Nebáť sa aktívne (nezo)starnúť

napísala IRČA HANULOVÁ
ilustrovala DENISA KOLLÁROVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 8. augusta 2019.

Je známe konštatovanie senioriek a seniorov, že majú málo času. Iný už býva dôvod – raz preto, že umývanie, raňajkovanie a cvičenie napríklad u mojej 96-ročnej mamy trvá dve hodiny a pomaly je hneď obed, inokedy preto, že máme priveľa aktivít, vrátane pasívneho vysedávania pri televízii, počítači, mobile, ale dôvodom môže byť aj to, že máme dom, chatu, záhradu a všetko sa naozaj nedá za 24 hodín stihnúť! Treba si určiť priority, hovoríme si večer s mužom, ustatí na smrť, lebo sme boli vyniesť dosky na chatu a vyvenčiť našu retrieverku Lindu, kosili sme v záhrade a vypleli hriadky. Ale ako sme hovorili zamladi, nevadí, že je dieťa špinavé a zablatené, hlavne že je šťastné! Pokračovať v čítaní: “Nebáť sa aktívne (nezo)starnúť”

Súžitie či súženie: strasti a slasti života so spolubývajúcimi

napísala BEA DÖMEOVÁ
ilustrovala ANDREA KOPECKÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 11. októbra 2018.

Aká by bola vaša top päťka desivých príhod, ktoré ste zažili so svojimi spolubývajúcimi? Ja som už rokmi vzdala snahu poskladať ich do úhľadného rebríčka. O prvé miesto by mohlo zabojovať hneď niekoľko prípadov: keď bola spolubývajúca schopná minúť dvanásť roliek toaleťáku v priebehu troch dní, keď mi druhá spolubývajúca zabudla povedať, že nám odpoja wifi a elektrinu, alebo keď som našla v byte vrecko extázy. Život s cudzími ľuďmi ma naučil odolnosti a sile kompromisu, ale ani po dlhodobom tréningu nemôžem tvrdiť, že je to prechádzka ružovou záhradou – jedine tak riadne tŕnistou.

Pred štyrmi rokmi som, plná očakávaní, posledný raz zamávala svojej posteli v detskej izbe, zazipsovala kufor a Pokračovať v čítaní: “Súžitie či súženie: strasti a slasti života so spolubývajúcimi”

Kde domov môj?

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala LUCIA ŽATKULIAKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 13. apríla 2017.

Najbližší ľudia sa mi vždy spájali s priestorom – ich domovom. Prázdniny u babky sú klasika. Rodinné oslavy sa vždy konali u niekoho doma. A kým nás rodičia vedeli ponúknuť pudingom s piškótami, s kamarátkami sme sa väčšinou hrávali, neskôr už viac chichotali a občas aj prespávali v našich detských izbách. Nech si spomeniem na kohokoľvek z detstva, vždy sa mi vybaví pohľad na topánky u nich v chodbe, bundu s odtrhnutým uškom skĺzavajúcu z preplneného vešiaka, svetlo v kuchyni, večné hľadanie dostatočne pohodlnej a zároveň slušnej sediacej polohy na cudzom gauči.
Pokračovať v čítaní: “Kde domov môj?”