napísala EVA MÉSZÁROSZOVÁ ilustrovala TERÉZIA FILLOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 22. júla 2021.

Raz v lese s kamarátkou prišla reč na tému mamičkovských diskusných skupín na internete. (Píšem „mamičkovských“, aj keď sa mi pri tomto slove dvíha žalúdok, pretože rôzne variácie tohto slova sa vo mne počas materskej a rodičovskej dovolenky zakorenili natoľko, až mi iný výraz pripadá priam nespisovný.) Konštatovala, že absolútne nerozumie, ako som sa ich členkou mohla stať aj ja. Čakala by, že tieto skupiny zaujmú istý typ žien, ale že aj mňa?

Už len samotné obrovské množstvo a rozsah týchto skupín je jasným dôkazom, ako sú pre mnohé matky žiadanou a potrebnou súčasťou ich života. Miera ich zaangažovanosti do skupín býva pestrá, od aktívneho prispievania a komentovania až po pasívnu účasť s potrebou objaviť sa v nich jedine v čase, keď niečo samy potrebujú. Ja som v tejto škále reprezentovala skôr ten druhý typ. Skupinu som navštívila až vtedy, keď som mala nejakú otázku.

„Ale akú otázku?“ počujem znova svoju kamarátku v lese. „Čo také si sa nevedela dozvedieť od nikoho iného než od cudzích matiek v nejakej skupine?“

Moja odpoveď znela trochu prekvapivo aj mne: „Tak to by si sa čudovala…“ Čudovala som sa v podstate aj ja. 

Už takmer dva roky nie som aktívna prakticky v žiadnej z nich. Pamätám si ten pocit úľavy, keď môj Facebook prestali zapĺňať otázky a následné siahodlhé, viac či menej urážlivé až agresívne diskusie pod nimi na tému správnej reakcie na záchvat dieťaťa/najlepšieho receptu na narodeninovú bio tortu/najzdravšieho typu barefootovej obuvi/ako má vyzerať ozajstný quality time s dieťaťom. (A to som sa ešte nachádzala v skupinách, ktoré prešli mojou vlastnou selekciou. Minuli ma mnohé ďalšie, založené na šírení otvorených dezinformácií rôzneho druhu, ktoré takto potenciálne ohrozujú fyzické či psychické zdravie detí a matiek v nich zapojených.)

Ako sa to začalo?

V snahe priblížiť kamarátke motiváciu zapájať sa do takýchto skupín som začala nahlas premýšľať o dnešnej dostupnosti informácií o starostlivosti a výchove detí. Od čias, keď ženám radili „len“ ich matky/babky/prababky v trojgeneračných domoch s prípadným doplnením tety alebo kamarátky z vedľajšej ulice či dediny, sme sa počas len niekoľkých generácií presunuli do modelu, keď na nás rady pre matky kričia prakticky všade. Sú ich plné knihy, reklamné plochy, hemžia sa nimi blogy, články, instagramy, facebookové profily, internetové stránky. Ako sa v tom celom nestratiť v čase, keď sa väčšina domácností zmenila na (sotva) jednogeneračné a teta z vedľajšej ulice teraz býva v inom meste či štáte? Partneri nám síce, priamo úmerne s úbytkom pomoci od zvyšku rodiny, začínajú byť stále viac nápomocní aj schopní poradiť, avšak s deťmi aj tak väčšinou najviac času stále trávi matka samotná.

Sme v tom teda často samy. Informácií je veľa a nášho času málo. Nie vždy sme schopné selekcie, nie vždy vládzeme odolávať čoraz dokonalejším marketingovým stratégiám, stále rafinovanejšie naliehajúcim, či naše dieťa nepotrebuje náhodou aj toto.

A tu sa dostávame k prvej príčine zrodu facebookových mamičkovských skupín. Vznikli (aj) preto, aby nám pomohli lepšie sa v tom celom zorientovať. Podeliť sa o naše spoločné materské problémy a rozšíriť možnosti odpovedí na ne z kruhu našej rodiny a ľudí v dostupnom okolí na ženy z celého Slovenska a možno aj sveta. Často z diskusie (už aj nastavením samotných pravidiel prijatia do skupiny) úplne vynímajúc priestor na názor otcov či celkovo mužov alebo kohokoľvek iného.

Ako druhý, nemenej dôležitý dôvod vzniku mamičkovských skupín vnímam potrebu matiek zdieľať. Nie vždy sa máte s kým podeliť o svoj nový recept detskej kaše, ktorú vaše dieťa zje. Je určite minimálne lákavé aspoň raz za čas takpovediac dať priestor svojej radosti z (pre zvyšok okolia) často banálnych a bezvýznamných udalostí práve tu. Paradoxne je však anonymný charakter týchto skupín spolu s tendenciou k nerozmysleným a len tak v letku medzi pieskoviskom a šmykľavkou „naškriabaným“ komentárom v nich skôr to posledné miesto, kde by ste mohli očakávať nejakú čistú a ozajstnú radosť z vašich malých denných „úspechov“. Skôr naopak, šanca, že sa nejakej veľmi zle vyspatej matke na „vašej kaši“ niečo nebude pozdávať a dá vám to najavo, je pomerne vysoká.

A potom tu máme ešte mnohokrát prehliadanú potrebu matiek byť docenené a pochopené. Spomínam si, ako sa zdanlivo informačné otázky či príspevky a rady v skupinách často menili na čosi viac. Ako si v nich nenápadne razila cestu potreba danej matky byť niekým pochválená za svoju prácu či za svoju vedomosť. Pretože starostlivosť o dieťa a jeho výchova je práca a disponovať skúsenosťami s ňou je vedomosť. Lenže tu niet bonusov, kolegov a kolegýň, učiteľov a učiteliek, šéfiek či šéfov, čo by vás pochválili, nikto vás za ne nepovýši, nedostanete žiadnu známku. Nikto vás netagne s heštegom „najlepšia učiteľka štvornožkovania“, nikto si s vami na to neštrngne večer pri pohári vína. Mnohé z prejavov uznania, na ktoré sme boli ešte pred narodením dieťaťa zvyknuté, zmiznú s naším presedlaním z čohokoľvek, čomu sme sa predtým venovali, na prebaľovanie plienok a varenie kašičiek. Ak sa k tomu pridá ešte aj nedostatok ocenenia či len pochopenia každodennej práce s deťmi od vlastného partnera a najbližšieho okolia, ťažko sa čudovať, že žena hľadá porozumenie inde. Žiaľ, z týchto skupín som pochopila aj to, že k zaplátaniu pošliapanej sebahodnoty niektorých matiek nemusí vždy stačiť len postnutie vlastnoručne upečenej narodeninovej bio torty a vyzbieranie potrebného množstva páčikov za ňu.

… Oh baby, then it fell apart…

Nepamätám si už, do ktorej som sa prihlásila ako do prvej. Či to bola stránka Nosíme naše deti, či to bol nejaký detský bazár, alebo to bola jedna zo skupín pre Montessori mamy, či niečo o zdravom jedení detí, o rešpektujúcej výchove alebo to boli Outdoormamas.

Najprv mi neprekážali, mala som nad nimi kontrolu. Vypnuté notifikácie, ich návšteva len v prípade mojej otázky, na ktorú som prakticky vždy našla relatívne rýchlo odpoveď. Lenže tie notifikácie nešlo vypnúť vždy. Okrem toho som občas z dôvodu výčitiek, že zo skupín „len beriem“ a nič do nich nedávam aj vlastnými radami, predsa len na niečo odpovedala aj ja. Taktiež tých povestných niekoľkominútových prestojov s deťmi, počas ktorých už naozaj neviete, na čo iné okrem Facebooku v mobile by ste sa ešte mohli pozerať, nie je počas materskej či rodičovskej dovolenky málo. A tak som pri nejednom skrolovaní predsa len zahliadla aj iné otázky. A následne diskusiu pod nimi.

„Prosím vás, aké jedlo dávate deťom počas šoférovania? Potrebujem, aby syn nedostal záchvat v aute cestou do škôlky. Nechcem nič sladké, ovocie jedáva ráno. Ďakujem.“

Bezmyšlienkovite si čítam komentáre matiek, pretože podobný „problém“ s výberom toho správneho jedla na zamestnanie detí počas šoférovania mávam aj ja a som zvedavá na ich tipy. Namiesto tipov však začína prevládať skôr diskusia na tému, či je alebo nie je v poriadku dávať deťom jedlo počas cesty autom. Stále väčšie percento odpovedajúcich matiek sa zhoduje a vzájomne utvrdzuje v tom, že to v poriadku nie je. Najprv to len „nie je v poriadku“. Potom to „už zďaleka nie je v poriadku“. Následne sa dostávame k ohrozovaniu zdravia detí a výrazom ako „čo je to za matku, ktorá chce riskovať, že jej dieťa sa zadusí počas šoférovania“. Pokračuje to hádkou dvoch iných matiek o tom, či riziko zadusenia sa dieťaťa v aute jedlom bola pôvodná otázka danej matky alebo nie. „A prečo máva vaše dieťa záchvat v aute pri ceste do škôlky? Zvážili ste zmenu škôlky?“ zakončí celú diskusiu ďalší komentár, ktorý si získa dvadsať páčikov. Potom už vidím len vypnutie možnosti diskutovať od matky, ktorá otázku položila.

Smutné zrkadlo

Iste, väčšinu času som sa len pousmiala či povzdychla si nad absurdnosťou diskusie, prípadne ju nečítala vôbec. Ale nie vždy to šlo tak ľahko. Niektoré osočovania sa iných matiek mi v hlave drnčali ešte dlho po ich prečítaní a zanechali vo mne len trpký, znechutený pocit. Iné vo mne vedeli nenápadne, priam nebadateľne zasiať semienko pochybností. Či to tak predsa len nerobím aj ja. Alebo či by som to tak nemala robiť aj ja. Menej alebo viac. Inak než teraz…

Často som premýšľala, ako veľmi vnútorne neistá či frustrovaná sa musí cítiť žena, ktorá na prosbu o radu inej ženy nevie reagovať inak než kritikou otázky samotnej. Kde sme ako spoločnosť spravili chybu, že týchto v skutočnosti často len zmätených a nepochopených matiek je dnes plný internet. Že tieto ženy často nielenže zhadzujú iné matky na fórach a v skupinách, ale tie skupiny a fóra samy ďalej zakladajú a strhnú tak k sebe stovky ďalších matiek s podobnými pocitmi a problémami, schovávajúcimi sa pod spoločný názov nejakej skupiny. O tom, aký typ (dez)informácií sa v takomto druhu skupín, doslova okamžite vyhadzujúcich alebo aj vôbec neprijímajúcich kohokoľvek, kto by sa odvážil spochybniť ich pravdu, môže šíriť, už písať asi nie je ani potrebné.

Určite i tu, tak ako pri akejkoľvek inej internetovej diskusii, ide aj o bežný fenomén diskutérov a diskutériek, odvážnych pod svojimi anonymnými profilmi, pripravených vyliať si svoju zlosť či si len tak trochu zamudrovať pod prvým príspevkom, ktorý im príde do cesty. V kontexte témy výchovy a starostlivosti o dieťa však tento typ diskusie naberá pre mňa úplne iný rozmer. Nebavíme sa o politickej situácii ani o recepte na guláš, riešime tu otázky a odpovede na ne, ktoré môžu mať priamy vplyv na pohodu, fyzické či psychické zdravie nás, našich detí a zvyšku našej rodiny. Sú to pre mňa preto témy omnoho citlivejšie, osobnejšie, s potenciálom ovplyvňovať životy a vzťahy diskutujúcich žien a ich okolia omnoho hlbšie než napríklad témy o permakultúre, turistike či háčkovaní.

Diskusie v týchto skupinách mi rozšírili obzory a pomohli mi nájsť odpovede na otázky, ktoré by som bez pomoci matiek v nich hľadala len veľmi zdĺhavo. Nespochybňujem ich význam, cením si zámer, s ktorým vznikli. Zároveň mi však vôbec nechýba taká častá konfrontácia s tým, ako ťažko mnohé z nás zápasia s rolou matky v súčasnej spoločnosti. Tá pozoruhodná zbierka všetkých, v reálnom svete omnoho dôslednejšie skrývaných frustrácií, vybublávajúcich na povrch v podobe vzájomného spochybňovania sa, mudrovania, zosmiešňovania až osočovania je niečo, čo dnes už rada oželiem. Aj na úkor toho, že sa nedozviem o najnovšom hite v Montessori hračkách.

„Uhm, asi tomu už rozumiem…“ počujem svoju kamarátku v lese po asi hodinovej diskusii. „Je to zložité…“

editovala MICHAELA KUČOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ