Na okraj vzťahu so starším mužom

napísala MIRKA URBANOVÁ ilustrovala SOŇA FLAJŽÍKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 1. októbra 2020.

Sú rôzne čísla, ktoré sú pre život v spoločnosti neskorého kapitalizmu kľúčové. Hodnotíme nimi svoje úspechy a pády, ale predovšetkým na základe nich vnímame aj ostatných okolo seba, porovnávame sa. Jedným z nich je vekový rozdiel medzi partnermi. Ak je väčší než zopár rokov, je rovnako viditeľný ako zmeny hmotnosti či imidžu a vy musíte byť pripravená/ý na nevyžiadané posudky samozvaných arbitrov morálky. Pri všetkých týchto situáciách by malo platiť, že ich komentovanie by sme mali brať s citom, no veľakrát to tak nie je. Nech sa totiž akokoľvek snažíme, ani v monogamnom vzťahu nie sme sami/y. Poznámky okolia nás síce nemusia zaujímať, no len tak jednoducho nám druhým uchom von nevyletia.

Existujú povolania, kde sa „výstrednosti“ ako markantný vekový rozdiel naoko vyskytujú a naoko akceptujú viac – ide buď o ľudí bohatých, alebo ľudí z umeleckej brandže. Je nekonformnosť výsledkom ich prirodzenosti, tolerantného prostredia či privilegovaného postavenia? Asi všetko dokopy. Často ich však nevkusné poznámky, predovšetkým v internetových diskusiách, neminú, ale predpokladám, že do tváre im to asi málokedy niekto chrstne osobne. Mne sa tak stalo na jednej akcii, a prekvapivo, od staršieho pána. A ja som si myslela, že ocení, že sa venujem jeho rovesníkovi! 

Samostatnými kapitolami sú dievčatá hľadajúce sponzora – tzv. tatka – buď samoiniciatívne, alebo online, či akýkoľvek romantický, prípadne sexuálny kontakt dospelého človeka s neplnoletou osobou. Opomeniem ich z toho dôvodu, že ma zaujíma vzťah medzi dvoma dospelákmi, ktorí pozerajú na iné kvality, akým je bonita partnera/ky, a medzi ktorých sama patrím. Na svoje (bývalé) randenie s mužom o dvadsaťtri rokov starším odo mňa som si vypočula rôzne poznámky a reakcie – občas hodné zamyslenia, ale väčšinou skôr obočiezdvíhajúce. Celkovo snaha o zasadenie niečím nerovných partnerov automaticky do pozície obete a využívajúceho je pre pochopenie takéhoto vzťahu v podstate kontraproduktívna, keďže ako v každom vzťahu aj tu ponúka jeden druhému viac než len prachy a sex. A ak sa dvojica prezentuje na verejnosti otvorene ako pár, nepôjde iba o nejaký ich kink.

Pochádzam z kompletnej, tradičnej rodiny a daddy issues by som hneď na začiatku nejakej amatérskej psychologickej analýzy rada vylúčila. Pravda, mala som smolu, že aj môj starší partner má podobne ako môj tatko bradu a pivný pupok (sorry, tato, si aj tak najkrajší na svete). Nie sú to však črty, ktoré ma zvyčajne na mužovi priťahujú. Neviem, nakoľko môžem niektoré vlastnosti svojho bývalého pripísať jeho veku, povolaniu či pôvodu. Špecifiká inej generácie dokážem asi najlepšie posúdiť v kontraste so vzťahmi so svojimi generačnými súputníkmi. 

Nie som nutne toho názoru, že každá generácia má iný názor na dnešný svet. Ide skôr o svetonázorovú bublinu naprieč ročníkmi v sociálnom priestore, ktorej sme každý súčasťou. My sme mali spoločnú tú umeleckú. Ohľadom politiky a hodnôt sme sa teda nehádali. Napriek tomu, že ja som vyrastala v deväťdesiatych rokoch v Bratislave a on v sedemdesiatych v Caracase. Do Európy vlastne prišiel v roku, keď som sa narodila (ha-ha) – toto sú tie zdanlivo creepy momenty, keď ide o čistú matematiku. Sme ale v súčasnosti a ja mám v čase nášho vzťahu dvadsaťsedem rokov. To, že mladosť je príťažlivá, sexi a pominuteľná, si uvedomujem. Rovnako sexi sú aj skúsenosti a zrelosť, čiže ak chceme, tak sa môžeme fetišizovať obojstranne. Či je táto situácia rodovo vyvážená, zistím (možno) o dvadsať rokov v článku o svojom budúcom mladšom partnerovi. Asi je dôležité podotknúť, že sa nenachádzame v Bratislave, ale vo Viedni. Och, ten skazený Západ. Argument, že z dlhodobého hľadiska jeden z partnerov ostane na starobu sám, prijímam s nastavením, že smrť nikoho neminie, a to, že sa dĺžka a kvalita života predlžuje, nám vlastne umožnilo dať sa dokopy.

Čo som sa od staršieho partnera naučila a čo sa naučil on odo mňa? 

Sebaprijatie je asi nikdy sa nekončiaci proces, no prvým krokom je možno práve tá spokojnosť vo svojej koži – nech je akokoľvek poznačená vekom či inými zásahmi. Toto som počas nášho vzťahu prijala aj za svoje a okrem sauny sa dnes nevyhýbam ani nudaplážam, kde naozaj nikto nie je zvedavý na môj zadok a každý je akosi spokojný so svojimi nedokonalosťami. A áno, väčšinou sú to práve tie staršie ročníky. Na okraj, za podivné výsledky pozorovania naslepo považujem znechutené komentáre ohľadom vzhľadu penisov starších mužov. Nepopieram, že sa do istej miery s pribúdajúcim vekom menia, ale tie zmeny si všimne skôr on ako vy. Menšia citlivosť zas môže byť potešením pre ženy, ktoré potrebujú v posteli viac času a pozornosti. 

Apropos, čo som si urýchlene osvojila pozorovaním čerstvého päťdesiatnika, je to, že s pribúdajúcim vekom sa nielen dokážeme lepšie vyrovnať s mindrákmi týkajúcimi sa vzhľadu, ale i povedať si konečne nahlas a dôrazne, čo máme rady/i a čo nie. A hlavne vážiť si seba a svoj čas, niekedy pomerne radikálne. A kúpiť si posteľ širokú 180 centimetrov. Pecka. Zároveň sa však niektoré mindráky, predovšetkým z detstva, dokážu vynoriť intenzívnejšie v podobe vyhranených postojov, ktoré netreba chcieť meniť, pretože naša šanca sa blíži k nule. Keď už sa napríklad starší partner neviazal s predošlými partnerkami v minulosti, pravdepodobne s tým nezačne ani teraz. Našťastie, pravdepodobne o tom nebude mať problém rozprávať (keď sa mu chce, samozrejme). 

Samostatný článok a určite aj vedecké štúdie by si zaslúžila téma vyrovnávania sa mužov so zlou finančnou situáciou v zrelom veku a jej dopady na ich medziľudské vzťahy. Hovorila som vám na začiatku, že v mojom prípade nepôjde o žiadny otrepaný scenár so starším financovateľom mojich hobby. Naopak, ja som mu veľakrát naplnila chladničku. Reciprocita v našom vzťahu však nebola silená a ja som vedela, že sa naňho môžem (s jeho juhoamerickým meškaním) v krízových situáciách spoľahnúť.

Pri mojich neskorších prevažne tinder dates prišla reč na posledný vzťahový zážitok a veru ani tu som sa niekedy nestihla čudovať klišé smieškom a úžasu. Nešlo však vždy iba o bežný ageizmus. Do živého zaťal fyzioterapeut pôvodom z Palestíny, ktorý podotkol, že nám to z dlhodobého hľadiska nemohlo fungovať, lebo veď ja mám predsa oveľa viac energie. Práve v tempe každodennosti bola totiž medzi mnou a mojím starším ex asi najväčšia priepasť. Zároveň sa však táto priepasť ešte prehlbovala spôsobom, že zatiaľ čo ja som sa pri ňom naučila spomaliť a zrelaxovať sa, on sa ale už naopak nezrýchlil. 

Rovnako som si všimla menšiu ochotu robiť kompromisy, silnejšie rozvinuté danosti, ale aj oveľa vypuklejšie neresti. Hneď od začiatku sme však asi obaja vďačne odmietli nejaký stereotyp učiteľa a žiačky – hoci stereotyp v rámci dynamiky našich pracovných pozícií tu bil do očí od začiatku – a objali to dobré a horšie v tom druhom naplno. Ja som ho ževraj konečne naučila byť sebe samému domovom. To sa mi zdá ako celkom pekný darček dlhoročnému emigrantovi, čo pozná každého tretieho človeka na ulici a stále hľadá nové podoby súnaležitosti v krajine, ktorú si vybral pre život.

Náš vzťah sa síce skončil, no neskončil pre poznámky okolia – či už vyslovené alebo internalizované. Minulý týždeň som v trolejbuse začula rozhovor dvoch starších dám, ktoré rozoberali podobne vekovo nerovný vzťah, čo sa neskôr skončil smrťou staršieho muža. Jeho mladšia partnerka tu bola vnímaná ako trpiteľka, priam svätica, ktorej medzitým odišla mladosť a pôvaby. Komplexné osobnosti a vzťahy tu boli, ako to býva bohužiaľ mnohokrát, sploštené do klasických formičiek tradičných životných míľnikov a rozhodnutí. Našťastie však existujú aj iné príbehy lásky, po ktorých síce dom, strom a dieťa nezostane, no ich protagonisti/tky si rovnako intenzívne vychutnajú každý jeden nádych toho druhého s uchom priloženým na jeho/jej hrudníku.

korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *