Syndróm dobrého dievčaťa

napísala MIRA MIŠIČKOVÁ ilustrovala ALŽBETA BOŽEKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 23. júla 2020.

Začalo sa to pomaly a nenápadne. Nepríjemné pocity počas rozhovoru so sesternicou v priebehu rodinnej oslavy. Roztrasený žalúdok cestou na bežné pracovné stretnutie. Nečakaná úzkosť pred pivom s kamarátkou, ktorú som dlhšie nevidela. Moje staré extrovertné Ja s rozčarovaním sledovalo protivné telesné prejavy: raz stuhnutosť, inokedy tras rúk či sucho v ústach. A nechápavo sa dožadovalo odpovede na otázku „Čo sa to s tebou, kurnik, deje?“.

V čase, keď som začala pociťovať symptómy pripisované sociálnej úzkosti, som mala za sebou niekoľko rokov intenzívnej a pomerne úspešnej práce s ľuďmi v príjemnom kolektíve. Napokon, byť v spoločnosti a v centre pozornosti som si odjakživa užívala. Od momentu, keď som začala pracovať, sa však začalo všetko meniť. Už neviem, kedy som sa prvýkrát s hnusom otriasla po otázke „Ako vám môžem poradiť?“. Trochu si pamätám, ako som sa počas vytúženej dovolenky pri mori umárala konfliktom s kolegom na tému firemných vizitiek. A živo si spomínam na situáciu, keď mi klientka dve hodiny po stretnutí ukazovala rodinný album a ja som s úsmevom na tvári prežívala mentálnu samovraždu. Navonok som sa zakaždým tvárila, že všetko je v najlepšom poriadku. Moja mantra znela „Buď milá, príjemná a hlavne sa na každého usmievaj“. Jedna z rád do života, ktorú som odmala počúvala z každej strany.

Zaujímať sa o iných, byť tu pre nich na svoj úkor, to všetko mi spočiatku pripadalo prirodzené. Bol to aj náš nepísaný firemný kódex, to, za čo som bola platená. Napokon, ľudia si zaslúžia vidieť usmiatu tvár, počuť pár milých viet a zastihnúť vás kedykoľvek a v plnom nasadení. Čo ich určite nezaujíma, je vaše autentické ja zaťažené horou ošemetných problémov ani asertívne ja s jeho „Prepáčte, teraz sa vám nemôžem venovať“. A tak som starostlivo nasávala a analyzovala okolité vnemy. „Prečo sa tvári tak vážne?“, „Čo si o mne po včerajšku myslí?“, „Na čo sa jej ešte opýtam, aby sa so mnou cítila dobre?“. Po jednej prebdenej noci som pochybnou myšlienkovou operáciou dospela k záveru, že pri ľuďoch sa treba vždy tváriť tak, že je všetko v poriadku. Neukázať neistotu, nespokojnosť, podráždenosť. Čo ak by sa náhodou dozvedeli, čo som zač? Čo ak by si nejaké nevinné gesto alebo poznámku vysvetlili ako aroganciu či urážku? Určite by som postupne prišla o prácu, priateľov, možno aj o časť rodiny. Impostor syndróm dovedený, ako inak, do dokonalosti.

Staré ja sa odrazu nestíhalo čudovať, ako mu jeho životný priestor zapĺňa myšlienková burina. A spolu s ňou pochybnosti, strachy a situácie prehrávané donekonečna. Môj okruh blízkych ľudí sa postupne zmenšoval, energiu na nich som už nemala. Ak som sa s niekým aj stretla a utrúsila poznámku o svojich problémoch, nikto mi ich vďaka milej fasáde neveril. Asi v tom čase sa začal aj proces môjho odosobnenia. Sledovala som svoje unavené telo, ktoré sa každý deň snažilo vyčarovať úsmev, lebo sa to patrí. Počula som svoj neprirodzene milý hlas, ktorý sa uisťoval, že kolegyňa sa má po úraze lepšie. Takmer každý rozhovor bol vnútorným peklom bez jasného konca. Nové vystrašené ja si z mojej hlavy spravilo telocvičňu: prehrávalo si budúce stretnutia, vymýšľalo témy rozhovorov, dopĺňalo ich o vhodné gestá, prípadne hodnotilo predošlé výkony.

Niekoľko rokov som mala nasadenú masku dobrej baby, s ktorou si rada pokecáš nonstop. A zrazu, doslova zo dňa na deň, som si ju už nasadiť nemohla. A otázky typu „Čo sa to s tebou deje?“ sa na mňa začali len tak sypať. A ja, namiesto toho, aby som prestala hrať hru na dokonalosť, som nočný stolík zaplnila knihami typu Ovládni svoj strach a staň sa lepšou verziou seba samého.

Pamätám si, že som raz v detstve dostala na zadok, keď som na rodinnej oslave odmietla pekne odrapotať básničku. Namiesto toho som začala, so strapatými vlasmi a vyhrnutou sukňou, zavýjať a výdatne som sa na tom bavila. Žiaľ, ako jediná. Bratrancovo podobne ladené číslo zožalo u dospelých hurónsky rehot. Scénka, na ktorej sa dodnes schuti smeje celá rodina. Na videu zo stužkovej o desať rokov neskôr vidím, ako starostlivo upravená, so strohým úsmevom, disciplinovane prednášam slávnostný prejav. A o ďalších rokov neskôr vidím samu seba, ako počas bežného stretnutia s niekým, na kom mi záleží, neisto a s hrčou v hrdle zvažujem každé slovo.

Možno moja diagnóza nie je sociálna úzkosť. Aj keď som poučená feministickou literatúrou, stále trpím syndrómom dobrého dievčaťa snažiaceho sa o dokonalosť. A na ten nezaberajú ani upokojujúce bylinkové čaje, ani motivačné knihy. Snažiť sa byť perfektná, o to byť vždy v pohode, vlastne znamená byť vždy v strehu. Množstvo žien, ktoré stretávam, to tiež stále hrá na milé a dobré baby. Naše skutočné rozhovory sa však začínajú až v momente, keď sa urputne nesnažíme, aby nám spolu bolo dobre. Ich spoločnosť mi vyhovuje: tým, ktoré nie sú otvorene priateľské, ale skôr úsečné a priame, sa stále podvedome vyhýbam. A nie som v tom sama. Úprimnosť a asertivita žien naráža často na nepochopenie okolia. 

Hovorí sa, že dnes môžeme všetky konečne viesť autonómne a emancipované životy. Napriek tomu, že máme nárok na hypotéky a vlastné byty či slušne platené práce, nám však niekto stále káže, čo máme robiť a ako sa pri tom máme tváriť. Byť príjemné, úslužné, empatické, teda ženské. V práci aj mimo nej. Vraj je to naša druhá prirodzenosť. Niet divu, že ženy vo svojich povolaniach čelia zvýšenému riziku syndrómu vyhorenia. Niekedy máme pocit, akoby sme nemali na výber. Ak sme vážne, bez nálady alebo otvorene nepríjemné, okolie nás vníma ako čudáčky, namyslené mrchy, mužatky či hysterky. 

Ženy, ktoré svoje emócie prežívajú autenticky a dovolia si ísť proti prúdu, narúšajú zavedené vzorce správania. Spochybňujú umelo vybudovaný obraz nás samých aj rodový poriadok. Dráždia nás, lebo majú to, čo chceme aj my, len sme si to zvykli odopierať. Podvedome túžime byť ako ony: správať sa tak, ako sa cítime, aj keď sa to ostatným nepáči. Keď sa nám to nedarí, je pre nás jednoduchšie závidieť, odsúdiť a kritizovať. Sympatie voči dobrým a poslušným dievčatám sú v nás, spolu s odporom i obdivom voči ich protipólom, hlboko zakorené. Dokonalou literárnou reflexiou tejto rozpoltenosti je Neapolská sága Eleny Ferrante. Ruku na srdce, koľko z nás sa stotožnilo s večne seba-spochybňujúcou Elenou a opovrhovalo zraňujúco úprimnou Lilou? Koľko z nás však chcelo byť presne ako ona?

S kamoškou sme preto uzavreli pakt sebaúcty. Začíname pomaly, krok po kroku. A tak už dnes nepracujeme tam, kde sme pred časom pracovali. Nepôjdeme na stretávku zo strednej po desiatich rokoch: už nás nebaví robiť veci len zo slušnosti. Nevykľučkujeme zo stretnutia s otravnou známou. Pošleme jej radšej krátku sms, že na večer s ňou jednoducho nemáme chuť. Nebudeme sa na počkanie pýtať, čo pre ostatných ešte môžeme urobiť. Povieme blízkej priateľke, že keď sa neustále sťažuje, cítime sa s ňou nepríjemne. Asi nás to bude občas mrzieť a možno sa na čas vrátime k starým osvedčeným stratégiám. Byť dobrým dievčaťom a hľadať uznanie u druhých je predsa lákavé. Hlavne v časoch, keď o sebe pochybujeme a najradšej by sme zaliezli do diery a skryli sa pred svetom.

Ak v novej stratégii vytrváme, možno naše okolie zostane zaskočené. Asi nám najprv nebude rozumieť. Určite sa nájdu ľudia, ktorí budú hovoriť, že to už nie sme my. Možno budú zisťovať, či sme v poriadku. Dnes však viem, že im pôjde predovšetkým o pokoj vlastného svedomia. A takí, ktorým na nás záleží, nám namiesto motivačných rečí pošlú na pobavenie fotku z vlastnej stužkovej.


editovala MICHAELA KUČOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *