Hlad kože

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala PETRA LUKOVICSOVÁ

Článok bol pôvodne uverejnený v newslettri 15. júna 2017.

Vyzeral ako vyhadzovač; neuveriteľne sa mi páčil. Mal krásnu tvár a veľké telo, nič také fyzicky silné som dovtedy nezažila. Rada som ho pozorovala, ako sa pohybuje po byte, odostiera žalúzie, chystá sa do práce. Obľúbila som si kontrast jeho rezignovaného výrazu a plachého úsmevu. Hodiny by som vydržala v tichosti sa na neho pozerať a dotýkať sa ho.

Potom sme sa prestali stretávať a keďže to nebola láska môjho života, chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, že aj napriek tomu sa opúšťam. Bola som smutná a podráždená, neskoro večer, kedy by som inak bola s ním, som vyjedala chladničku. Pribrala som asi päť kíl, aby som konečne pochopila, čo mi chýba.

Nikdy si nepamätám pointu príbehov, hlavné myšlienky, veľké posolstvá. Nemá zmysel pýtať sa ma, o čom bola nejaká kniha alebo film a či to bolo dobré, jediné, čo viem, je to, ako som sa pri čítaní alebo pozeraní cítila. Môžu prejsť roky a stále si to veľmi živo vybavím. Možno si spomeniem na pár detailov, ale inak ostáva len pocit. Atmosféra. Prežívanie.

A takto to mám so všetkým. S ľuďmi a s rozhovormi s nimi, s miestami a najmä so sexom.
Spájali sa mi s ním už kadejaké pocity. Nervozita. Strach. Pocit výnimočnosti. Až sa to nakoniec stabilizovalo pri, hmm, nazvime to – radosti.

Vždy mám pocit, že sa deje niečo veľmi pozitívne. Že maximálna blízkosť produkuje obrovské množstvo dobrej chémie. Že kontakt nahej kože je prínosný a liečivý. Jazvy blednú, niečo veľmi staré a večné v nás sa sýti. Nemá to koniec ani začiatok, všetka tá túžba a prítomnosť v okamihu je jeden celý vesmír, tajomný, ohlušujúci a horúci.

Ak existuje boh, býva v spálni.

A opäť to pre mňa zďaleka nie je len o pointách v podobe orgazmov a naháňaní sa za nimi. Ani o dokonalom spojení dvoch bezchybných tiel. Síce som z tých, ktorí o niečo viac ako na komunikáciu veria na kompatibilitu a čosi ako osudovosť v sexe, nečakám, že to bude vždy o ohňostrojoch a anjelskej symfónii. Sex je často neohrabaný, nemotorný, s trápnymi momentmi a preceňovaný. V nejakom okamihu – pred, počas, potom – to však väčšinou príde: zatemnenie mysle, tlkot druhého srdca a pocit, že z tohto náručia sa už nikdy nechcem pohnúť. (Nie, stále nehovorím o orgazme.)

Niekedy (hej, hlavne v nedeľu) mám dojem, že zomriem na vnútorný nepokoj. Možností, ako ho zahnať, je milión. Jedlo. Horúca vaňa. Nakupovanie. Joga. Výlet. Čaj z ľubovníka bodkovaného. Beh. Alkohol. Presádzanie kvetov. Dlhé prechádzky. Písanie. Porno. A nič z toho veľmi nepomáha. Chýba mi blízkosť. Aj metaforická, no častejšie tá fyzická.

Čím som staršia, tým viac som skin-hungry. Ako dieťa som vôbec nebola túlivá, neskôr som sa dotykov bála, aby si to niekto, nedajbože, nevysvetlil zle alebo si nepomyslel, že to niečo znamená. Ach. Dnes, keď mám príležitosť, visím na druhom tele ako pijavica. Robím si zásoby dotykov na ďalšie mesiace hladu.
Skin hunger (hlad po dotykoch) síce primárne nie je sexuálna záležitosť – dotyky sú dôležité pre mentálne a fyzické zdravie už od narodenia. Pri súhre môjho samotárskeho životného štýlu, večného hľadania frajera a nie úplne temperamentnej a haptickej povahy, sa mi však so sexom spája. V časoch, kedy sa mám ku komu pritúliť, som oveľa vyrovnanejšia.

Dlho som si myslela, že je to len o egu. Že si potrebujem byť vedomá toho, ako veľmi ma druhý človek chce, že vtedy sa cítim najviac živá. A že sa rúcam, keď to nemám a necítim to. Netvrdím, že som to prekonala; ego sa krotí ťažko. Už však nepotrebujem nikomu robiť scény. Samotná túžba, nech je akokoľvek silná a intenzívna, vie byť totiž hrozne prázdna. Radšej energiu investujem do vytvorenia spoločných chvíľ dobra, ak to tak môžem nadnesene nazvať.

Väčšinou sa téma nedostatku ľudských dotykov a epidémie osamelosti spája so zlou, zlou technologickou dobou, ktorú žijeme, a s tým, že síce sme prepojení, nie sme však v skutočnom kontakte. To ju ale z môjho pohľadu trochu zužuje len na zúrivo pracujúcich mestských individualistov. Dotyky a intimita ale chýbajú aj iným – vdovám či hendikepovaným ľuďom.

Hovoriť o tom je však ťažké. Kto už chce vešať druhým ľuďom na nos svoje zúfalstvo? A čo sa dá na to vôbec povedať? Nájsť riešenie nie je vôbec jednoduché. Dotyky blízkych ľudí sú dôležité aj free hugs od stromáckych duší môžu niekomu padnúť dobre. Stále to však nie je plnohodnotný zmyslový zážitok. Je to z tej istej kategórie ako skutočne dobré jedlo, koncert, výstava alebo pobyt v prírode – rovnako potrebujeme nasýtiť aj kožu každým jedným pórom a cítiť telo druhého človeka. A je to všetko aj pôžitok ducha, o opaku ma nepresvedčí nikto.

Spomínam si, že po tom, ako ma niekto večer v posteli objíma, som túžila od ranej puberty. A aj keď s konceptom romantickej lásky, s ktorou sa mi to vtedy spájalo, mám čoraz väčšie problémy, toto vo mne naďalej ostáva. Pre mňa je to esenciou niečoho veľmi ľudského a neviem si predstaviť, že by to niekto necítil podobne alebo by to vôbec nepotreboval. Preto často myslím na všetkých ľudí, ktorých poznám, čo žijú sami. A chcem im povedať, že im rozumiem. Poznám ten zombie pocit, vyprahnutosť, labilnosť a stále prítomný smútok. Viem, čo je to byť ostrovom, väčšinu času opusteným. A takisto absolútne netuším, ako to zmeniť.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.