Rande vo fitku

napísala ALEXANDRA JUST ilustrovala DOROTA HOŠOVSKÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 17. septembra 2020.

Hneď na začiatku uvediem na pravú mieru svoj vzťah ku všetkým druhom aeróbnych cvičení v uzavretom priestore plnom rôznych prístrojov. Naozaj, ale naozaj nemám rada fitnescentrá a telocvične. Neviem, ako hlboko môžem siahnuť do svojej minulosti a podložiť tento stav čímkoľvek racionálnym, no ako malá som chodila na gymnastiku. Tam sa to zrejme začalo. Desilo ma viacero vecí – krik v telocvični, presnosť bez akejkoľvek odchýlky, jastrabie pohľady trénerky (dodnes mám pred očami jej zdvihnutý pevný ukazovák), napnuté telo, kŕdeľ dievčat zoradených podľa výšky, kategorizácia fyzických schopností a predovšetkým predvádzanie výkonu. Nič pre mňa. 

Keď si spomeniem na strednú školu a hodiny telocviku, zježia sa mi chlpy, svojvoľne zvraštím tvár a mám husiu kožu. Presne si pamätám ten charakteristický zmiešaný pach potu a deodorantu v dievčenských šatniach, ktorý rozvírili iba naše ostré výbuchy smiechu – žartovali sme, obzerali, kto má aké gaťky, zadok, podprsenku (čipkovaná s kosticami bol najvyšší level). Na rozdiel od dievčat z časopisov sa tu objavovala celá plejáda veľkostí a naše nenápadné pohľady smerovali ku klasickým a riskantným porovnávačkám. Môj cieľ bol prezliecť sa čo najrýchlejšie a čo najmenej odhaliť. Zo šatne rovno do ringu. Telocvičňa. Zvuk šmyku gumených tenisiek na dlážke, píšťalka. Ozvena. Vždy som sa radšej nechala vo vybíjanej vyradiť medzi prvými, aby som bola čo najmenej na očiach. Dvanásťminútovka bola moja nočná mora. 

Nedá sa povedať, že by som sa nevedela hýbať. Chodila som dlhé roky hrať tenis, no tam sme boli len ja a tréner. Žiadne súťaže, len bezpečná zóna športu pre osobnú potechu. Mala som asi pätnásť, keď som v akomsi zahmlení mozgu súhlasila so zápasom s jedným dievčaťom z vedľajšieho kurtu a potom som na poslednú chvíľu odmietla nastúpiť. Bola z toho dráma, vyšla som z toho ako absolútna blbka. Slaboška. Kedykoľvek som robila akýkoľvek šport a mala mať z toho dobrý pocit, muselo to byť dobrovoľne a bez publika. Som absolútne nesúťaživá a opatrná. Bolo to tak vždy a to som skrátka ja. Joga, osamelý beh, ležérne bicyklovanie v lete, lyžovanie v zime a sem-tam priateľský tenisový zápas, to sú moje hranice. Možno by som k nim pridala ešte aj príjemnú turistiku. Ale len možno. 

Stalo sa mi však, že môj muž je (aj v tomto) mojím absolútnym protikladom. Okrem toho, že to vie byť celkom náročné, prináša to aj množstvo situácií, ktoré ma podnecujú k výstupu z bezpečnej zóny. A ja môžem skúšať, ako veľmi sa viem od svojej pevne vytýčenej hranice prevažne sólo športových výkonov vzdialiť. Premýšľala som nad tým v celkom nečakanej situácii, pri intenzívnom a doslovnom vybehnutí zo svojej zóny komfortu. Vo fitku. 

Po dlhšom čase sme mali mať partnerský teambuilding, resp. rande (!), keďže dieťa spalo u starých rodičov. Čakala som doma, aby sme si mohli vyjsť niekam na večeru, nápoj či nebodaj kino. Môj muž prišiel z práce, mohli sme vyraziť. O pol hodinu sme však namiesto reštaurácie zaparkovali pred fitnescentrom. Prehovoril ma, doma som si neochotne zbalila veci. Prehrmelo mi v hlave, koľkokrát som už zažila po boku tohto muža to, čo vnímam ako neuvedomelý športový teror. Ako som horela hnevom, keď som mu nestíhala pri výstupe na Chopok, ako som tŕpla na klzisku, ako som stála pod skalou istiac ho pri lezení (lezeckú sedačku som mala na sebe prvýkrát) a predstavovala si, čo by som asi robila, ak by sa niečo pokazilo a on padal. Alebo ako som zúrila, keď sme (ešte bez dieťaťa) chodili hrať tenis a hádali sa, lebo som podľa neho „pomaly behala“. Alebo ako som sa pri turistike pred dvoma rokmi v polke zaťala a otočila, pretože som jednoducho nevládala a nechcela ísť hore (dojčila som dňom aj nocou a chýbalo mi asi sedem kíl mojej normálnej hmotnosti). A nakoniec, z množstva spomienok vyberám, ako ma musel čakať dole pod neupravenou, bubnovitou freeride zjazdovkou, lebo moje tempo bolo pre nás oboch také trápne pomalé. 

V šatni si obliekam legíny na jogu, staré tričko s nápisom RUN a tenisky. Z diaľky pomyselne kývam svojej komfortnej zóne z bežeckého pásu, obďaleč stojí svalovec, ktorý kontroluje fitko (jastrabím!) zrakom, a ja fixujem pohľadom z okna neďaleký múrik. Snažím sa si ho nevšímať. Rovnako ignorujem mladého muža klusajúceho o dva stroje ďalej, utierajúceho si kvapky potu z čela, a nakoniec aj svojho muža, šprintujúceho na páse hneď vedľa mňa. Ubezpečoval ma, že budeme cvičiť spolu a že mi pomôže. Hovoril, že je to predsa úplne v poriadku a nie je tam veľa ľudí a že vôbec nikto nebude môj pohyb hodnotiť. Sľúbil mi, že potom pôjdeme do sauny a niekam sa najesť. Dobre, prijímam. Stláčam teda plusko na obrazovke bežiaceho pásu a z rýchlej chôdze prechádzam do ľahkého behu. Plus, plus. Prichádza vyšportovaná mladá slečna. Podľa pohybov usudzujem, že tu zďaleka nie je prvýkrát. Dobrovoľne! Na stenách visí fotografia usmiatej blondíny súmernej postavy v športovej podprsenke a legínach. Radšej opäť fixujem múrik vonku. Bože, čo tu robím. Párkrát prestriedam ľahký beh a chôdzu, ešte som to nezabudla. Myslím na svoj Erazmus pobyt – beh francúzskym parkom, dobrý pocit, keď som bola sama so sebou, prekonávajúc drobné časové výzvy, keď som si pripadala anonymná a slobodná. Toto je trochu iné. Cítim pohľad svalovca, z potu a mojej červenej tváre určite pochopil, že fitko nie je moja vášeň. Plus, plus. Dám tridsať minút, vravím si. Viac nie. Mierna kríza po dvadsiatich minútach. Utešujem sa – na to, že som nebehala viac ako štyri roky, si moje telo ešte niečo pamätá. Posledné tri minúty trvajú šialene dlho, ale dopadlo to dobre. 

Naťahujem sa otočená k oknu, vonku sa zotmelo. Nohy mám cudzie, celé telo mi vibruje, trasú sa mi ruky. Slečna cvičí na akomsi čudnom stroji, môj muž obďaleč dvíha činky. Urýchlene odchádzam, v šatni chvíľu nehybne sedím, rekapitulujem. Je mi jasné, že toto sa tak skoro nezopakuje. 

Rande zakončujeme junk foodom v aute s výhľadom na mesto. Dostavil sa však aj pocit obojstrannej spokojnosti, ozaj netrávime vo dvojici veľa času mimo domova, nieto ešte aj aktívne. Uzatváram tento fitnes zážitok myšlienkou, že okrem prekonania samej seba som zároveň prijala pozvánku môjho muža do jeho sveta. Bežne chodí cvičiť sám alebo s kamošom. V našom problematickom vzťahu je to teda celkom pozitívny moment. Nasledujúce tri dni mám svalovicu. 

Rozbaľujem podložku a cvičím pomalšiu, naťahovaciu jogu. Slnko zapadá, z okna vidno ružovkasté svetlo nad mestom. Som sama. Vo svojej komfortnej zóne. Spokojná. Nič mi nevibruje, žiadne kontrolné pohľady, ruky sa netrasú, dýcham. Ďalšie rande vyberám ja.


editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *