napísala MICHAELA KUČOVÁ editovala MIROSLAVA URBANOVÁ ilustrovala KATARÍNA HUTNÍKOVÁ
Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 5. decembra 2019.
Takto by som mohla žiť, hovorím si vždy, keď trávim dni mimo Bratislavy. Necítim sa na odchod na lazy, ale pokoj, spomalenie a stíšenie sú pre mňa čoraz častejšie podmienkou pre pocit šťastia. Prirodzene ich nachádzam mimo mesta, kde sa všetko točí – v miestach obklopených prírodou, s obmedzenou možnosťou večerného programu či nákupov. Moja predstava o živote v regióne je však dokonale bratislavsky zromantizovaná. Na vidiek si so sebou neberiem počítač, ani žiadne predstavy o tom, čo znamená naplnený život. Je preto ľahké mať tých pár dní výnimočne uspokojivý pocit a ešte ľahšie podľahnúť predstave, že trvalý presun na vidiek by mi zaručil spokojnosť navždy. Ako to je naozaj, som sa teda pýtala žien, ktoré do menších miest a dedín odišli žiť dlhodobo.
Dôvody, prečo opustiť život vo veľkom meste, sú rôzne. Andrea*(32) opisuje pocit vyhorenia a únavy zo vzťahu na diaľku, potrebu zmeny, túžbu po seberealizácii a spomalení, ako aj únavu z bytia na viacerých miestach. Veronike (28) pri vzťahu na diaľku pomohlo dilemu, kde žiť, rozlúsknuť tehotenstvo – potreba hniezdenia a blízkosti rodiny ju „prehovorili“ na presťahovanie do Púchova. Mirkin manžel chcel rozbehnúť záhradnícku firmu a jednoduchším a lacnejším riešením sa ukázal byť domček v jej rodnom Podolí. Žofia (34) s manželom chceli po príchode detí žiť mimo mestského ruchu: „Hľadali sme domček v okolí Malaciek, ale v rámci našej finančnej situácie by sme si boli mohli dovoliť len starší dom v pôvodnom stave. Vtedy nám svokrovci ponúkli, či by sme nešli do domu, ktorý oni zdedili a zrekonštruovali pri Košiciach. Bolo to ako veľké dobrodružstvo. Ani ja, ani manžel nie sme z východu, ale máme odtiaľ veľa kamarátov. Pamätám si, ako sme sa išli pozrieť do tej dediny a práve počas päťhodinovej cesty sme si vymenúvali všetky pre a proti a rozhodli sme sa, že to skúsime.”
Veronika študovala v Trnave a potom žila štyri roky v Bratislave. Pri presťahovaní sa za partnerom, pár kilometrov od jej rodného domu, pre ňu bolo náročné najmä nakopenie viacerých faktorov. Absolútnu zmenu života, ktorá prichádza s narodením bábätka, umocnili ešte aj zimná depka, šestonedelie, nové miesto bez sociálneho zázemia a pocitu „cinknem ti zajtra, zbehneme na kávu a prehodíme kus reči“. A v neposlednom rade, zima.
Mirka (39) sa do Podolia vrátila po desiatich rokoch života v Bratislave a zahraničí. Spočiatku sa jej život na dedine zdal ideálny, hoci niektoré dni kvôli práci trávila cestovaním až tri a pol hodiny. „Cítila som, že mám presne ten balans, ktorý potrebujem – život na dedine, stabilné kamarátstva z detstva a rodinu, na ktorých sa môžem spoľahnúť a ktorí ma držia pri zemi. A zároveň mám mojich kamarátov v meste, prácu v neziskovke, vízie, intelektuálne debaty a „bratislavskú kaviareň“. Presne v pomere, ktorý sa mi zdal zdravý.“
Keď chýbajú ľudia
Po narodení syna však pre Mirku nastala zmena. „Zrazu som len v Podolí a okrem jedného úseku cesty, kam som chodila kočíkovať, sa mi dedina zdala škaredá a vizuálne nepodnetná. Mám tu kamarátky, ktoré boli práve vtedy na materskej, ale chýbalo mi mesto, moji kamaráti a kamarátky z práce, z vysokej školy, pekné kaviarne, mestské parky. Prepojiť sa s týmto svetom bolo pre mňa vtedy náročné. Po čase sa to zmenilo, zasa som našla svoj balans. Ale tento rok, možno zasa kvôli tomu, že máme druhé dieťa, riešim otázku, či sem patrím. Mám na množstvo vecí rozdielne názory, často mám pocit, že mi ľudia nerozumejú a tiež, že im neviem zrozumiteľne vysvetliť, o čo mi ide. Nemám rada byť v konflikte, a tak sa často vyhýbam témam na rozhovor, ktoré ma zaujímajú. Napriek tomu, že tu mám nápomocných rodičov, veľmi zlaté kamarátky a je to moje domáce prostredie, často sa cítim osamelá a čakám, kedy príde na víkend moja sestra s rodinou alebo kamarátka Monika.“
Žofia sa do dediny pri Košiciach prisťahovala pred piatimi rokmi. Predtým žila jedenásť rokov v Bratislave a najnáročnejšie po presune pre ňu bolo nájsť si nových priateľov a vysporiadať sa s rodinou. „Tým, že v dome plánovali svokrovci žiť na dôchodku, a aj keď si to potom sami rozmysleli a dom nám predali, trvalo pár rokov, kým sa k domu prestali správať ako k svojmu – chodiť bez ohlásenia, starať sa do zariaďovania či podsúvať svoje plány so záhradou. Hľadanie si nových kamarátov som niesla ťažko hlavne ja, lebo som veľmi spoločenský tvor. Na východ sme navyše prišli v čase, keď som bola ešte na rodičovskej a tesne pred zimou. Takže som mala pocit, že som bola celú zimu zavretá sama doma s deťmi. Nič z toho som si neuvedomovala, keď sa to dialo, až potom mi došlo, ako zle som sa cítila.“ Na jar na ihrisku sa však zoznámila s ďalšími mamami a dnes s dvoma z nich prevádzkuje obecné komunitné centrum. Práve pocit komunity je pre Žofiu najväčším prínosom života v Budimíre, keďže sa jej podarilo nájsť dobrú partiu viacerých rodín, s ktorými si vzájomne pomáhajú a trávia spolu skoro každý deň.
Pri zemi
Andrea žila takmer dvanásť rokov v Bratislave. Na začiatku leta sa presunula do malej dediny pri Žiline a jej adaptácia na nové prostredie teda stále trvá. „S presunom z mesta na dedinu som získala priestor pre seba. Súvisí to však aj s tým, že som sa hneď nehrnula do práce a dopriala som si čas. Prehodnocujem, zmierujem sa a učím sa akceptovať isté procesy a tiež sa odhodlávam k novým veciam. Najväčší prínos vidím v posune vo vzťahu k sebe, ako i v partnerskom vzťahu. Učím sa seba samej pýtať, čo potrebujem a čo môžem pre seba urobiť.“ Keďže na dedine vyrastala, mala predstavu, do čoho ide: „Dedinský život má menej kultúrnych stimulov, ale zato má omnoho viac stimulov spojených s počasím, ročným obdobím, prírodou. Človek sa viac sústreďuje na manuálnu prácu a popritom má väčší priestor byť so sebou. Prekvapilo ma, že zmena prostredia a náplne práce ma neuchránili od stresu, ktorému, žiaľ, podlieham aj tu. Občas prepadám pocitu, že je to celé nuda a mám chuť vypadnúť. Na druhej strane si však uvedomujem, že predsa len nepotrebujem byť všade a stačí mi, že si večer pozriem nový diel Chef’s table a o desiatej som v posteli. Navyše som začala počúvať podcasty a mixtapy a tie mi nahrádzajú mestský intelektuálny život. Stále však zvažujem, či je tento život pre mňa. Súvisí to i s nárokmi, ktoré sú na mňa kladené ako na ženu. Niekedy neviem, či som príliš feministická alebo to, čo sa odo mňa vyžaduje, je už naozaj moc.“
Mirka svoj život na dedine vníma ako jednoduchší, viac pri zemi a prepojený komunitou. „Mám rada, že poznám predavačky v potravinách a vždy „pokecáme“, poznajú moje deti, staršieho tam pošlem samého. Je druhák, do školy chodí do vedľajšej dediny a zvláda to autobusom tam aj späť sám. V lete chodil na futbalový tréning od babičky cez pole. Päť minút od domu sme v poli, hádžeme psovi loptičku, pretekáme sa na bicykloch… Pre malé deti je to sloboda aj hrdosť. Keď som syna prvýkrát pustila samého na bicykli k sesternici – po chodníku – mal päť rokov. Ďakoval mi viac, ako keď dostal vysnívanú hračku.“ Jej obľúbený výjav z dedinského života je spomienka z jedného leta, ako sa s kamarátkou zo základnej školy a s deťmi chladí v bazéne na záhrade, deti sa jašia a ony pijú ružové víno.
Medzi mestom a dedinou
Keďže Budimír je v podstate už predmestím Košíc, Žofia si užíva to najlepšie z oboch: „Otvoriť len tak dvere a vyhnať deti do záhrady, mať mačky aj psa a stále kopec miesta. Môžem tiež chodiť na rôzne akcie a podujatia do mesta, lebo je fakt na skok. Prekvapuje ma, ako veľmi mi vyhovuje tá „malodedinskost“ – že každého poznám a mám všetko na jednom malom námestíčku.“ Veronika síce býva s rodinou v byte v meste, no každú voľnú chvíľu trávi na dedine u svojich rodičov či u svokrovcov na chalupe. Chce, aby aj jej syn mal podobné detstvo, ako zažila sama. „Stále rozmýšľame, aké by to bolo s ním žiť v Bratislave a kde by mu bolo lepšie. Zároveň cítime, že je nám fajn. Bratislavu dáme za hoďku niečo, Žilinu a Trenčín máme oboje do pol hoďky jazdy autom. Ak chceme kultúru, vieme za ňou vybehnúť. Chce to plánovanie, to áno. Ale mám pocit, že ľudia žijúci v „epicentre“ sa občas ťažšie stretnú či dohodnú na nejakej akcii ako tí, ktorí sú od seba ďaleko. Jasné, nemáme tu toľko možností na vyžitie, fresh markety a každý trend najskôr testuje hlavné mesto. Ale máme tu množstvo farmárov, trhy s lokálnymi produktmi a nič nestojí majland. Dokonca nám nechýba ani čapovaná drogerka a bezobalový obchod. Chýba mi možno len jedlo – dobrá ázia, to je to, za čím manželovi často plačem, ach!“
Mirka konštatuje, že život na dedine je lacnejší nielen z pohľadu bývania: „Odkedy som naspäť tu, necítim taký tlak na to, čo mám oblečené. Cítim sa dobre aj v starších a jednoduchších veciach, takmer všetko, aj pre deti, mám z druhej ruky.“ Podobne ústup materiálnych túžob vníma Veronika: „Odkedy som sa presťahovala, na seba som si kúpila totálne minimum. Nebľačia na mňa figuríny z výkladov a červeným boldom výpredaje. A tak je to dobre.“
Čo sa ešte dá zmeniť
Žofia aj Mirka, ktoré na dedine žijú už niekoľko rokov, sa aktívne zapájajú do miestneho diania. „S kamarátkami sme zrevitalizovali obecnú knižnicu, spravili sme tam príjemný detský kútik, zháňam nové knihy. Spoznala som cez to kopec ľudí, bavíme sa o knižkách, dokonca prišli pomôcť upratovaním,“ hovori Mirka. „Minulý rok ma zvolili za poslankyňu obecného zastupiteľstva. Ak máte na dedine pocit, že niečo chýba, energiu pustiť sa do toho a veľa trpezlivosti, kým sa to uchytí, dedina je ako čisté plátno, čo čaká, že ho pomaľujete. Konkurencie sa nemusíte báť. Určite je náročnejšie nájsť na to spojencov, ale keď ich máte, spraviť niečo významné a nové je jednoduchšie ako v meste.“
Podobný krok do komunálnej politiky zvažuje aj Žofia: „Baví ma budovať komunitu v obci a je to o to jednoduchšie, že to nie je veľký anonymný dav, ale susedia, ktorých čoraz viac poznám osobne. Páči sa mi, že mám možnosť ovplyvniť atmosféru na mieste, kde vyrastajú moje deti – ukázať im, ako môžu samé meniť, čo sa im nepáči. Že je zbytočné čakať, kým to niekto spraví za nás, ale môžeme to aktívne robiť a ešte je to aj zábava a radosť.“
Mirku prekvapila sila rasizmu, ktorú medzi miestnymi vníma. „Medzi dospelými sú rasovo zmiešané priateľstvá skôr výnimka. Môj syn má viacero kamarátov Rómov – je to preto, lebo bývajú naokolo, poznajú sa z ulice. Chodia k nám, aj my sme chodili k jednej rodine. Pre ľudí je to prekvapivé. Aj mňa minule prekvapilo, keď mi známy povedal, že chodieval k rodine, ktorá býva v akoby osade uprostred dediny. Hanlivé zovšeobecnenia na Rómov tu povie aj človek, ktorý len pred chvíľou obraňoval konkrétneho Róma v konkrétnej situácii. Učím sa nevynášať rýchle súdy a nerozdávať nálepky. Aj keď ma to veľmi štve. Ak vidím láskavé správanie voči jednotlivcovi s inou farbou pleti, držím sa toho, je to moja nádej a viera v ľudskosť do budúcnosti.” Myslí si, že na dedine má človek možnosť „odžiť“ si svoje hodnotové nastavenie – ako napríklad, keď sa s vašimi deťmi domov prídu hrať aj neumyté deti zo sociálne slabšej rodiny alebo keď rôzni chudobní ľudia opakovane klopú na dvere, že chcú požičať peniaze.
Kam ďalej?
Vidia sa teda tieto štyri ženy na tomto mieste aj v budúcnosti? Žofia sa v Budimíre už cíti doma, rovnako ako jej deti. Dedina jej prirástla k srdcu. Mirka to vidí podobne, ale tiež sa zamýšľa nad tým, aký tu má jej život význam: „Čím môžem byť užitočná, čo prinášam? Potrebujem si v tom nájsť nejaký zmysel, hlavne pre chvíle, keď sa cítim osamelá.“ Andrea vidí svoju budúcnosť na dedine predovšetkým v predstavách a ilúziách – v tom, čo sa skutočne deje, už veľmi nie. Pre Veroniku je to stále otvorená otázka: „Ak sa rozhodneme uprednostniť život v regióne pred návratom do Bratislavy, určite volíme život v dome. Pocit každodennej pohody bez počúvania nočného chrápania či sexu, alebo počítanie sekúnd, kým spláchnutie wc príde až k nám na prízemie, je pre nás na nezaplatenie. Naviac možnosť vybehnúť ráno naboso na orosenú trávu, vypiť si kávu na terase, zájsť do obchodu v šľapkách a na hríby päť minút od domu je to, čo cítime ako správne. O to viac, že náš syn bude rásť tak, ako sme vyrástli my. A do mesta môžeme predsa zájsť kedykoľvek.“
*vymyslené meno skutočnej osoby