napísala MICHAEA KUČOVÁ ilustrovala ZUZANA GALOVÁ
Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 8. júla 2021.
Neviem, kedy k tomu došlo. Vzduch, ktorý voňal prvým ovocím a ešte nepomenovaným očakávaním, prudko oťažel. Leskne sa mi na koži, horúco sa kondenzuje do kvapiek, ktoré mi stekajú všetkými mäkkými žliabkami tela. Túžba a neistota sa rozpustila, zostáva len vrelá krv. Sledujem jej pulzovanie, cítim tie horúce toky pod kožou, na koži, ale je to bezmenné. V hlave mám prázdno, celou bytosťou sa sústreďujem na tento prechod.
Zopár dní som chodila ulicami s potmehúdskym úsmevom, akoby začiatok leta bol len mojím osobným tajomstvom. A aj tak som teraz zaskočená, lapám po dychu, ovievam sa. Leto do mňa narazilo celou svojou horkou prudkosťou, nikto sa nepýtal, či už som pripravená.
Vždy ma to zaskočí, ako náhle sa dni obrátia. Vždy ma to zaskočí, čo mi vlastne zostáva v rukách. Opadnú zo mňa vrstvy šiat aj identít, prestávam na seba hľadieť cez výkony. A vždy ma to trochu zamrzí, ľutujem sa v náhlej bezradnosti. Moje rozohriate telo je nenásytné a je ťažké ho uspokojiť. Toto je ten čas, keď sa prebúdza, striasa aj posledné zvyšky zimného spánku. Je náročné ho viesť, dobehnúť všetko zameškané. Postaviť sa čelom tomu nedozernému apetítu.
Život sa opäť stáva fyzickým, vykĺzame spod obrazoviek, lichotivých uhlov, pravouhlých výsekov. Stávate sa svedkami aj toho, čo nemám pod kontrolou. Znova sa stretávam so známymi: úzkosťou, rušením všetkého, únikmi, obavami, výčitkami.
Leto však na tomto tele nástojí. Dotieravo, nepríjemne, lepí ma k povrchom. Telo je vyčerpané, zľahostajnieva. Ale leto aj rozpúšťa, uvoľňuje. Ukazuje mi, čo všetko sa dá cítiť. Štipľavo sa dotýka mojej bielej pokožky, na osuške pod hrejivými lúčmi sa to zdá celkom samozrejmé: patrím sem, opretá o zem, už nikdy sa nepohnem, za ničím sa neženiem.
Myslím, že svojou bolesťou príliš žijem na to, aby mala jednoznačnú diagnózu. V záplave hot girl summer textov ma napriek tomu teší čítať o kráse a chorobách: „Ak je hotness (atraktivita) snahou urobiť efemérne permanentným, potom je choroba neustálym pripomínaním toho, že nič nie je navždy. Ak si hotness vyžaduje úsilie, potom si choroba naše telá nachádza napriek všetkým našim snahám, smeje sa nášmu urputnému úsiliu.“
Neviem, či je toto sloboda, ale je mi čoraz jasnejšie – moje telo mi bolí, tuhne, omína, buble, škrípe, zakopáva a pichá znamenia. Ohromujúce pochopenie, že nič z toho nie je krivda, zlyhanie, zrada, ale len informácia. Najväčšia pravda. V každom jednom kŕči, vzopretí sa. Keď sa rozprávame s rovesníčkami, naliehavo u nich hľadám odpovede: ako viem, kde mám hranice, kde sa to presne láme, ako to zistím? Dožadujem sa odpovedí, pritom ich mám priamo pod nosom. Tak ako vždy a všetkým aj svojmu telu som kládla podmienky – budeme si rozumieť, keď/ak… Doprajem ti, pomôžem ti, dobre nám bude, až… Svoj zabudovaný kompas som považovala za sabotáž. Pritom toto telo so všetkými svojimi neduhmi nie je komplikácia, ale najpresnejšie nakalibrovaná navigácia. V každom centimetri odkrýva múdrosť, ktorú nikde inde nezískam. A nie je to žiadna ezoterika, naopak, to najprízemnejšie, rukolapné poznanie. Všetko si poviem, stačí skutočne načúvať.
Čo počúvať? Viem, že slovami sa rovnako dobre viem dostať k pravde aj si ju ohnúť. Vypovedaný príbeh je vždy Ariadnina niť, vďaka ktorej sme mohli ísť ďalej. Z pocitov šúľam vlákno, takto to bolo, takáto som, až kým sa necítim bezpečná urobiť krok vpred. Pamäť je archív týchto príbehov a ľudia ako ja sa v tom občas zamocú. To množstvo slov, viet, obrazov sa stáva nečitateľným, oči mi kmitajú, dych sa splytčuje.
Šok z horúčavy s dychom vyráža aj moje slová. Teraz nevyhodnocujem, nepriraďujem, nezaraďujem, niť mi spomedzi vlhkých prstov uniká, nechám ju. Len cítim, teda nechávam hovoriť telo.
Uprostred vyhriateho vzduchu zachytím cigaretový výdych. Takmer dusivý a predsa mi kolená podlomí nežne (spomienkou na lásku, ktorá voňala takto, vzrušujúci príbeh z barov, dlhých nocí, približovania sa). Milujem to – mesiace, počas ktorých si s čistým svedomím môžem sadať na zem, vyhriaty kameň ma privíta. Jeho teplo potvrdzuje, že táto noc sa skončiť nemusí, a moje telo sa stáva miestom prísľubu. Očakávanie, ktoré nemá meno, a teda ani sklamanie, len hlboké, vzrušujúce teraz.
editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ
veľmi trefná ilustrácia k textu, pripomína jednu maľbu od Caravaggia z r. 1599