Zložiť zbrane

napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala DITA STUCHLÍKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 3. septembra 2020.

I.

Dni sa striedajú, ale neprerušuje ich spánok, len rituály ukladania sa do postele a vstávania. Čaj s medovkou, zuby, šípkový olej, foam roller, vyvetrať, denník, lieky nalačno. Vitamíny nalačno, sprcha, mandľový olej, raňajky, poliať kvety. 

S Ľ. sa teraz naše rozhovory točia okolo pocitu nespokojnosti, úvah, prečo v tej záplave povinností neuľpieva nič z toho príjemného, čo zažívame. Myslím si, že toto leto jednoducho nevládzem. Viem robiť, riešiť, písať, počúvať, vyhodnocovať, variť quinou a umývať nekonečné kopy riadu, odpisovať na správy aj sa stretávať. Viem, lebo musím, lebo to je potrebné. Tomu zvyšku už nemám čo dať, akú pozornosť, slová, vedomie. Musím napísať toľko slov pre iných, že pre mňa už žiadne nezostávajú. Keď konečne môžem, radšej zostávam bezmenná. Len idem a idem a idem. 

V byte sa mi trasie podlaha, posteľ vibruje ťarchou električky dole na koľajniciach, rukou zašklbáva oznámenie novej správy. Dnes robím strašne veľa chýb, zvláštnych preklepov, celkom iné písmená, rozhádzané znamienka. Invázia dĺžňov, ktoré naťahujú slová, akoby sa v horúčave topili. Roztekajú sa do nových významov, žialivé, zvolané, váhajúce. 

Chýbajú mi možnosti vrátiť sa, uistiť sa sama o sebe. Všetkého je vonku veľa a ja sa teším a zároveň cítim, ako mi to jedným dychom ubúda. Míňa ma to. Chcem to všetko, ale nevládzem to mať. Je toho priveľa a ja sa zas bránim, preventívne. Asi na nesprávnych miestach.

Chýba mi čas. 

Nemyslím si, že recept je lepší spánok, viac času v pokoji, osamote. Som k sebe jednoducho nepozorná. Musím dávať pozor na všetko okolo.

Your nervous system was not made for this.

Len nedávno som si skutočne uvedomila, že aj moje telo je tým miestom kolapsu. Búri sa všetkými dostupnými možnosťami. Výčitkami sama v sebe len potvrdzujem predstavu nekonečného rastu, modlu výkonnosti. Samu ma prekvapila možnosť nehľadieť na všetko, čo nevládzem – a na bolesť prehriatej hlavy, červené líca a pot stekajúci z podkolenného záhybu –, ako na individuálne nedostatky, ale prejavy širších dejov. Vyprahnuto lapám po pomalom nádychu spolu s planétou. A vždy keď sa musím stiahnuť, ľahnúť, zavrieť do tieňa, smútok vylúčenia, ktorý cítim, je dôsledkom vzdoru v súkolí. I was not made for a burning planet, I was not made to work fired up like this all the time.

II.

Soňa si nespomína, Haley si nepamätá a ja si stále každý večer zapisujem do denníka. Občas si pomyslím, že tohto sa nechcem kvôli nikomu vzdať – svojich malých rituálov, na ktoré v zdieľanom živote už nebude čas. Ten čas, ktorý mi teraz uteká a stále nemám frajera! a ktorý zároveň chcem, aby trval večne. Mám rada svoje vychodené cestičky pre jedného. Aj na terase v Lumiéri nad chladnúcim pepermintovým čajom hovorím, že nie som ochotná stať sa kvôli dieťaťu nesebeckou. Ako hlboko, hlboko sa nechcem prispôsobovať, priviazať sa neprerušovane, záväzok bez výdychu. Nie som stavaná na takú obetu.

A dnes mi k tomu presne triafa Zadie Smith:

„Čo od svojich matiek v detstve vyžadujeme? Úplné podriadenie sa.

Ach, je veľmi pekné a rozumné a korektné povedať, že žena má právo na svoj život, svoje ambície, svoje potreby a tak ďalej – vždy som to aj sama vyžadovala – , ale nie ako dieťa, to nie, pravda je taká, že vtedy s matkou vediete opotrebovávaciu vojnu, v ktorej racionalizácia nemá miesto, ani trochu, všetko, čo chcete od vlastnej matky, je, aby raz a navždy priznala, že je vašou matkou a jedine vašou matkou a jej boj so zvyškom života skončil. Musí zložiť zbrane a prísť k vám.“

Asi je to prirodzená detská potreba, neviem. Ja som aj dnes rovnako pažravá, poháňa ma stále tá istá túžba po absolútne. (Nič okrem mňa pre teba nejestvuje, dobre?) Možno to znamená, že ešte stále nie som dospelá, možno takú lásku prestaneme chcieť, až keď ju niekto potrebuje od nás. Ale dá sa zmeniť to, po čom v najskrytejšom kúte srdca túžime?

Keď sa s mamou rozprávame o tom, ako sa rozpadol ich vzťah s otcom, ako najťažšie opisuje precitnutie, v ktorom zistila, že niečo také ako jedno telo, jedna duša nejestvuje. Bytostná jednota je ilúzia, navždy ste len dvaja ľudia, ktorí sa chvíľami spájajú. Som ochotná vstúpiť do takejto lásky bez záruk? Do lásky bez prísľubu, že budeme vždy za jedno? Myslím, že presne tak detsky som si lásku vždy predstavovala – že nás to pohltí, prevalcuje, rozpustíme sa v sebe. Čistá droga. Budeš moje všetko a všetko pre mňa urobíš. Aj to málo, čo som zažila, mi od prvých okamihov ukazovalo, aké je to scestné. A predsa – stále je vo mne akýsi nárok na absolútno, milovať ma bez odchýlky, odovzdať sa ti bez zbytku. Nečudo, že poznám len extrémy, buď ťa celkom zaslepím, alebo vidím len to, čo chcem. (Moje obavy sú teda oprávnené, utopiť sa v láske predsa nikto nechce.)

III. 

Pozerám sa na taniere Lenky Záhorkovej, kostrbaté kresby na porceláne zachytávajú životné príbehy senioriek. Väčšina tanierov je husto pokreslená detailnými spomienkami, jeden uprostred je takmer prázdny. Štyri perinky s bábätkami. Okolo nich vzduchoprázdno, žiadny pevný bod, ktorého sa môžeš zachytiť. Zamiesili ste, vyžer si to.

Bojím sa všetko stratiť, bojím sa, že taký dar neunesiem. Všade okolo seba vidím príklady, ako sa to dá, ale ja sa nechcem prispôsobovať.

(Stále nie som celkom presvedčená, či je to len rozmar, alebo moja najautentickejšia podoba. Pochybujem, či sa to vôbec dá oddeliť.)

Nemať v rukách svoj vlastný čas, to nesiem najťažšie. Všímam si to všade, potrebujem neustále vedieť, že ja rozhodujem. Sama nemám jasno v tom, čo z toho je reziduálna stopa diagnózy, nakoľko som dnes schopná fungovať len vďaka záruke, že kedykoľvek môžem odísť. Koľko z toho predstavuje moja narcistická sebastrednosť, neochota ustúpiť pohodliu druhého na úkor vlastného. Čo všetko ma ešte život nenaučil.

Asi je to naozaj generačná otázka, čomu venovať svoju starostlivosť. Na spánkoch mi zbesilo tepú otázky radikálnej empatie, ako sa postarať o seba, ako o druhých, čo je sebecké a čo self-care, čo je legitímny nárok, ktorý si môžem uplatniť (aj za všetky ženy predo mnou), a čo vychádza z mylného dojmu, že svet mi je čosi dlžný. 

Cítim, že času je príliš málo na to, aby som ho skúšala meniť. Nepresviedčam a neohýbam, už nevzdorujem. Sú veci väčšie ako ja. Nie som si istá, ale čakám, zbrane sú zložené. 

IV.

Vyhriata izba ešte viac oťažieva, zbierajú sa v nej moje výdychy. Na koži sa mi vydúvajú štípance od komárov, spolu s pehami mi pokryli celé telo letom. 

Dnes si horúci deň uchovávam priamo v pokožke, páli hodinami strávenými pri Dunaji. Voda tečie ostro a chladno, a predsa je to ako návrat domov. Líham si do rieky na chrbát, nad hladinou nebo, konáre, oblaky. Half of me is ocean, half of me is sky. Splývam.

korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.