Sisterhood

napísala ALEXANDRA JUST ilustrovala EVA POLAKOVIČOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 13. októbra 2022.

Sisterhood – noun, a strong feeling of friendship and support among women who are involved in action to improve women’s rights.

(z angl. def. silný pocit priateľstva a podpory medzi ženami, ktoré sa aktívne zapájajú do zlepšovania v oblasti ženských práv)

Asi dva mesiace mám taký intenzívny pocit, že som málo aktívna. Málo sa venujem svojim freelance zákazkam, produkujem málo ilustrácií, predala som málo printov, naučila som sa málo nových vecí, zaujímala sa málo o knihy, celospoločenské témy, málo sa vyjadrovala k pálčivým otázkam. Utešujem sa, že si to okrem mňa nikto nevšimol, a tak sa teda teraz odvážne priznávam. Moja práca sa pohybuje v rozhraniach nudnej nutnosti. 

Povedala som si: dobre, nebudem na seba prísna, rozvádzam sa, mám asi kvadrilión emócií a strachov, zle sa sústreďujem, som večne nespokojná, do zadku ma pichá tisíc ihličiek sebaspochybňovania (za tie roky strávené v inštitúcii manželstva som si ich nahromadila slušnú zbierku). Odnaúčam sa byť na seba prísna a hrešiť sa za to, lebo sú dni, keď si gratulujem (aj to dá prácu!), že sa mi podarí odbiť aspoň tú nutnú zotrvačnosť a po zazvonení budíka vstanem. Aj keď som v noci hodiny hľadela do stropu s úmornou snahou zastaviť svoj mozog v produkcii katastrofických scenárov budúceho života. Neľutujem sa, vravím, ako je. Pomáha mi rutina, pomáha mi, že sa musím postarať o dieťa a o seba. O tom som ale nechcela písať…

Iné som chcela povedať: nikdy v živote som si viac neuvedomovala, ako potrebujem sisterhood, ktorý okolo seba mám. To on vnáša do mojich chaotických dní trochu pokoja, čas, keď to môžem byť ja. Viem, je to absolútne bingo, mám veľké šťastie. Stačí mi ozaj malá, vzácna chvíľa v podobe vypitia rannej kávy alebo pravidelný telefonát, pri ktorom podám hlásenie, no zároveň sa zaujímam a cítim sa byť súčasťou

Toto však nie je trvalý stav a už vôbec tým nechcem povedať, že každá žena má vždy tú svoju naj a okolo seba obrovský kŕdeľ kamošiek. Každá sme si zažili sklamanie, každá sme sa už v skupine žien cítili osamelo, nepochopene či pod tlakom porovnávania. Nie, nie je to ako v tých vtipoch o ženských kolektívoch, ktorých sa každý desí, lebo si v nich kradneme frajerov a ohovárame sa za prvým rohom. No nie je to vždy ani oáza dokonalých večných hlbokých priateľstiev, lebo – z iného, esencialistického súdka – veď my ženy sme tie súdržné bytosti plné empatie a prirodzená starostlivosť o svoje okolie nám zaručuje vzťahy plné rešpektu a dôvery.  Not.

Nikdy som viac neuvažovala o charaktere ženského priateľstva ako teraz po tridsiatke, keď sme sa už trochu upratali, každá si už čo-to zažila, aj sme sa vyhranili, aj sme sa zmenili, aj sme sa pohádali, aj sme sa udobrili a našli si k sebe cestu späť. Niekedy možno príliš úzku, ale predsa. Iste, sú aj sklamania, prídu aj smútky, sisterhood rozchody. 

Čo to je, čo ich spôsobí, je to podobné ako v partnerstve? Bolí to viac? Prečo niečo, čo roky držalo naše priateľstvo pevne pokope, je zrazu kostrbaté a čoraz viac treba vysvetľovať? Alebo možno už ani nenachádzame potrebu niečo objasniť, aj to sa stáva. 

Hrabem sa v pamäti, premýšľam, kedy som prvýkrát cítila, že potrebujem svoj okruh žien, svoj sisterhood viac. Myslím, že to bolo v období, keď sa mi narodila dcéra. Nechcem sa v tom príliš rýpať, no vtedy som určite svoje potreby priateľskej blízkosti ani nevedela správne odkomunikovať. Systém som mala zahltený hormónom a kofeínom, ktorým som kompenzovala nevykompenzovateľné. Bola som prvá tehotná z našej partie, a tak som svoje patálie s dojčením, nevyspatosťou, citeľným nedostatkom času na svoje potreby a škriekajúcim dieťaťom prirodzene začala riešiť v novom okruhu sisterhoodu, v tom materskom. Stretávali sme sa a popri tom, ako jedna z nás varila obed, ktorý sme spolu potom zjedli, zatiaľ čo druhá dávala pozor na všetky nekoordinované pohyby detí, sme riešili všetko možné. Aj seba a svoje prežívanie. Bola to absolútna záchrana, aj preto že som nemusela príliš vysvetľovať. Ani to, keď som odvolala spoločný program, lebo som bola príliš unavená, alebo prečo je zložité plánovať stretnutia týždeň vopred na presný čas. Či to, že neodpisujem na správy okamžite, a vlastne aj to, prečo ešte stále dojčím a ďalšie podobné témy. Skrátka, tento sisterhood bol bezpečným priestorom aj pre moje formujúce sa neskúsené materské ja. S odstupom času však bez hanby priznávam, že moje nematerské priateľstvá vtedy stagnovali. A škriabe ma výčitka. 

Nepoviem nič nové, keď pripomeniem, že nielen partnerský vzťah narodením dieťaťa zažije zemetrasenia, na ktoré sa často zabúdame kvalitnejšie pripraviť, ale prechádzajú tým aj naše priateľstvá. Nejde však len o priateľstvá medzi matkami, ale aj o tie, kde nie je táto skúsenosť zdieľanáAko nestratiť blízkosť, keď máme každá taký rozdielny rytmus? Naozaj materstvo a nematerstvo tak zásadne ovplyvňuje našu schopnosť vcítiť sa jedna do druhej? Myslím, že mnohým po pôrode zachráni psychické zdravie najmä podpora a pocit spolupatričnosti či solidarity od iných žien. Vôbec sa teda nedivím, že ak ženám chýba blízkosť sisterhoodu, hľadajú ju aj na miestach/portáloch, kde sa im jej nedostane.

Fascinuje ma, ako vieme byť k sebe vzájomne prísne (nielen na internete!), ako vieme okamžite radiť v duchu: toto by sa mne nikdy nestalo, ako bagatelizujeme niektoré náročné situácie, aj keď sme nimi často samy prešli (zvládla som to aj ja a nefňukala som toľko, treba len zatnúť zuby). Koľko škody vie tento prístup urobiť. Aj medzigeneračne. Tie časté otázky od skúsenejších žien, keď sme podrobené výsluchu o našom (partnerskom, pracovnom, rodičovskom) živote a jeho následnému hodnoteniu. Alebo nevyžiadané rady, nepríjemné poznámky – to je naozaj niečo, v čom by sme sa konečne mohli posunúť vpred a jednoducho ich vypustiť. Stačilo by menej hodnotiť výkon a viac ukázať záujem o prežívanie. Ako ti je?namiesto ja by som… Kto nás to naučil naopak? 

Preto sú zdanlivo banálne čriepky záujmu a láskavosti v každodennej spleti práce, šialených správ zo sveta a z domova, ktoré prebúdzajú temné obavy, starostlivosti a ukončovania manželstva teraz pre mňa zlatou baňou. Svoj sisterhood by som nevymenila za nič na svete. Keď sŕkam pondelkovú rannú kávu, telefonujem cestou do práce, nahrávam hlasovku alebo odpisujem na siahodlhé správy ešte siahodlhejšími, swapujem knihy, vediem takmer filozofické rozpravy (o živote a vôbec), sedím v kine, na koncerte, v saune či kráčam lesom, vravím si, aká výhra. 

Takže vieš, čo treba urobiť, keď dočítaš? Možno stačí jedna správa, jedna káva, jedna pozvánka na kamošské rande. Tvoj sisterhood ti poďakuje.

editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ

Jedna myšlienka na “Sisterhood

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.