Neviditeľní

napísala ALENA SABUCHOVÁ
ilustrovala VIKTÓRIA HORŇANOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 16. mája 2019.

O pár týždňov budem mať tridsať. Pred pár rokmi, povedzme pätnástimi, som si to nevedela celkom predstaviť. Tridsiatka bola pre mňa sci-fi, znamenala hranicu „hotových ľudí“, schopných stavať si domy a chodiť na rodičovské združenia, učiť svoje deti, že si treba umývať ruky a nejesť piesok. Chápete – naozajstná zodpovednosť za seba, účty aj iných, priestor mýliť sa dosť eliminovaný –, vtedy už predsa musíme vedieť odkiaľ a kam, vysokoškolský diplom a dobrá práca, veľké sobotné nákupy a ľudia, s ktorými už asi zosta(r)neme. Konkrétnejšie som to premyslené nemala, napokon načo, bolo to nepredstaviteľne ďaleko.

Keď som mala ešte menej, niekedy na základnej škole, považovala som päťdesiatnikov za starých. Neboli pre mňa tými tridsiatnikmi po dvadsiatich rokoch stavania domov, rodičovských združení a, chvalabohu, dospelých detí, ktoré si už osvojili, že piesok sa neje. Ale často unavení, trochu zatrpknutí, nie celkom s prácou či manželstvom spokojní ľudia, z ktorých sa vytrácala chuť niečo meniť a ich život sa nejako zautomatizoval na to najnutnejšie. Radosť bola to, čo som u nich často nenachádzala, akoby sa vytrácala spolu s padajúcimi vlasmi.

Veľmi ma zaujal fenomén čakania na dôchodok a možno by stálo za sociologickú štúdiu, kedy a prečo začnú ľudia počítať doslova roky, ktoré im doň chýbajú. Je to obyčajnou únavou, rezignáciou na systém, potrebou vlastného zdanlivo neobmedzeného pokoja, celoživotným nedostatočným (nielen finančným) ohodnotením?

Iste netreba opomínať ani ekonomický faktor, asi len veľmi malé percento našich dôchodcov si môže dovoliť viesť aktívny život podľa svojich predstáv, napríklad konečne oboplávať zem či naučiť sa po španielsky. Finančná realita je to, čo nám mnohokrát klepne po prstoch aj pri mladších ambíciách, vieme. O čo frustrujúcejší však musí byť pocit, že naša neveselá ekonomická situácia po XY odpracovaných desaťročiach je definitívna.

Pravda je, že za posledných desať rokov sa u mňa definícia starnutia dosť modifikovala, pamätám si ešte časy, keď sa o single bezdetných tridsiatnikoch hovorilo ako o odpísaných starých dievkach a mládencoch a patrilo sa ľutovať ich. Ja však naozaj úprimne a bez preháňania považujem tento vek za úplne najlepší doteraz a dvadsať by som skutočne znova mať nechcela. Zistila som, čo a koho v živote definitívne nepotrebujem a nebojím sa to povedať nahlas najmä sama pred sebou. Pri tridsiatke by som zostala, keby sa dalo, ale možno keď si kúpim svoj prvý krém proti vráskam, o desať rokov vám poviem to isté o štyridsiatke. Aby som však priznala aj zvyšok – starnutia sa veľmi bojím. Toho telesného, čo prináša problémy s kĺbmi a nepeknú kožu, ale predovšetkým vnútorného – keď si zrazu uvedomíme, že sme prestali patriť do sveta, ktorý ponúka všetko, len si to stačí vziať. Že spoločenská akceptovateľnosť sa končí tam, kde vám treba uvoľňovať miesto v električke a dokonca to začnete považovať za svoje právo.

Keď vidím na politických mítingoch združujúcich sa seniorov, ktorí vyzerajú, že na zapredanie sa stačí ruža v celofáne a lacné vtipy zo zadnej strany Krížovkára, na promo akciách nekvalitných hrncov, kde z neznámych dôvodov oplieskajú biedny dôchodok, napadá mi, či sme niečo nezanedbali my – tí, čo prišli po nich. Či sme ich tak trochu nezabudli vziať so sebou do nového sveta, kde nad nimi prevraciame očami a „vzali by sme im volebné právo“. A tak zostali vo svete, kde stále kupujú margarín v Tescu, lebo nevedia, že je to kentus, alebo možno aj vedia, no je o polovicu lacnejší ako maslo, v podstate ho jedia tridsať rokov, a prežili aj bez farmárskych trhov a vegánskych krémešov, tak by ich nejaký stužený tuk nemusel úplne zabiť.

V detstve som dôchodcov nevnímala ako tých, ktorí sa sťažujú. Mali pre mňa zvláštnu energiu múdrych ľudí, ktorí si pamätali veci, aké nikdy nezažijem.
Dodnes považujem možnosť vyrastať medzi starými ľuďmi za jednu z najpozitívnejších vecí, aké sa mi stali.

Babička bola vždy babička. Či mala päťdesiat alebo sedemdesiat, so starým otcom patrili do kategórie „automaticky starých“. Žiadnu zásadnú priepasť medzi nami som pre to nepociťovala. Ja som bola dieťa, oni starí ľudia a trávili sme spolu čas. Starý otec mi pomáhal so zemepisom a opravoval mi vianočné žiarovky. Babička mi na záhrade dodnes sadí makovice, lebo som objavila čaro domáceho maku, a, áno, trochu mi to pripomína také allendeovské ženské viacgeneračné prepojenie so zemou, s koreňmi. Áno, má občas otázky, ktoré boli pred tridsiatimi rokmi pomerne bežné a dnes by sme ich označili za osobné, ale často stačí namiesto urážania sa vysvetliť, ako to naozaj je.

V kultúrnom dome na dedine, kde sme bývali, sme pre nich pripravovali program na Deň starších. Babička mala za sklom v sekretári pozvánku pri príležitosti Dňa staroby. Nikto to nezjemňoval, nebol Medzinárodný deň starších alebo seniorov, skrátka bol Deň staroby. Vtedy sa seniori pýtali jeden druhého, či idú na emenvé, jedli koláče a zalievali im kávu. Zvyklo sa to konať v nedeľu, do nového týždňa sa nemuseli ponáhľať, dalo sa hovoriť o sviatku.

Nikdy som sa nestretla s tým, že by niekto oplakával stratenú mladosť, šatky s veľkými kvetmi si ženy priväzovali silnejšie pod bradou a muži len dlhšie zostávali v krčme. A veľa, veľa starých manželov malo oddelené spálne. Možno to je vysvetlenie dnešného „nebolo toľko rozvodov ako teraz“. Nebolo, ale ľudia spolu rovnako nežili, len zostávali žiť v jednom priestore.

Nedávno som navštívila svoju známu, je zvláštne o nej hovoriť ako o kamarátke, keďže má vyše deväťdesiat rokov. Aristokratka, sediaca v studenom kaštieli, ktorý treba po desaťročiach majetkovo vysporiadať a aj ďalšie dva životy by na to boli málo. V jasných očiach má niečo, čo pripomína údiv aj prekvapenie, otázku, na ktorú jej nikto celkom neodpovie. Akoby sa raz ráno zobudila ako dievča so spôsobmi, s chyžnou a ľuďmi, ktorí boli ochotní za ňu vyriešiť problémy, potom sa na chvíľu otočila, našla si ju vojna aj tuberkulóza, perzekúcie, chudoba aj láska, a keď malo byť konečne niečoakodobre, tá dobrá staroba so stromami v záhrade, zostali jej po mužovi, s ktorým strávila vyše päťdesiat rokov, troje náramkové hodinky s ošúchanými remienkami, až mi z toho bolo do revu. Niekde tam visela otázka, čo s tým mám robiť, s hodinkami aj so životom, ktorý na fotkách asi vyzerá pekne. Asi je to univerzálna otázka bez ohľadu na vek, čo s tým ideme robiť, a niekedy sa proste nedá nič, len prežiť.

Kupovala som jej pralinky a keksy v plechovej dóze s vintage ružami a hovorila som si, či to nie je trochu prefláknuté, tento sentiment. Chodiť na návštevu s niečím, čo vyzerá, že má aspoň päťdesiat rokov. Prečo sa nám so starými ľuďmi automaticky spája „čaro zašlých čias“, ktoré vyzerajú dobre na pohľadniciach, rovnako ako tie dnešné časy na Instagrame a tiež si o nich myslíme svoje.

Stretávam ich na Miletičke, občas na križovatke, kde veľmi frístajlovo prechádzajú cez semafory, stretávala som ich v autobuse 39, keď chodievali s vencami na cintorín.
Stretávala som ich v domove dôchodcov, kde celé dni pozerávali telku a občas odtiaľ utekali ako my, keď sme v deviatke pred písomkou zdrhali z fyziky.

Občas ich vídam v cukrárni pri dome, na domových schôdzach, ktorým nerozumiem a sú často tragikomické. Všímam si niekedy prehnanú spätosť s miestom, kde žijú a pravdepodobne aj umrú, precitlivenosť na všetko nové a nepoznané. Stretávam tam pani s prsteňmi, čo už nejdú dole, vždy si robí do zošita poznámky plniacim perom. Raz v jeseni sme spolu išli domov a mala som na chvíľu pocit, že ma začiatkom storočia nejaká kišasonka vzala na večernú prechádzku po starej Bratislave.

V bytoch, kde som predtým bývala, som vždy mala susedy dôchodkyne, bývali samy a občas som sa chodila presvedčiť, či ešte žijú. Trochu ma desilo, že ich jedného dňa nájdu iba tak, ako pili kávu alebo zastrihávali kvety a umreli pri tom, len to nestihli nikomu oznámiť.

Pamätám si, ako som sa po dvoch týždňoch odniekiaľ vracala a byt pani susedy vypratávali. Na chodbe stál zrolovaný koberec a hovorila som si, že mi určite ešte klopala s lineckými a až potom umrela.

Keď som hľadala byt, v ktorom bývam teraz, mala som veľmi konkrétne podmienky (o tom, ako som postupne spúšťala z nárokov, bude iný článok). Hľadala som výlučne staré byty v tehlových domoch, často predávané potomkami/dedičmi starých ľudí. Videla som interiéry, ktoré by som bez pátosu nazvala božím dopustením, a v duchu som si hovorila, ako dobre, že sa toho pôvodní obyvatelia nedožili. Myslím, že by si svoje byty nespoznali.

Videla som však aj pôvodné kolorované fotky v paspartách, popolník plný špakov, akoby si odtiaľ len odbehli, platne s valčíkmi v rohu zložené pri gramofóne, knihy, o ktoré nik nemal záujem, a tak ich predávali s bytom, hlavne rýchlo – párkrát mi maklér povedal, že majiteľka či majiteľ pred pár dňami umreli alebo odišli do domova dôchodcov.

Raz som bola na obhliadke na predposlednom poschodí štvorposchodovej tehly s malým balkónom s ozdobným zábradlím. Byt bol relatívne v poriadku a keď sme s maklérom prechádzali do kuchyne, z rohu ma pozdravila staručká pani majiteľka, ktorá tam bývala.
„Nebojte sa, nekupujete to aj so mnou,“ povedala.
Maklér mi vysvetlil, že jej deti to potrebujú predať, aby mohla ísť do domova, ale kým sa nepodpíše kúpna zmluva, bude tu bývať.

Denne jej bytom prechádzali cudzí ľudia a hovorili o tom, čo vybúrať, prerobiť, vymeniť. Dobre, možno si dnes kdesi užíva nadštandardnú starostlivosť v luxusnom starobinci, kde v strede záhrady stojí fontána a na raňajky dostáva melón s parmskou šunkou, no celý čas som sa nemohla zbaviť pocitu, že niekomu v jeho vlastnom byte v topánkach šliapem po rokoch a spomienkach. A že sa automaticky očakáva, že mu bude jedno, kto ho nahradí.

Možno je práve nahraditeľnosť signifikantná pre tú strašidelnú starobu. Nahraditeľnosť vo všetkom, akokoľvek prirodzená a očakávaná. Ktorá vám postupne zoberie krásu, prácu, ľudí a nakoniec aj vlastný byt. Nevybrala som si ho, zdal sa mi tmavý, hoci mi stará pani vytiahla všetky žalúzie. Verím však, že našiel dobrého majiteľa a aj pani je spokojná.

Aby som však neznela iba pesimisticky, viem o ľuďoch, ktorí si starobu užívajú. Raz som sedela na pasovom oddelení a vedľa mňa manželský pár – obaja mali po šesťdesiatke. Myslela som si, že idú na nejakú zlatosvadobnú cestu, ale pani mi vysvetlila, že sa stretli len nedávno a konečne majú obaja čas cestovať mimo Únie, tak budú mať pečiatky v pase. A že si myslí, že ľudia by sa nemali stretávať v tridsiatke ani štyridsiatke, ale pred šesťdesiatkou, lebo vtedy je veľká šanca, že umrú skôr, než to stihnú posrať.

Mala som tiež šťastie na skvelých pedagógov v dôchodkovom veku, ktorí nezaspali na polceste, a hoci mi niektorí posielali poznámky písané rukou, boli pre mňa presne tí, o ktorých môžem bez hanby povedať, že mi okrem zápočtu niečo ozaj dali.

S mojím súčasným susedom (odhadujem okolo sedemdesiat) som sa zoznámila tak, že som si k nemu prišla požičať otvárač na víno. Bola som ešte nevybalená, mala som prvú návštevu a so starožitným vývrtkovým otváračom, čo nám sused požičal, sme si pri ťahaní korku skoro rozbili hlavu. Potom mi prilepil lepiacou páskou moje meno na schránku. Asi by som ho tam dodnes nemala.
Cez Vianoce lepím na dvere nožnice a salónky. Keď si z nich niekto odstrihne, viem, že sused žije.

Že na staré kolená nemusí byť všetko úplne márne, nám pripomínajú aj organizácie venujúce sa téme spájania seniorov, prípadne ich prepájania s mladými.
Na Slovensku sa témou starnutia a medzigeneračným dialógom zaoberá občianske združenie Zrejme. Snaží sa starobu ako tému vnímať nielen na individuálnej, ale aj celospoločenskej úrovni. Organizuje rôzne komunitné aktivity, vďaka ktorým hľadá generačné spojitosti namiesto rozdielov.
Ponožky od babičky sú projektom Centra Elpida – vzdelávacieho a kultúrneho strediska pre seniorov v Česku. Okrem iného združujú vyše dvesto pletárok, ktoré zo zvyškov vlny pletú skvelé teplé ponožky.

Poznámka pod čiarou:
Neviem si seba predstaviť o, povedzme, tridsať rokov. Nechcem si to predstavovať. Veľmi však dúfam v čo najmenej mentálnych a fyzických obmedzení, hrozne sa bojím, že skončím na nejakej diéte. To by som asi fakt neprežila. Nech pokojne zostarnem a so mnou všetci moji drahí, ale nech spolu môžeme do smrti jesť dobré jedlo. Amen.


Warning: count(): Parameter must be an array or an object that implements Countable in /www/n/a/u84109/public_html/wp-includes/class-wp-comment-query.php on line 405

Jedna myšlienka na “Neviditeľní

  1. Toto je trefný a dobrý článok a veľmi sa mi páči.:) a ten nápad so salónkami a nožnicami je super:D

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *