Zápisky z putovania za lepšou školou

napísala MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala ZUZANA BARTOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 25. augusta 2016.

Ísť do sveta je skvelé a čoraz častejšie. V situácii, v ktorej sa nachádza naše školstvo, zvyčajne býva práve štúdium časom, kedy sa vydávame do cudzích krajov. A hoci vyrážame s batôžkom buchiet a túžbou po inakosti, zmene, cudzote a nových výzvach, občas nám vedia dať pekne zabrať. Napriek špičkovej úrovni vzdelania a celkovému čaru sveta za hranicami nie sú tieto výpravy také jednoduché ako v našich predstavách. Úprimne sme sa teda porozprávali s viacerými mladými ženami, ktoré majú skúsenosti so štúdiom v zahraničí.

Do sveta sa vydali s túžbou po vzdelaní, ktoré slovenské školy neposkytujú, po zážitku krajiny, ktorá funguje, aj z celkom obyčajného pocitu bezradnosti v konkrétnom bode svojho života. „Než som odišla študovať do zahraničia, snažila som sa vyhrabať zo životnej krízy,“ priznáva Bára. „Vedela som, že to, čo robím, ma nebaví, ale že zároveň neviem, čo iné mám robiť, a že na svoju rodinu a priateľov nedám dopustiť, ale že ma to ešte stále ťahá „von“. Že musím pracovať, ale že sa chcem zároveň aj naďalej rozvíjať a niečo nové sa naučiť. A keď som si to zrátala, vyšlo mi, že štúdium na zahraničnej škole je riešením. Hľadala som inšpiráciu, motiváciu, poznatky, lepšiu angličtinu, nových ľudí, zážitky, odlišné zmýšľanie od toho nášho, jednoducho nový pohľad na všetko – a to som aj dostala. Ok, stále hovorím „konsajder“ namiesto „konsídr“, ale aspoň som nabúrala stereotyp, v ktorom som sa pred odchodom ocitla, získala nové vedomosti a na chvíľu žila iný život.“

Helou, ajem from ístrn jurope
Bára študovala vizuálny merchandising v dánskom Herningu. Oproti Kodani tu bolo jednoduchšie nájsť ubytovanie, no zároveň malé mesto ponúkalo menej príležitostí na privyrobenie. Nájsť si prácu sa zvyčajne v zahraničí podarí len tým, ktorí ovládajú jazyk. Prekvapivo, ani v angličtine to nie je úplne jednoduché. Zuzana, ktorá študovala médiá a kultúrne štúdiá v britskom Cantenbury, bola frustrovaná prízvukom – napriek tomu, že mala za sebou viac ako desať rokov štúdia angličtiny, pre špecifický prízvuk Briti nerozumeli jej a ani ona im. Bára po pokusoch s nevysloviteľnou dánčinou tiež presedlala na angličtinu: „Boli dni, keď som sa ráno zobudila s elementárnou angličtinou škôlkara, a na druhý deň som rečnila ako profesor anglickej literatúry z Oxfordu. Ale platí pravidlo, že musíte rozprávať a rozprávať, aj bez ohľadu na gramatiku. A potom, keď začnete vtipkovať aj v cudzom jazyku, ste za vodou.“

Paulina, ktorá študovala Fashion Studies v Štokholme, sa švédčinu naučila a dnes pracuje v odbore. Už počas štúdia systematicky sledovala všetky relevantné módne inštitúcie, odoberala ich newslettre a striehla na príležitosť, ktorá sprvu prišla v podobe stáže. Švédsko má podľa nej veľmi dobrú imigračnú a asimilačnú politiku, na začiatku však tiež cítila jazykovú bariéru: „Napriek tomu, že som sa po švédsky nejaký čas učila pred tým, než som sa sem presťahovala, nebolo ľahké sa hneď nakopnúť a začať plynule rozprávať. V praxi v obchode s novinami a lístkami rozprávajú trošku rýchlejšie a s iným akcentom ako Hanka, ktorá ma učila niekoľko rokov predtým v Bratislave.“ Ako najväčšiu bariéru však Paulina vnímala povestnú rezervovanosť Švédov: „Vytvorenie priateľských spojení trvá omnoho dlhšie ako u južnejších, otvorenejších národov, ako sme napríklad aj my. Sociálnu sieť okolo školy a práce si človek vybuduje rýchlo, ale také to pravidelné a spontánne zavolanie na kávu od kamošky, ktorej potom všetko vykecáš a ona tebe, trvalo dlho.“ Podobne to vnímala aj Zuzka, ktorá vyštudovala manažment služieb a business administráciu v Kodani: „Bariéra v Dánsku voči ľuďom z iných krajín je rozsiahla, hlavne na posh škole. V triede nás bolo desať percent medzinárodných študentov, čiže najmä tí boli mojimi kamarátmi. A potom sa dá dobre vychádzať so Škandinávcami, ktorí cestovali. Tí sú milí, múdri, najúžasnejší ľudia, akých poznám.”

Kamaráti, friends a tí ostatní, čo sa s nami nebavia
Mnohé školy myslia na svojich bezradných zahraničných študentov a študentky a pripravujú pre nich orientačné týždne, kluby a rôzne športové a kultúrne aktivity, vďaka ktorým sa môžu ľahšie zapojiť do sociálneho života. Preniknúť do miestnej komunity pomáha aj zapájanie sa do rôznych mimoškolských záujmových skupín, aktivít či subkultúr. Zuzka založila na škole filmový klub, dobrovoľníčila v kodanskej umeleckej kaviarni, zapojila sa aj do miestneho AIESECu. V inom kúte Dánska Bára zápasila s nedostatkom podobných príležitostí: „Ťažko sa mi znášal fakt, že som bola ukrátená o kultúru, ktorá bola na Slovensku takmer mojou súčasťou. Kino bolo drahé, divadlo v dánčine, koncerty komerčné a v meste iba jedna väčšia galéria. Začala som preto viac čítať články a rozhovory na internete, pozerala dokumenty a debaty, jednoducho sa viac kultivovala po domácky.“

Popri hľadaní nových kamošov, samozrejme, netreba zabudnúť na tých, čo zostali doma. Chvalabohu, dnes už máme internety, no nie všetkým vzťahom stačia na prežitie. Niektoré vzdialenosť nevydržia, iné fungujú neprerušene aj cez maily, Skype, WhatsApp, blogy či pohľadnice. A, samozrejme, občasné kávy pri návrate na rodnú hrudu. „Zdá sa mi, že čím sme starší, tým sa menej meníme, preto sa aj opätovné stretnutia s kamarátmi po pol roku javia, ako keby v skutočnosti uplynul možno mesiac, odkedy sme sa naposledy videli, takže prakticky pokračujeme v naposledy načatej diskusii,“ myslí si Paulina. Na Slovensko nechodí často, ale vždy aspoň na dva týždne – toľko potrebuje na to, aby zabudla na prácu a povinnosti vo Švédsku a vedela sa plne sústrediť na svoju rodinu a kamarátov.

Od (cudzej) podlahy
Odísť zo svojho slovenského života môže byť napriek všetkým vzletným ambíciám veľmi ťažké. V novom prostredí čaká nový začiatok, ktorý môže byť zaťažkávajúcou skúškou pre sebavedomie. Zuzka pred odchodom do Kodane organizovala festivaly a mala o sebe iný obraz, než že je len nejaké mladučké dievča z Východnej Európy. Na špičkovej biznis škole však začínala „od podlahy“. V ťažkých chvíľach sa sústredila na cieľ, pre ktorý si vybrala štúdium v Kodani – svoj záujem o kultúrny manažment, manažment kultúrneho dedičstva, tému svojej bakalárskej práce a spoznávanie teórií špičkových súčasných autorov. Pre Zuzanu v Anglicku to tiež bolo náročné, z premiantky sa zrazu stala (popri štúdiu) upratovačkou či čašníčkou. Dnes sa vďaka tejto skúsenosti cíti dospelejšia, otvorenejšia a viac si váži prácu iných ľudí. „Ľudia často zabudnú na ťažkosti, ktorými človek prešiel, a vidia len finálny výsledok. Potom z toho vzniká taká tá nepekná závisť, že „ten sa má, študoval v zahraničí, to sa mu hovorí po anglicky, keď si mohol dovoliť tam žiť“ a podobne. Pravdou je, že ak chceš niečo zmeniť môžeš, ale, samozrejme, ako s hocičím iným sú tam aj obety.“ V Anglicku si musela zvyknúť na drobné rozdiely, ako typické dva vodovodné kohútiky na studenú a teplú vodu, ale aj odlišnú mentalitu a sociálne normy. S rozdielmi však nebojovala, snažila sa ich absorbovať, prispôsobiť sa, akceptovať svoje limity a odlišnosti. „Je veľmi oslobodzujúce byť ako tabula rasa, dieťa, ktoré sa všetko nanovo učí. Zrazu si uvedomuješ, že to, ako si naučená veci robiť, nemusí a zvyčajne ani nie je jediný a možno ani najlepší spôsob, ako sa robiť dajú. Ak to dovolíš, dokáže ti to otvoriť a rozšíriť obzory a nesmierne ťa to obohatiť.“

Pri štúdiu v zahraničí treba byť jednoducho pripravený na zmeny, radí aj Paulina: „Z môjho relatívne bohatého sociálneho života na Slovensku sa stalo mihnutím oka intenzívne štúdium vo Švédsku, takže väčšinu času som zrazu trávila sama, s knihami, rastúc do úplne iných smerov ako predtým. Ale dopredu som vedela, že to tak bude a dobre mi to v tom období padlo. Určite sa dá aj vernejšie pokračovať vo svojom predošlom životnom štýle, ak sa človek dokáže napojiť napríklad na nejakú subkultúru. Asi najťažšie pre mňa bolo zvyknúť si na diametrálne odlišné hospodárenie s peniazmi a v tomto smere samostatný život. Chvíľu trvá zvyknúť si pozerať sa v obchode na ceny za kilo a porovnávať. Mne to pripadalo veľmi vyčerpávajúce, ale zvykla som si na také to dôchodcovské nakupovanie a teraz sa vďaka tomu cítim taká dospelá. Musela som si zvyknúť aj na to, že whisky sa tu v klube nepije, ak sa teda za jeden večer nechcete zbaviť budgetu na jedlo na týždeň,“ smeje sa.

Bára cítila okrem kultúrneho aj vekový rozdiel medzi sebou a spolužiakmi: „Boli sme nútení pracovať na mnohých projektoch v skupinách. Keďže som už predtým bola zamestnaná a pravidelne som pracovala v tíme, bola som zvyknutá na tímovú prácu. To sa však nedalo povedať o mojich spolužiakoch, ktorí prišli zo školských systémov založených na samostatnom štúdiu. Potom sa, samozrejme, stane to, že buď sa stretnete s niekým, kto si zubami-nechtami presadzuje svoje vlastné názory a iné neakceptuje, alebo na opačnej strane stretnete lenivcov, ktorí sa môžu ľahko „zviezť“ na vašom úsilí. A tak som aj ja použila svoje zuby. Zaťala som ich a so skrytým hundraním v hlave sa nad to povzniesla.”

Tak ďaleko, tak blízko
V trochu inej situácii sú študentky v susediacich krajinách – Miroslava chodí na viedenskú školu na otočku z Bratislavy. „Bariérou je pre mňa niekedy rakúska nemčina, ktorá sa od tej Hochdeutsch nebezpečne vzďaľuje – ani neviem, akým smerom. Bariéry si však často tvoríme my samy či sami a u mňa platí, že čím ďalej z komfortnej zóny som kedy vykročila, tým viac som získala,” hodnotí. Najťažšia je pre ňu disciplína – je ťažké ju udržať, keď je doma a škola je ďaleko. Alebo sústrediť sa na školu, keď doma je ďaleko. Popri štúdiu vo Viedni aj pracuje v súkromnej galérii, do miestnej komunity je však podľa nej ťažké sa zapojiť predovšetkým pre veľký počet študentov: „Bližšie priateľstvá tak môžu vzniknúť iba pri spolupráci na seminároch či na exkurziách. Mne sa pošťastilo v rámci seminárov so zameraním na súčasné umenie skamarátiť sa so štyrmi úžasnými ženskými, s ktorými sme založili umelecky kolektív Frustracija.” Každému, kto si myslí, že v zahraničí získa lepší prístup k informáciám vo svojom odbore, odporúča vybrať sa do sveta, minimálne na Erazmus. Čo štúdium v inej krajine prináša jej? „Rozhľad, akí zaujímaví ľudia sú všade okolo nás, poznatok, že všade sú podobné problémy, no v inej mierke, že vedomosti by sa mali zdieľať a nemonopolizovať.”

Všetky sa zhodujú, že náročné, ale zároveň aj najviac prínosné boli rozdiely vo vzdelávacom systéme – konkrétne smerovanie výuky k rozvíjaniu kritického myslenia. „Kým na Slovensku je v školstve často dôraz na kvantitu, na seminároch na univerzite v UK nás nútili kriticky myslieť, samostatne hľadať odpovede, argumentovať. V podstate do človeka rýpali, až kým nevyjadril názor a nepodložil ho načítanou literatúrou. Kdežto ja som spočiatku chcela iba tichúčko sedieť v kúte a písať si poznámky, ako som bola zvyknutá zo strednej školy,” smeje sa Zuzana. „Javí sa mi, že základom vzdelávania na Slovensku je naučiť sa nejakú, v danom čase konsenznú interpretáciu javu, diela a podobne od pedagóga a z učebnice a túto interpretáciu potom zopakovať, keď si ju od nás pedagógovia pýtajú. Málokedy alebo vôbec sa študentom nedáva priestor na diskusiu, tým pádom sa im nedostáva ani spätná väzba na nimi vytvorené a sformulované názory. Myslím si, že sme ku konštruktívnemu mysleniu vedení veľmi neskoro, často až na doktorandskej úrovni štúdia,” dopĺňa Paulina. Škandinávci sa od začiatku v školskom systéme učia rozprávať, diskutovať a vyjadrovať sa. Zažila to aj Zuzka v Kodani, ktorá si zvykala asi rok, kým sa odvážila na hodinách hovoriť. Má pocit, že hoci študenti z Východnej Európy môžu vedieť aj viac, boja sa ozvať, cítia sa priam ako hendikepovaní. Odporúča preto IELTS jazykové certifikáty, ktoré jej pomohli naučiť sa budovať argumenty slovne aj písomne.

Cesta späť
Zuzana sa často cítila rozpoltená – v Anglicku jej chýbala rodina a slovenskí priatelia, na Slovensku naopak. Jej túžba po ďalšom cestovaní a spoznávaní kultúr sa nakoniec pretavila do nového zamestnania – dnes pracuje ako letuška. Paulina sa po ukončení štúdia ďalej venuje rozvíjaniu svojej kariéry v Štokholme, Bára a Zuzka sa vrátili späť na Slovensko. Ani tu to však nie je jednoduché, človek sa opäť musí vyrovnať so zmenami, ktoré prebehli počas jeho neprítomnosti, a často aj prehodnotiť svoje očakávania. Bárin návrat bol viac-menej hladký, problém má najmä s hľadaním zamestnania: „Rodina, kamoši a moje dva psy ma čakali a tiež moja detská izba, do ktorej som sa musela vrátiť, keďže som zatiaľ nezamestnaná a finančne vyšťavená. Trochu sa za tento stav hanbím, podľa nejednej štúdie mám teraz nálepku typického príslušníka generácie Y, čo býva s rodičmi a túži robiť zmysluplnú prácu. Po dvoch týždňoch doma v našom malom meste som sa začala nesmierne nudiť – žiadne úlohy, žiadne projekty ani prezentácie. A do toho prišla depresia z nedostatku ponúk práce na internete. Moje okolie ma upokojuje, že je uhorková sezóna a po lete sa zamestnávatelia prebudia z dovolenkového módu. Obávam sa však, že do septembra stratím všetko nadšenie a entuziazmus, čo som v zahraničí nadobudla.” Zuzka od začiatku nechcela zostať žiť v Dánsku, ale predovšetkým sa vrátiť, tvoriť a zlepšovať veci na Slovensku. Po návrate ju však čakal pomalší štart ako očakávala, Slovensko je predsa len krajina kontaktov, ktoré sa získavajú počas školy. Sprvu predávala cédečká a až postupne si našla cestu k projektom a práci v kultúrnej politike, po ktorej túžila. „Zahraničná škola skôr mení spôsob myslenia, nie je lístkom na úspešný život. Ten si musíme každý odmakať,” zhŕňa.

Jedna myšlienka na “Zápisky z putovania za lepšou školou

  1. veľmi zaujímavé čítanie 🙂 tiež som mala tak trochu názor na študujúcich v zahraničí, že to majú ľahšie po návrate na Slovensko, pretože nemajú problém rozprávať po anglicky, nemecky či v inom cudzom jazyku, v životopise im svieti absolvovala som štúdium v zahraničí a majú kopec skúseností. teraz som pochopila, že to stálo veľa sebazaprenia, času pri knihách, práce na projektoch, odriekania a predsa len to asi bolo ťažšie ako štúdium tu na Slovensku…ale výsledkom sú kriticky mysliace osobnosti, čo u nás po absolvovaní štúdia nemôžem povedať 🙁 takže hor sa sebavzdelávať vo voľnom čase…a šup lenivosť preč čo najďalej 😀

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.