napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ ilustrovala ALEXANDRA JUST
Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 6.augusta 2020.
Žasnem nad ženami, ktoré si pamätajú. Objavujú sa v knihách, čo čítam, alebo sú rovno ich autorkami, prerozprávajú svoj život, vtedajší svet, hovoria o detstve, o mladosti, o nespravodlivostiach, ktoré ich stretli, o traumách. To sa tak ľahko nezabúda, pravdaže, no aj tak – zdá sa, akoby všetky udalosti mali v ich pamäti svoje miesto, ku ktorému sa môžu kedykoľvek vrátiť, znova si ich prehrať, s istotou povedať, ako to vtedy bolo. Možno si písali denníky a tie im v týchto rekonštrukciách neskôr pomáhajú, možno má prerozprávanie toho, čo zažili, tradíciu v ich rodinách, nič sa neprehliada, nezjednodušuje, nezametá pod koberec. Ktovie. Možno ani nie sú také presné, ako to vyzerá, niečo si vymyslia, prifarbia, zdramatizujú, odprezentujú len svoje dojmy z daných čias a dejov. V každom prípade však majú o čom rozprávať.
Raz by som chcela byť ženou, čo si pamätá, ktorá má čo povedať, láka ma ich spoločnosť, sú to múdre dámy. (Počkajte, na ktoré si spomeniem? Agneša Kalinová, Diana Athill, Žo Langerová, ženy zapojené do disentu, Janet White a jej Pastýřka, naposledy to bola Iľka z knihy Čepiec, tá ma vlastne k týmto úvahám doviedla.) Len rozmýšľam – bude na to môj život stačiť? Alebo to ani nie je otázka dostatočne dramatického a pestrého života, ale skôr vnímania a prístupu k nemu? Neviem, ale moje spomienky sú bledé, neostré, zliate do akéhosi neurčitého pocitu, bez detailov, hmla prežívania a večnej nespokojnosti.
A nesvedčí to najmä o mojej povrchnosti? Keď si v júli svet pripomínal 25. výročie masakry v Srebrenici, musela som si otvoriť Wikipediu, aby som si v hrubých rysoch pripomenula, ako to vlastne bolo. A pritom som tam bola, nie tak dávno, aj knižku som čítala a zasiahlo ma to, samozrejme. No skutočne si pamätám to, ako som hneď po vystúpení z autobusu hľadala obchod, kde by som si kúpila vložky, pamätám si taxikára, čo nás viezol na cintorín a mlčal, pamätám si ženu, ktorá nám hovorila, že je sviatok a nemáme tam čo hľadať. V telefóne mám pár desiatok fotiek, mesto plné mizérie a zničených domov, a vzápätí nejaké jedlo a kaviareň už dakde inde, všetko som to rovnako zabudla. Čo je to so mnou?
Zabúdam, vymazávam. Keď si s dieťaťom pozeráme knižku s obrázkami starých československých motocyklov, snažím sa spomenúť si, akú motorku mal starý otec, pýtala som sa ho na to. Neviem. Niekto mi niečo povie a mne sa to jednoducho neuloží, zabúdam, strašne zabúdam. Dvakrát sa ľudí pýtam na to isté, dvakrát im to isté hovorím. Som nepozorná, roztržitá. Je to už vekom? Je to materstvom, únavou, iným mentálnym svetom a nedostatkom intelektuálnych podnetov? Je to tými zoznamami úloh, povinností a nákupov, ktoré v hlave a, čo si budeme klamať, najmä v appke neustále aktualizujem a zaberajú kapacitu ostatným, zmysluplnejším, významnejším veciam? Je toto jednoducho osud pamäti žien, matiek? Je moja pamäť odsúdená na memorovanie receptov a dátumov narodenín širokej rodiny?
Môj syn mal nedávno rok a ja som sa stále nedonútila aspoň niečo si k tomu zapísať, pár vetami to zrekapitulovať. Spočiatku som bola presvedčená, že si všetko budem pamätať, v ktorom mesiaci koľko vážil a akú veľkosť oblečenia nosil, ako znelo jeho bľabotanie, čo rozkošné robil; vždy je to predsa také intenzívne, že sa to musí vryť do pamäti. V skutočnosti si ani z tohto nepamätám nič, jeden deň naplnený dieťaťom zmyje hneď ten nasledujúci, ostávajú len útržky a dojmy, máločo konkrétne. Raz mu budem hovoriť áno, narodil si sa a potom si vyrástol, mama bez láskavých, hrejivých spomienok.
A pritom pamäť som vždy mala celkom spoľahlivú. Dobre som sa učila, išlo mi to v práci, bývala som flegmaticky svedomitá – nepreháňala som to s agilnosťou, no čo bolo treba, to som si pamätala a spravila. Zabudnúť na niečo som brala ako osobné zlyhanie. A zrazu v mozgu miesto pamäti kaša, hocikedy v nej s ťažkosťami lovím slová, keď chcem niečo povedať alebo napísať. Eeeeeee.
Pokazilo sa to. Nepamätám si, nie som.
Odjakživa bolo mojou stratégiou prežitia vymýšľať si lepšie verzie toho, čo je práve v ponuke, všetko som vždy prežila dopredu, bývala som naplnená predstavami a možno preto už neostalo toľko priestoru na spomienky. Predstavy boli krajšie, lepšie, silnejšie ako realita a pocity v nej. Tu sa stala chyba? Možno aj preto som mávala dilemu, čo si vôbec písať do denníka, či zaznamenávať každodenné banality, alebo svoje naivné túžby. Nenapadlo mi nič, k čomu by som sa neskôr mohla vracať bez pocitov trápnosti. A tak môj život ostal bez autentických záznamov. Budú raz niekomu chýbať?
Pravdaže, sú výnimočné momenty, na ktoré (snáď) nikdy nezabudnem, okamihy šťastia, lásky i hrôzy, rozhodnutia, pevné body v pamäti, od ktorých sa niečo začalo písať nanovo. No nie sú nejako nariedko? Nemala by byť mapa môjho života hustejšia? Skutočne zažívam málo, alebo je toho, naopak, priveľa a nejde si to všetko zapamätať, dá sa to iba povrchne zachytiť? Áno, bola som, videla som, zažila som, počula som, čítala som, vedela som, chvíľkovo ma to obohatilo a teraz rýchlo ďalší zážitok, materiál pre digitálne spomienky, ku ktorým sa aj tak sotva vrátim.
Nemyslím si, že raz by som mala napísať memoáre, no mohla by som mať zo života viac. Aj by som si dala predsavzatie byť viac v prítomnosti, ísť do hĺbky, skutočne sa zaujímať. No obávam sa, že by som naň aj tak zabudla, tak pre túto chvíľu ostanem len pri výhovorkách a márnych predstavách seba ako múdrej starej dámy.
editovala MICHAELA KUČOVÁ