napísala DOMINIKA MAYEROVÁ
ilustrovala TINA MINOROVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 11. januára 2018.

Dlho som rozmýšľala, ako začať. Móda verzus etika je komplexná a komplikovaná téma – ako ju odprezentovať tak, aby moja výpoveď neskĺzla do typického článku o etickej móde, ktorý by omieľal tie isté pojmy a tie isté štatistiky? Je to téma, ktorá je môjmu srdcu veľmi blízka; je to záujem aj profesia a niečo, s čím žijem každý deň. Ako teda môj vzťah s etickou módou popísať zrorumiteľne a hlavne, čomu sa vlastne venovať? Čo je najdôležitejší aspekt etickej módy; kam až siaha; je viac o ľuďoch, ktorí oblečenie vyrábajú, alebo o vplyve na životné prostredie?

Módu ako takú mám nesmierne rada. Jednak jej samotnú kreatívnu stránku a dizajn, ale aj látky, štruktúry, vzory, objem, strihy, doplnky a detaily. Móda je pre mňa spôsob, ako komunikovať, ako vyjadriť, kto som, ako sa cítim a čo prežívam. Je to pre mňa spôsob, ako umocniť zážitky a predstavuje pre mňa časť identity. Dúfam, že to neznie banálne. Moja láska k móde sa však dostala do priameho konfliktu s hodnotami, ktoré vyznávam. V živote som často inklinovala k témam, ktoré sa priamo aj nepriamo dotýkali spoločnosti, a to najmä problematikám ako ekonomický rozvoj a udržateľnosť. Na jednej strane používam módu na vyjadrenie vlastnej identity, ale na druhej ma nezujíma jej negatívny dopad na ľudí, ktorí ju vyrábajú, a miesta, kde sa vyrába? Trošku pokrytecké. A tak som si začala namiesto vzťahu s módou ako takou formovať vzťah s jej etickou verziou.

Zatiaľ najvýznamnejším obdobím tejto cesty bola práca v danom sektore. Ak by som mala vyzdvihnúť jednu vec, ktorú som sa v práci pre etickú módnu značku naučila, bude to asi poznatok, že dodávateľský reťazec je extrémne komplikovaná vec. Na ilustráciu uvediem jednu vec, o ktorej neviem, či sa v médiách vôbec spomína, a to je outsourcing vo fabrikách. Značka alebo dizajnér môže pracovať s istým počtom dodávateľov a mať jasno v ich prístupoch, ale obrovský dopyt znamená, že dodávateľ niekedy nestíha všetko vyrábať ako samostatná jednotka a začne outsourcovať od iných dodávateľov, o čom značka alebo dizajnér nemusí vedieť, pokiaľ nemá dostatočne nastavenú kontrolu praktík. Otázka je, kto je v konečnom dôsledku zodpovedný za dianie v odevných fabrikách – je to značka, ktorá ich zamestnáva, alebo vedenie fabriky či samotna krajina pôvodu? Podľa mňa by to mal byť každý jeden z týchto subjektov, najlepšie všetky spolu, inak sa módny sektor nezmení.

Greenwashing módnych reťazcov
Niekedy na začiatku môjho záujmu o etickú módu začali na trh prichádzať rôzne wannabe etické iniciatívy veľkých a známych módnych reťazcov, na ktoré som sa okamžite chytila. Síce si dnes myslím, že je to greenwashing, ale prvé tričko, ktoré som si z takejto kolekcie kúpila, mám dodnes a stále si pamätám, ako hrdo som sa cítila, že som urobila niečo, čo povedie k zlepšeniu módneho priemyslu. Plus-mínus v tomto časovom bode sa zároveň udiala Rana Plaza, na základe čoho som okrem iného bojkotovala veci vyrobené v Bangladéši, a to som ani nevedela, že sweatshopy v tejto krajine sú naozaj iba vrcholom ľadovca.

Taktiež si pamätám svoj prvý kúsok od značky People Tree. O tejto etickej módnej značke som asi pred desiatimi rokmi zachytila článoček v jednej z veľkých módnych publikácií. Mám takisto silnú spomienku na to, ako som o pár rokov neskôr, opäť v rovnakom médiu, videla túto istú značku v spolupráci s Vivienne Westwood, ktorej produkt bol na titulnej strane. Tieto dva životné momenty na mňa spravili obrovský dojem a vďaka nim som sa začala o etickú módu reálne zaujímať. Napokon som si od nich kúpila košeľové šaty vyrobené z ručne tkanej látky na krosnách, gombíky na nich boli z korozo orecha, ktorý sa označuje za prírodnú slonovinu, boli kvalitne ušité a síce ich už dnes nenosím, lebo vtedy som mala o niekoľko kíl menej, no stále sú v skrini mojich sestier a z času na čas ich tam navštívim.

Keď takto spätne porovnávam svoje prvé etické kúsky, veľký rozdiel medzi nimi bol v cene. Kým veci z limitovanej veľkoreťazcovej kolekcie boli v tom čase pomerne cenovo dostupné, na iné som si šetrila. Spomínané tričko ma pri nákupe stálo desať eur a zároveň ma toto číslo privádza k otázke, ako to vôbec mohol byť etický kus. Po rozrátaní na drobné musí finálna cena obsiahnuť látku, gombíky, zipsy atď., ľudskú prácu, transport, prípadné clá a následne marže. Neviem ako.

Móda pre každého?
Cenová dostupnosť je skutočne obsiahla kapitola etickej módy, o ktorej by sa dalo veľa napísať. Niekedy mám pocit, že je to tak trochu exkluzívna a ťažko dostupná záležitosť. Pravda je, že etická móda nie je lacná, akurát tak pre mňa vytvára otázku, či je skutočne udržateľná, keď vyššia cenová kategória nie je pre všetkých. Často som sa stretla s prirovnaním etickej módy k novodobému luxusu. Keď sa nad tým zamýšľam, iný dojem z cien eticky vyrobenej módy nemôžem mať, pretože odkedy nejakým spôsobom vnímam cenovky, zvykla som si na extrémne nízke ceny. Veci eticky vyrobené majú podľa mňa ceny adekvátne, vlastne stoja toľko, koľko by možno móda stála, keby sa neprodukovala vo sweatshopoch.

Okrem dostupnosti je pre mňa ďalšia veľká otázka spojená s univerzálnosťou etickej módy, a to v zmysle, či je etická móda schopná plnohodnotne nahradiť konvenčný módny sektor a reagovať na dopyt, či už samotným produktom, ale aj spomenutou cenou. Neviem, či si viem aj odpovedať. Verím ale, že princíp etickej módy neponúka jedno jediné riešenie, ktoré musí sedieť všetkým. Tak to asi nefunguje vôbec v ničom. Myslím si, že na etickej móde je krásne to, že si v nej každý vie nájsť to svoje.

Obdobie nenakupujem
Jedno z období, ktorými som si prešla, bolo absolútne nenakupovanie. Trvalo asi rok a síce som racionálne vedela, že nenakupovať nie je riešenie – jedna osoba, ktorá nenakupuje fast fashion, leto nerobí – bolo to asi spôsobené množstvom informácií, ktoré som mala popri práci v etickej móde k dispozícii. Zrazu som do tematiky videla oveľa hlbšie a pokiaľ som vošla do nejakého obchodu, jediné, čo ma napadalo, boli myšlienky ako: detská práca, vykorisťovanie, nízka kvalita, nízke platy, nedostatočné pracovné podmienky, neexistujúce kontrakty, žiadna materská dovolenka, nespravodlivé prepúšťania, syntetické materiály, odpad, znečisťovanie riek, choroby, skládky, toxické látky v materiáloch, žiadne odbory, pesticídy, zadĺžení farmári, Monsanto; skrátka neskutočné množstvo informácií, ktoré som nevedela prehlušiť, a ktoré mi spôsobovali vyslovenú nechuť k akýmkoľvek nákupom.

Po istom čase som však mala pocit, že moje oblečenie už nezodpovedalo tomu, kto som v danom momente bola a nie vždy korešpondovalo s mojím vkusom a identitou. A to mi naozaj chýbalo. K nakupovaniu som sa postupne vrátila, no na začiatku som k nemu pristupovala opatrne. Povedala som si, že nič asi nestojí planétu menej ako používanie toho, čo už existuje, a začala som chodiť do vintage a second hand obchodov. Prvýkrát som takto objavila aj dizajnérske kusy, čo veľmi potešilo moju márnivú dušu. Úprimne napíšem, že k second handu som nikdy predtým vzťah nemala, ale pravidelné nakupovanie z druhej ruky mi pomohlo prekonať rôzne predsudky, rovnako ako mi to pomohlo, keď som potrebovala nakupovať s nižším budgetom a do dnešného dňa je väčšina mojich najobľúbenejších vecí práve second hand či vintage.

Po rôznych prístupoch k budovaniu etického šatníka je dnes pre mňa etická móda najmä o dĺžke životného cyklu oblečenia, keďže osobne vnímam nárast odpadu na zemi ako jednu z najkritickejších problematík spojených s módnym priemyslom. Keď nakupujem, dávam si záležať na niekoľkých základných veciach, ktoré mi zaručujú čo možno najdlhší životný cyklus oblečenia, ktoré si zaobstarám. V prvom rade musím každú jednu novú vec vedieť vynosiť aspoň tri sezóny zo štyroch. Ďalej musí nová vec ladiť k absolútnej väčšine vecí, ktoré už mám. Toto je celkom jednoduché, lebo mám skoro všetko oblečenie na jednom štendri a vizuálne sa viem veľmi rýchlo rozhodnúť, či daná vec, ktorú chcem, ladí so všetkým. To najdôležitejšie je ale rozumieť kontextu.

Myslím si, že každá jedna etická značka, ktorú poznám, je etická iným spôsobom a je pre mňa dôležité rozumieť, že je to práve tým skutočným a nie zavádzajúcim. Nestačí mi vedieť, že niekto vyrába veci napríklad z bavlny, pri ktorej pestovaní sa použilo menej vody. Čo to znamená? O kvapku menej, o 20 litrov menej alebo o 70 percent menej? Alebo že niekto zavedie iniciatívu lepšieho mzdového manažmentu vo fabrikách, kde oblečenie vyrába. Opäť – čo je to lepší mzdový manažment? V koľkých továrňach a z akého celkovú počtu? V troch zo sto alebo v deväťdesiatich deviatich zo sto?

Kontext
Dopracovať sa k všetkým takýmto informáciám si vyžaduje čas. Som zvyknutá texty skôr screenovať ako čítať a najradšej mám všetko dôležité v odrážkach a v krátkosti. Postupne sa ale učím informáciám venovať čas; nielen ich prijímať, ale o nich aj kriticky premýšľať. Kritické myslenie vnímam aj ako to dôležitejšie, keďže informácií je skutočne veľa. Ako zdroj sa mi veľmi páčil dokument True Cost (kto má Netflix, odporúčam!) a síce mám uložených asi tisíc reportov, najradšej sledujem rôzne články, eseje, investigatívne iniciatívy a podobne. Ak nakupujem, vraciam sa k dvom, trom etickým značkám, od ktorých už mám veci odskúšané, inak je to vintage a second hand a mám aj pár vecí, ktoré vyradili kamarátky a u mňa si našli miesto. Nebudem sa ale tváriť, že v šatníku nemám nejakú tú konvenčnú módu. V lepšom prípade to bol darček a ak som niečo kúpila sama, minimálne môžem úprimne napísať, že toho nie je veľa a aj to vynosím. Pred tromi týždňami som si impulzívne kúpila náušnice, ale už som ich aj mala presne 21-krát a viem, že u mňa ostanú, až kým sa nerozpadnú.

Na záver by som napísala, že to najdôležitejšie, čo som sa za posledných niekoľko rokov v etickej móde naučila, je poznať spomínaný kontext a pýtať sa otázky. Dnes už nebojkotujem, nejdem bezhlavo za všetkým s nálepou eticky vyrobené a ani nevystupujem z nákupného reťazca. Naopak, kupujem menej a snažím sa využiť spotrebnú silu na skĺbenie lásky k móde s hodnotami, ktoré vyznávam. To sa mi zatiaľ páči a uvidíme, čo poviem o ďalších desať rokov.