
ArchívZanechať komentár

Do roka a do dňa

redakcia

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala ANDREA KOPECKÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 9. mája 2019.

Tak sme to nestihli. Podľa starého zvyku mala byť zo mňa do roka a do dňa od zásnub vydatá pani, dokonca je už na ceste aj dieťa, takže by sa dalo povedať, že sa brať musíme (ba čo viac, my sa v skutočnosti normálne chceme!), no svadba je stále v nedohľadne. A nie som z toho smutná.

Verím v manželstvo, v naplnené (!) spolužitie dvoch ľudí, až kým ich smrť nerozdelí. Možno je to naivné, no vyhovuje to mojej povahe a mojim potrebám, celý ten koncept mi dáva zmysel. Netvrdím však, že je to jediná prijateľná forma vzťahu, že tie, ktoré nie sú spečatené sobášom alebo nevydržia celý život, sú neúprimné a zbytočné. Alebo že každý potrebuje nájsť svoj osudový vzťah, prípadne sa orientovať na jeho hľadanie. Pokračovať v čítaní: „Do roka a do dňa“

ArchívZanechať komentár

O hľadaní tej pravej (kamarátky)

redakcia

napísala VERONIKA PIZANO
ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 18. apríla 2019.

Ovplyvnená americkými seriálmi a filmami som väčšinu tínedžerských rokov žila v predstave, že každé dievča by malo mať svoju najlepšiu kamošku, ideálne aj dve až tri. Mať svoju nerozlučnú skupinu, s ktorou by som sa delila o všetky útrapy, strasti, zamilovanosti. Keďže som však najlepšiu kamarátku v takom zmysle nemala, neraz som si hovorila, či som v tomto vôbec normálna, a pridávala som si tak ďalšiu neistotu už k tomu tradičnému množstvu pochybností, ktorými si tínedžerka prechádza.

Rodina, odtiaľ-potiaľ
V detstve som sa často utiekala k svojim sesterniciam a bratrancom, bola som hrdá na to, že máme veľkú rodinu, keďže moja mama má deväť súrodencov. Pokračovať v čítaní: „O hľadaní tej pravej (kamarátky)“

Archív49 komentárov

Tento text nie je o otužovaní

redakcia

napísala KATARÍNA DANOVÁ
ilustrovala PETRA LUKOVICSOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 28. februára 2019.

Túto zimu som sa začala otužovať. Otužovanie prospieva imunite a vyplavujú sa pri ňom endorfíny. Dlhodobé otužovanie vraj prospieva psychickému zdraviu.

Zneužívať dieťa je prekvapivo jednoduché. Niekedy dávno som čítala, že v každej triede v každej škole, štatisticky, na vyučujúcich pozerá aspoň jedno dieťa, ktoré má skúsenosti so sexuálnym násilím. Podľa výskumu Rady Európy má skúsenosť s nejakou formou sexuálneho násilia jedno dieťa z piatich a až v 70 – 85 percentách prípadov je páchateľom dieťaťu známa alebo blízka osoba. Pokračovať v čítaní: „Tento text nie je o otužovaní“

ArchívZanechať komentár

O ránach a zime

redakcia

napísala ALENA SABUCHOVÁ
ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 14. februára 2019.

Zobudilo ma tatranské slnko a ja som bosá dokorán otvorila balkón, až ma striaslo od chladu, ktorý mi nechcel ublížiť, naopak, oznamoval mi, že naozajstných vecí sa netreba báť, hoci nie sú vždy príjemné.

Z komínov sa dymilo a ľudia utekali na električky, kĺzali sa cestou dolu kopcom, ponáhľali sa do škôl a škôlok, alebo opatrne stúpali na vŕzgajúci naozajstný sneh, ktorý sa nesmie soliť, ako mi vysvetľoval pán cestou na Štrbské pleso.

Bolo to slnko, čo sa odráža od stien a vracia nás späť do detstva, keď ubrzdiť na sánkach a nemať mokré nohy bol najväčší problém, aký sme so zimou mali. Pokračovať v čítaní: „O ránach a zime“

Archív1 komentár

Tehotná dňom i nocou

redakcia

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala DENISA KOLLÁROVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 7. februára 2019.

Zobudila som sa o štvrtej ráno plná úzkosti. Nedarilo sa mi opäť zaspať, a tak som v hlave začala rozmotávať klbko trápení, vecí, ktoré nefungujú, všetkého, čo treba vyriešiť. Akoby sa to nadránom v stave bolestivej bdelosti dalo, všakže. Zastavila som sa až pri udalostiach spred týždňa, pri momente, keď som sa doktora spýtala, či sa už dá určiť pohlavie dieťaťa v mojom bruchu.

Doposiaľ bolo pre mňa tehotenstvo najmä fyzickou záležitosťou. Iste, dostavili sa aj emócie, a celkom silné, no aj počiatočnú neistotu a strach počas tých pár dní od dvoch čiarok na tehotenskom teste po prvý ultrazvuk, aj nečakaný pobyt v nemocnici vždy rýchlo prehlušil zenový pokoj. Pokračovať v čítaní: „Tehotná dňom i nocou“

Archív5 komentárov

Cítiť sa lepšie

redakcia

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala ANDREA LALA

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 1. novembra 2018.

Moja teta bola Avon lady. Zásadnou súčasťou môjho detstva a hier, čo k nemu patrili, teda boli vzorky rúžov, voňaviek a dôkladné listovanie každého nového katalógu. V rodinných kúpeľniach sa nám kopili krémy, sprchové gély, peny do kúpeľa, ešte stále si viem vybaviť chemicky jahodovú vôňu detskej série kozmetiky. Všetko sme mali z Avonu, dokonca aj pršiplášte (na ktoré dodnes nedáme dopustiť).

Neskôr moje vnímanie kozmetického sveta (a najmä vzhľadu žien, čo si budeme hovoriť) doplnilo čítanie Evy a Emmy (áno, bola to dlhá cesta k feminizmu) nasledované objavovaním iných značiek kozmetiky. Bavili ma laky na nechty, rúže som síce nakupovala tiež, tie sa mi však vždy rýchlo zunovali. Bez maskary som nikdy z domu nevyšla, ale skutočne namaľovaná (mejkap, púder a všetky tie postupy a serepetičky okolo) som sa vždy cítila zvláštne. Pokračovať v čítaní: „Cítiť sa lepšie“

ArchívZanechať komentár

Správa o láske

redakcia

napísala JANA H. HOFFSTÄDTER
ilustrovala PETRA LUKOVICSOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 26. októbra 2017.

Milý Edo,

poklad, dnes nebudem písať o politike a stave sveta ako naposledy, hoci sa dnes v Česku, (áno, aj v tvojom rodnom Brne) dejú veľké veci, a nie sú veru veľmi radostné.

Dnes Ti píšem správu o láske. Neviem, kedy a či ju budeš čítať, pre každý prípad Ti ju tu odložím.

Keď kráčam dvakrát do týždňa okolo Prezidentskej záhrady do práce, vidím Ťa, ako sa hráš so spolužiakmi. Beháte, vykrikujete, smejete sa, alebo naopak, práve riešite niečo vážne. Pokračovať v čítaní: „Správa o láske“

Archív2 komentáre

Kde domov môj?

redakcia

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala LUCIA ŽATKULIAKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 13. apríla 2017.

Najbližší ľudia sa mi vždy spájali s priestorom – ich domovom. Prázdniny u babky sú klasika. Rodinné oslavy sa vždy konali u niekoho doma. A kým nás rodičia vedeli ponúknuť pudingom s piškótami, s kamarátkami sme sa väčšinou hrávali, neskôr už viac chichotali a občas aj prespávali v našich detských izbách. Nech si spomeniem na kohokoľvek z detstva, vždy sa mi vybaví pohľad na topánky u nich v chodbe, bundu s odtrhnutým uškom skĺzavajúcu z preplneného vešiaka, svetlo v kuchyni, večné hľadanie dostatočne pohodlnej a zároveň slušnej sediacej polohy na cudzom gauči.
Pokračovať v čítaní: „Kde domov môj?“