Zorganizovať si depresiu

napísala EMA DOLEŽAL* ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 5. augusta 2021.

Zoznamy a to-do listy ma dlhodobo upokojujú. Majú začiatok, koniec a medzi nimi len krásne prehľadnú štruktúru. Riadky sú také úderné, že medzi nimi netreba čítať. Keby bol život ako zoznam, len by som prežila riadky, ktoré do druhých nezasahujú. Vzťah, rozchod, povýšenie, dovolenka, románik s kolegom, chata, operácia. Pokoj. Tak to má byť.

Odškrtnuté, vybavené, spokojne by som pozerala, ako jedno po druhom odpadáva a ja sa teším, celá nová, na „porazenie“ ďalšej položky.

Automaticky som chcela o depresii a úzkosti písať v zoznamoch:

–  7 vecí, ktoré nehovoriť blízkym s depresiou

– 10 vecí, ktoré ma depresia naučila

–  5 mýtov o užívaní antidepresív

Predstavovala som si, ako vezmem svojich 28 rokov fungovania a tým, že ich vložím do štíhlych zoznamov a uvidím v podobe, ktorá ma priťahuje, sa mi v hlave všetko usporiada, et voilà, vyletím ako motýľ z kukly.

Dnes v noci som spala desať hodín, ráno si dávam štyri rôzne lieky, ak si dám kávu o 12.30, do obeda ostane už len hodina, piatykrát si tento týždeň umyjem vlasy a na Facebooku som od začiatku roka neodpísala 24 ľuďom. Trápia ma aktuálne tri veci.

Neusporiadané myšlienky a udalosti sa miešajú, nedá sa mi vybrať len jedna a sústrediť sa na ňu. Zavadzajú jej tie ostatné, dožadujú sa pozornosti a ja už nevládzem. Izolované incidenty vo vákuu, kde ich môžem vyriešiť a rozlúčiť sa. To je utópia, ktorá sa mi zatiaľ vyhýba.

Skúsim teda začať od toho, čo ma trápi. Tri veci. Zoznam.

Nevidíte to, ale mám dlhú chvíľu prázdneho papiera. 

Čo ak si vytvorím zoznam, napíšem všetko, vyrozprávam sa, poobdivujem jeho štruktúru a na konci sa mi vytúženej katarzie nedostane? Pomaly sa mi míňajú spôsoby, ktoré by ma mohli zachrániť. Tento som si chcela nechať len v teoretickej rovine ešte trochu dlhšie. Ale vrhnime sa na to, za skúšku nič nedám.

Poďte so mnou.

1. Moje okolie sa ku mne nespráva tak, ako by som si zaslúžila. Nedostávam lásku spôsobom a v rozsahu, ktorý by ma robil šťastnou. Cítim to tak zo strany priateľov, zo strany kolegov, rodiny, partnera. Je ale chyba v nich, alebo vo mne? Uvedomujem si, že moje správanie sa riadi podľa starého známeho naratívu – strach, že ostanem sama a niekoho stratím, je vo mne z rôznych príčin od detstva a nechávam sa v ňom stratiť aj v dospelosti, ovplyvňuje všetky moje vzťahy, potom sa opäť cítim horšie a takto to ide dokola. Recept mojej pani terapeutky, mojej pani akupunkturistky, kamarátov a kamarátok na tento neduh sa vcelku zhoduje – treba ľúbiť samu seba a rozmaznávať sa. Zatiaľ však môj obnovený šatník, nový rúž a drahé slúchadlá nezabránili tomu, aby som v noci nevedela zaspať, pretože sa zamýšľam nad tým, či som len tolerovaná, alebo naozaj milovaná.

2. Rok a pol sa miagam v mori bolesti, od ktorej neprichádza žiadna úľava. Bolí ma vagína a bolí ma hrdlo a nikto nevie prečo, doktori sú neschopní, meditáciu som nechala po dvoch týždňoch, myšlienky ma otravujú a brzdia, depresia je v plnom prúde a na pozadí si vždy relaxuje úzkosť a pocity osamelosti. Každý deň si takéto emočné smoothie dám na raňajky a idem odpisovať na svoje debilné malé e-maily v práci, aby som potom mohla v obchode odpípnuť LIDL zákaznícku kartu, doma si pustiť porno, dať si lieky a ísť spať. Dochádzajú mi baterky a odborný tím by to so mnou po troch dňoch vzdal. Že ono to bude asi všetko od psychiky. 70 eur si prosím.

3. Túto položku doplním neskôr, lebo je to silné a veľmi čerstvé a stále ma to veľmi reže. Sedím pri bazéne s gin tonicom, ale necítim radosť. Idem si aspoň umyť hlavu, očistný rituál, teším sa na výber svojho dnešného outfitu.

Už mi je trochu lepšie. Číslo tri teda vysvetlím – som na pobyte v zahraničí a hneď na druhý deň som sa na párty stala obeťou sexuálneho obťažovania – dvakrát. Bola som prvá, kto niečo také nahlásil príslušným orgánom. Bola som taktiež prvá, ktorá zistila, že dané orgány nemajú v týchto prípadoch zadefinované kroky a postupy. Sklamali moju dôveru a vo výsledku nemám motiváciu tu ďalej byť, baviť sa, nič. Bolí ma hruď a je mi smutno. S oboma mužmi som sa rozprávala. Mrzí ich to, ale to pre mňa momentálne nič neznamená. Snažím sa zbaviť akýchkoľvek výčitiek z mojej strany. Chýba mi môj priateľ. O všetkom vie a podporuje ma a je najlepší.

Neviem veci prežívať tak, ako by som si priala a ako ich podľa mňa prežíva moje okolie. Aj svoju ideálnu reakciu na vyššie spomenutú udalosť by som vedela usporiadať do jednotlivých krokov, aha:

– Niečo sa stalo.

– Reagovať okamžite, dať najavo svoj nesúhlas.

– Nahlásiť udalosť. 

– Nahlásiť udalosť znova, tentokrát žene, ktorej dôverujem.

– Porozprávať sa s oboma mužmi.

– Dostať ospravedlnenie.

– Otvoriť sa najlepším priateľkám, zistiť, že zažili niečo podobné, motivovať ich k nahláseniu.

Myslela by som si, že v tomto bode som urobila všetko, čo som mohla. Ale ten ťaživý, lepkavý čierny pocit zostal. Stále ho vidím, ako sa blíži a chytá ma za prsia, len tak, z plezíru a v alkoholovom opare. Akosi to na mne však ostáva. Na mne a všade okolo mňa, v mojej hlave, v mori, ktoré už nevyzerá tak krásne, v mojej obrovskej potrebe ísť domov, do bezpečia, a zároveň v strachu z náhlej samoty. Veľmi sa bojím, že sa vo mne tento pocit usadí na niekoľko týždňov, až mesiacov – to je tá hĺbka a podstata mojej depresie. Neviem veci nechať prežiť a odísť. Nechávam si ich v sebe, dovolím im zničiť ma na dlhší čas. Moja terapeutka už nevie, čo so mnou.

Ja tuším, čo so mnou. Pomôžu mi iba dve veci. Vypísanie sa a usporiadanie to nie je. Úprimne, nemôžem na seba nastaviť také jednoduché pasce, chce to poriadne premyslieť, ako sa čo najlepšie oklamať. Overené spôsoby sú čas a aktívne odpútavanie pozornosti. Jedného dňa vstanem a uvedomím si, že som na to nemyslela už tri dni. A opäť mi bude ľahšie.

Ak by ste mi chceli pomôcť s bodom č. 2, napíšte mi. Či aj vy ste sa niekedy cítili takto, napadnuto, ublížene, sklamane, ako sa s tým vysporiadali tí, čo mali, ako dlho ste mali v sebe hnev, ktorý nie a nie odísť, a či je vaša bolesť na hrudi tiež taká ťažká a šedá. Alebo mi pošlite svoj obľúbený zoznam, posledný dlhý papierik z potravín, to-do list na jeseň, čokoľvek. Nejako to spolu zorganizujeme.

editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ

*Text na žiadosť autorky uverejňujeme pod pseudonymom.

Jedna myšlienka na “Zorganizovať si depresiu

  1. Bolesť a hnev býva ťažká a šedá, ja by som povedala, že aj taká fialková, zvlášť keď začne pulzovať svojim kladivkom v žalúdku. Vtedy mi to pripadá ako keby nejaký štiavnický/kremnický permoník roztočil koncert baníckym kladivkom na vyhľadávanie opálov-v tomto prípade starých krívd, nevypovedaných slov, stokrát oplakaných situácií, hodených mobilov o stenu na plný plyn. Neviem, či to pomáha každému, ale to-do je postaviť sa a ísť. Kráčať mestom, dedinou, lesom, parkom, plážou alebo utekať. V tej chvíli to pomáha. Začať vykonávať inú činnosť. Jasné, je krásne si večer užívať pocit, že vlna úzkosti/hnevu/depresie čiastočne pominula- doplňte si aktuálne, ak Vás trápi koktail všetkých troch prísad je to o to “veselšie”… Nuž ak sa vám podarí zaspať, a nezobudíte sa napríklad o 3.00 hod. tak zaručene o 5:20 vás už pošteklí jemný pocit v brušku. A nie sú to motýle pred pracovným pohovorom, ani žiadne kučeravé myšlienky na svojho/svoju “crush”… Je to úzkosť. Káva síce zahreje, ale keď si dáte na lačno taký dobrý doubleshot, dosiahnete výšok v rýchlosti uháňania myšlienok o akých ste netušili… Potom príde obed, keď svieti slnko cítite sa ako majster/ka sveta, dokonca plánujete, čo navaríte, idete do potravín, aj si kúpite tie suroviny… ale v noci zase čosi zaúraduje, mascarpone čaká učupené v rohu chladničky dobré tri mesiace, 500 g bielej studenej hmoty čaká na svoju premenu na taliansky dezert tak ako my/vy čakáme, že sa s z nás stanú vytúžené/precízne naplánované/vysnené JA.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.