Bzučiace leto

napísala MIRKA URBANOVÁ ilustrovala ZUZANA BARTOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 20. augusta 2020.

Ako vo videohre prenasledujem v lese na bicykli krehké blýskavé stvorenie, helikoptéru stojatých a iných vôd – vážku. Má krásnu modrozelenú farbu. Uháňame asi rovnakou rýchlosťou a ja sa bojím, že ju zrazím, hoci jej elegancia letu a znalosť prostredia výrazne prebíja moju hrkotavú a neistú jazdu po hrboľatom, neznámom teréne. Spomeniem si na jej nemecké pomenovanie Libelle, ktoré je totožné s pomenovaním vodováhy, a chvíľu sa vyžívam vo svojom amatérskom etymologickom okienku – no to už je vážka preč. Voda je blízko.

Letné mesiace majú svoje typické vône, chute a zvuky aj preto, že sa nezaobídu bez kontaktu s prírodou, mnohokrát bližším a intímnejším, než sme plánovali. Týka sa to okrem iného i rôzneho druhu chrobače, ktorá si žije v našich zelených susedstvách paralelné životy, rýchlejšie ako tie naše, no rovnako fascinujúce. Z evolučného hľadiska máme prirodzene prednastavenú silnú emóciu pri stretnutí s hmyzom – predovšetkým čo sa týka odporu voči podivnej skrumáži končatín, sosákov a potenciálne útočných výrastkov. Ten môže od nechuti či fyzických prejavov skrútených pocitov prerásť až do strachov a fóbií. V poslednom čase však (nielen) u seba vnímam postupné poľavovanie chuti pripučiť papučou všetko s viac než štyrmi nožičkami v prospech vyrovnanejšieho nechaj žiť. Spomínam pri tom na pokoj môjho deda, ktorý každé leto vytrvalo krájal do suda (na pálené) kilá obitých hrušiek, ktoré mu v rukách obžierali osy.

Priznávam, nie všetok hmyz je milý a užitočný ako napríklad včely, ktoré sa stali symbolom zotrvačnosti voči necitlivému využívaniu pôdy ľuďmi a zároveň jedným z nevyhnutných druhov (aj) pre naše prežitie. Ich prítomnosť v meste (a ohrozenie ich existencie pesticídmi a pod.) som si uvedomila až pred siedmimi rokmi počas študijného pobytu v Berlíne, kde mali včelári svoje kolónie dokonca na streche parlamentu. Dovtedy boli pre mňa včely spojené s dobrodružnou Včielkou Majou (masovo populárnou aj v bývalej DDR) či falošne medovým symbolom bánk (logom Erste Foundationdetailmi úľov na streche budovy Národnej banky v Budapešti od Odona Lechnera). Poctivá práca a sladká odmena, ktorú však nakoniec spotrebujú ľudia, sa dnes začali spájať aj s etickými dilemami predovšetkým u vegánov a vegániek – je konzumácia medu prospechárskym využívaním ďalšieho živočíšneho druhu zo strany ľudí? Niečo, čo sa môže mnohým zdať pritiahnuté za vlasy, je však dôsledkom ekologicko-etického obratu posledných rokov. A nech vyťahovanie plástov zaznamenané na Instagrame lokálnym hipsterom vyzerá akokoľvek pózersky, prináša okamžité pozitívne zmeny na lokálnej úrovni.

Predovšetkým v kultúre a popkultúre našli miesto hlavne v scenáristickej fantázii také druhy hmyzu, ktoré vytvárajú organizované kolónie, fascinujúce útvary ako siete, či beauty premeny húseníc na krásneho motýľa. Superschopnosti niektorých druhov sú však spojené predovšetkým so zabezpečením si potravy a prežitia druhu – v tomto prípade platí, že v jednote a prispôsobivosti sa prostrediu je sila. Rozprávkové postavy ako Ferdo Mravec, Život chrobáka či motýľ Emanuel sú však antropomorfné projekcie a zároveň milá romantizácia istých charakteristík a vlastností hmyzu. Niektoré druhy a príbehy o nich však, naopak, rozosievajú strach, varovanie a označujú premnoženého nepriateľa. Z retrospektívneho pohľadu za vlasy pritiahnutý ideologický socialistický príbeh o imperialistickom škodcovi z Ameriky – pásavke zemiakovej (ľudovo mandelinke) –, ktorý sa objavil aj ako dejová línia vo Ferdovi Mravcovi, prežíva v kolektívnom vedomí v spomienkach na letné brigády na poli našich rodičov. Práve pažravosť – či už pásaviek, vošiek, molí, biblických kobyliek, ôs či krvichtivých komárov a kliešťov – je na hmyze niečo odpudivé, predovšetkým keď nám prejde, ako kliešť hryzadlami, pod kožu (alebo ako osa prekvapivo na obľúbenú schwarzwaldskú šunku – nie všetok hmyz je vegetariánsky). 

Leto je pre mňa neoddeliteľne späté s dedinou a istým druhom oddychovej nudy z perspektívy dieťaťa a dospievajúcej, opakujúce sa ako obohraté variácie všetkých samohlások pesničky Sedí mucha na stene. Pavúky v tmavých zákutiach dokážu desiť rovnako ženy i mužov, no trochu stereotypne úlohu okamžitých záchrancov a zabijakov podľa vyjadrení viacerých žien preberajú väčšinou muži. Špecifiká pohlavných odlišností sa objavujú v rámci zabijackých inštinktov aj pri hmyze – u istého druhu pavúkov je to napríklad sexuálny kanibalizmus, kde (väčšinou) samička skonzumuje samčeka po alebo počas kopulácie. Inak sú si rôzne druhy hmyzu mnohokrát predátormi a korisťami navzájom – čo nás väčšinou veľmi nemusí zaujímať –, existujú však výnimky ako napríklad obrovské sršne známe z Ázie zabíjajúce včely. Pomer veľkosti a nebezpečnosti je tu neúmerný, no úmerne stupňuje odpor a fóbie.

Zážitky s hmyzom sprevádzajú celý náš život. Mnohí si už v detstve založili prvé kruté laboratórium na chodníku pri oddeľovaní električiek (cifruša bezkrídla), bez hanby prerušujúc ich hmyzí sex (párenie). Jednou z mojich najranejších spomienok zo škôlky je moja bitka s bratmi-dvojičkami s jágrovskými účesmi (očividní chuligáni v 90. rokoch), ktorí pri pieskovisku rozplakali od nás mladšie dievčatko. Keď odišli a ja som sa ho opýtala, prečo plače, odpovedalo mi, že chalani zabíjali mravčeky. Rozplakala som sa s ňou, ale z iného dôvodu. To, čo mi vtedy pripadalo ako blbôstka nehodná okopávania sa s presilou, sa pre mňa spätne stalo nasledovaniahodným empatickým postojom a mravčie cestičky dnes blokujem soľou. 

Pamätám si na jedno nedávne sparné leto na petržalskej hrádzi, keď si moja kamoška na korčuliach rozbila obe kolená, lebo nechcela prejsť cez lesklé krovky akéhosi vzácneho chrobáka. Chĺpky na pásikavom zadočku čmeliaka či pôsobivé vzory na krídlach motýľov vyvolávajú vzácne sympatie na rozdiel od takých klieštikov ucholáka, ktoré som nedávno v pochabej sekunde takmer obvinila z prehryzenia laniek bŕzd môjho bicykla. Hmyz však podáva obdivuhodné nadľudské výkony (v celom článku ostávam zapletená do chápadiel a hraníc jazyka), často žije rýchlo a umiera na ďalší deň, má jednoducho v porovnaní s nami podenkový život. Niektoré jeho superschopnosti a vytrvalosť sa dostali do rôznych prirovnaní, väčšinou tých nepríjemných – drží sa ako kliešť, otravný ako osa, drzá ako ploštica… Nebezpečné je však niekoho – jednotlivca či skupinu – prirovnávať k hmyzu určenému na odstránenie – napríklad švábom a pod. –, ide o dehumanizáciu, ktorá je vlastne často metaforickým hate speechom. Príklady nemusíme hľadať dlho, deje sa to dokonca aj na politickej úrovni.

Sedím vo vlaku k babke na Hornú Nitru, kde sa kliešťom darí, s repelentom v ruksaku, na ceste za hruškami a osami, no tento rok prvýkrát bez pálenky a bez deda. Svoj deň zakončím zabíjaním komárov a počúvaním cvrčkov. Ich zvuk je asi najchytľavejší Ohrwurm (z nem. chytľavá melódia, ale aj ucholák) prinášajúci spomienky prostredníctvom ich cvrlikajúcich telíčok.

editovala SOŇA HRÚZIKOVÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.