Minuloročné radosti

napísala MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala MARTU

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 4. januára 2018.

Frustrácia, sklamanie aj zhnusenie. Občas pesimizmus aj strach. Ale nielen tým sme žili (vo verejnom i osobnom živote) uplynulý rok. Keď sa pozerám späť, bolo veľa (súkromných aj spoločenských) dôvodov na nádej a optimizmus. Radosť.

Tú mi priniesli napríklad kreslené príhody Katy. Citlivo uchopené témy Rie Gehrerovej. Živé dôkazy, že sa to dá poctivo, s etickým aj estetickým cítením, v podobe Puojdu a Curaproxu. A tak práve žien, ktoré stoja za týmito mojimi radosťami, som sa pýtala, aký mali rok ony. Čo počas neho objavili, naučili sa, čo ich tešilo. Cez osobné príbehy aj záplavu linkov, ten 2017 vyzerá skoro tak dobre ako 2018.

Kata, autorka rovnomenného komiksu

Vážne veci
Aj vážne veci vedia byť veselé. Rok 2017 si budem pamätať ako ten, v ktorom som sa odvážila priznať si problém a vyhľadať odbornú pomoc. Roky som trpela depresiami a keďže ja som iba ja, a nikto iný, myslela som si, že tak žijú všetci a tak je to normálne. Teraz už viem, že nie je. Nie je normálne prežívať hlboký smútok a nevedieť prečo a nie je normálne byť už ráno taká vyčerpaná, že produktívne prežiť do konca dňa je nemožné. Keď mi moja psychologička navrhla, že by som mohla skúsiť navštíviť psychiatra, bránila som sa. Znamenalo by to uznať, že mám naozaj problém, pripadalo mi to ako lenivé riešenie a bála som sa, že by ma lieky mohli zmeniť, že by som to už nebola ja. Urobiť krok správnym smerom mi pomohlo až zistenie, že okolo mňa existujú ľudia, ktorí to zažili tiež, a kvalita ich života sa po návšteve psychiatra zlepšila. A tak som šla. A dobre som urobila. Výsledok – v roku 2017 mi najväčšiu radosť urobili antidepresíva! Však to je aj ich primárna funkcia.

Ďalšia vážna vec, ktorá mi urobila radosť, je kampaň #metoo, hoci je to radosť s trpkou príchuťou. Teším sa, že sa v spoločnosti začalo hovoriť o sexuálnom obťažovaní a násilí, ale neteší ma to množstvo žien a mužov, ktorí sa stali obeťami. Považujem však za veľmi dôležité o tom hovoriť, pretože iba ak o tom budeme hovoriť, môžeme rozšíriť povedomie o tom, čo vlastne sexuálne obťažovanie a násilie sú. Môžeme spoločne odstrániť stigmu obetí a ukázať páchateľom, že oni sú tí, ktorí urobili niečo zlé. Rok 2017 považujem za prelomový v rozšírení spoločenskej diskusie na túto tému a úprimne ma to teší.

A potešila som aj samú seba. Dovolila som si byť k sebe zhovievavejšia, skúsiť nové veci a akceptovať sa taká, aká som (aj keď na tom poslednom ešte musím veľa pracovať aj v tomto roku).

Menej vážne, ale stále dôležité veci
Kultúra! Môj knižný favorit za rok 2017 je jednoznačne Ruzká klazika od Daniela Majlinga. Čítala som to v lietadle cestou na dovolenku a musela som si do úst napchať vlastnú päsť, aby som sa nesmiala na celú kabínu. Naozaj sa nepamätám, kedy som sa pri knihe smiala tak, až mi slzy tiekli. Nemôžem sa dočkať momentu, keď zabudnem, o čom tie poviedky boli, a prečítam si ich znova a znova sa budem pučiť, až ma bude sánka bolieť.

Ako veľká seriálová fanúšička som v uplynulom roku mala radosť niekoľkokrát. Odkedy boh stvoril Netflix, otvorili sa mi obzory nevídané. Napríklad som zistila, že britská produkcia robí najlepšie kriminálky – Broadchurch a Line of duty sú ukážkami majstrovskej scenáristickej práce. Ako ženu ma, pochopiteľne, potešila adaptácia románu Handmaid’s tale. Ako človeka so zmyslom pre inteligentný humor ma potešila Unbreakable Kimmy Schmidt. Ako človeka so zmyslom pre napätie ma potešili Stranger things, Alias Grace a Narcos (tí ma potešili aj ako človeka so zmyslom pre španielske nadávky). A ako človeka so zmyslom pre kombináciu inteligentného humoru a hlbokých tém ma potešil Bojack Horseman. Nič ma nedokáže rozložiť tak ako cesta životom jedného kresleného koňa. Kto nereve pri Bojackovi, nepozerá to správne!

V neposlednom rade sa teším zo svojho projektu Kata. Ako človeka, čo absolútne nevie kresliť, ma hrozne teší, že sa našli ľudia, ktorým sa moje komiksy páčia a pripadajú im vtipné alebo sa v nich vedia nájsť. Žijem síce v neustálom strese, že už mi nikdy nič vtipné nenapadne, ale je to stres príjemný. A okrem tohto môjho ma v uplynulom roku zo všetkých najviac tešili komiksy od Mo Welch – Blair, Poorly drawn lines a Sarah’s scribbles.

—-

Michaela Bednárová, dizajnérka a zakladateľka značky Puojd

Milý fiktívny denníček, takmer som si ťa znova začala písať. Pretože rok 2017, ten mi ale naložil. V dobrom aj ťažkom. Ale citujúc mladú generáciu – život je life.

Filipíny. Prvá dovolenka, prvé prekročenie Európy, prvé šnorchlovanie. Veľa kohútov, málo minerálky a dych vyrážajúci podmorský svet. Úžasní ľudia. Zamilovala som si to a stala som sa závislou od hľadania nedotknutej prírody, za ktorou treba ísť zložito. Nič vzácne nenájdete ľahko. Aplikujte si to na akúkoľvek oblasť života.

Bohuvďaka za rezidencie. Spravodlivejšie a presnejšie – vďaka Nástupišťu 12 a ich každoročnej iniciatíve vytvoriť rezidenčný program pre umelcov a dizajnérov. Napísala som im, že som ešte nikdy nebola v Amerike a oni ma vybrali. A vybrali aj mojich kamarátov a budúcich kamarátov. A tak sme spoločne s Andrejom KolenčíkomOndrejom JóbomSvetlanou Fialovou a Máriou Čorejovoubrázdili ulicami New Yorku a hľadali pizza slice za dolár a následne v krásnom malom mestečku pri San Franciscu popíjali kalifornské víno s výhľadom na oceán. A všetci veľa kreslili. Makači. Na záver bola výstava, nalievali sme Tatratea, ľudia nechápali. Ja som nechápala z kalifornskej flóry, millefleurs… A to malé pichľavé, čo my máme v hipsterských črepníkoch na preglejkových poličkách, im rástlo pred domom ako jablone či hrušky. Len tak. Celý čas som myslela na mamku, vášnivú zberateľku kaktusov a sukulentov.

Podarilo sa nám navštíviť Facebook a LinkedIn, lebo nám tam pracuje zopár šikovných krajanov. Pre mňa ako „šéfku“ to bol jeden z najinšpiratívnejších zážitkov. A aj Marka sme zhliadli, len tak si sedel v kancli. No big deal.

A po návrate prišiel life. Medzi nami ženami, rozchod s dlhoročne najbližšou osobou nie je med lízať. Dušujete sa, že nebudete plakať do vankúša a počúvať Beyoncé! Veď girl power, nie?

A tak som si napriek všetkým logickým ukazovateľom kúpila byt a vrhla sa do práce. A, samozrejme, začala sa socializovať, ako inak, kultúrne. A vtedy sa začal life, social life. Časť našej partie zo San Francisca robila v júni performance Suvenír v Pálfyho paláci a ja som fanúšičkou tanca a prepájaní médií, takže sa teším, že tento žáner je momentálne in.

Počas najhorúcejších letných dní ma čakala ešte jedna rezidencia, ktorú sme v spolupráci so SNG zosnovali my – Denamit úderka. Melivo. Týždeň spoznávania pezinského mlyna a nastavovania ďalších ročníkov multimediálnych rezidencií. Prizvaní boli vodník Jano Šipöcz, ktorý veľmi prakticky spravil bazénik z korýtka, Juro Gábor, ktorý od rána do večera stružlikal, a Braňo Matis, ktorý nás pri tom všetkom zabával.

Naplno sa mi rozbehla spolupráca s Katkou Málikovou, ona spieva o ráne na dedine a ja ju dedinsky obšívam. Katka je naozajstný zjav a veľmi sa teším, čo nové pre nás v budúcnosti ešte vytvorí. V hudobnej oblasti som sa veľmi tešila aj spojeniu s Tomášom Prištiakom z kapely Tante Elze, ktorý pre Puojd vytvoril skladbu k performance na Bielej noci. Inak Tomáš je taký človek všestranný, že okrem iného ešte vedie Karloveskú knižnicu.

Z výstav na mňa najviac zapôsobila asi tá najkomornejšia v galérii s najkrajším západom slnka – Simona Janišová v Hotdocku s jej Anarchonikom – Kapitola 1 a z koncertov tiež taký najkomornejší v galérii Médium – Thanksgiving Andrása Cséfalvaya. Opäť sa vraciam ku konštatovaniu, že veľmi dobré veci sú často veľmi dobre zašité a treba si ich vyhľadať. Hotdock už žiaľ v prístave nenájdete.

V rámci socializácie som postretávala spolužiakov, mojich rovesníkov, a došlo mi, že sme sa prehupli do fázy, keď niekto už vedie ateliér na VŠVU, ďalší zbierajú ceny za svoju prácu alebo ich práce vystavujú v dôležitých zahraničných inštitúciách. Nachádzame sa skrátka v najproduktívnejšej fáze nášho tvorivého života.

Tešili ma artist talky v Kunsthalle, obzvlášť s Otom HudecomŠtefanom PapčomJarkou Mitríkovou a Davidom Demjanovičom.

Osobne som najvďačnejšia za príležitosť vyskúšať si účasť na našom najlepšom módnom podujatí Fashion LIVE!, už úplne chápem všetkých našich návrhárov a ich každoročný adrenalín prelínaný s pološialenstvom pred prehliadkou.

A tak na záver pestrého roka môžem len skonštatovať, makajme naďalej, krásne veci po nás ostávajú a ľudí to teší.

Ria Gehrerová, novinárka Denníka N

Oľutovať sa dá aj to, čo nemôžete oľutovať
Začiatkom roka 2017 som sa vrátila z Erasmu vo Varšave späť do Bratislavy a začala som intenzívne premýšľať o tom, čo mi tých niekoľko mesiacov štúdia a žitia za hranicami dalo. A veľa som toho nenašla. Nemala som chuť písať oslavné blogy o tom, aké je dôležité aspoň chvíľu žiť mimo svojej rodnej hrudy, vystúpiť z komfortnej zóny, ospevovať úžasné porozumenie naprieč kultúrami. Na Erasmus som šla preto, lebo mi každý hovoril, že to určite nebudem ľutovať. Zistila som však, že žiadne zaručené rady neplatia.

Po príchode do Varšavy som mala pocit, že tie isté skúsenosti, ktoré som tam získala, už som si zažila s príchodom do Bratislavy. Viete, dievča z dediny príde do veľkomesta, kde si musí zariadiť ubytovanie, vozí sa MHD, ktorej linky nepozná, musí sa vedieť nakŕmiť, trocha pracovať, vyplniť si program, nájsť si nových kamošov… A tiež som opäť zažila sklamanie zo školy, kde sa známky dávajú za dochádzku a študentom sa len zriedka chce diskutovať o tom, čo skutočne študujú. Na Erasme som sa cítila veľmi cudzo a za najväčší prínos považujem to, že som sa aspoň trocha zbavila ostychu hovoriť anglicky a viedla dlhé rozhovory s mojou spolubývajúcou Gvancou z Gruzínska.

A teda treba povedať, že som sa tam od nudy naučila pozerať seriály, prečítala som veľa kníh, ktoré som si tam zakaždým priniesla a chodila na demonštrácie proti zákazu potratov, kde ženy nahlas vyslovovali slovo feminizmus – a nie ako nadávku.

Občas som sa zarazila a mala som pocit, že vo Varšave strácam čas. Najväčšie poučenie, ktoré som si odtiaľ priniesla, bolo, že sa občas dá ľutovať aj to, o čom ľudia hovoria, že to neoľutujete.

Nové bývanie
Minulý rok sme si s frajerom našli malý byt, v ktorom už niekoľko mesiacov bývame sami a veľmi sa z toho vytešujeme. Po Erasme som zistila, že mám rada svoje bezpečné miestečko, kde mám svoju posteľ, svoje knižky, svoj bordel na pracovnom stole, svojho frajera, ktorému môžem povedať všetko, o čom premýšľam, a ktorý ma poľúbi, keď mi je smutno. Že nie som dobrodružný typ, ktorý má chuť cestovať po svete s batôžkom, a mám v živote veľmi rada stereotyp a istotu, že zo dňa na deň sa svet okolo mňa nijako zásadne nezmení.

Fulltime práca
A teda v minulom roku som začala fulltime pracovať. Už žiadny oddych na hodinách v škole. Trištvrte môjho bežného dňa tvorí práca, lebo novinári to tak nejako majú, že im to menej nijakovsky nevychádza. Pomaličky som si ale začala zvykať. Už nemám pocit, že na druhý deň nedokážem vstať z postele a prísť do práce, že som v redakcii najmladšia a preto aj najmenej dôležitá a že nerozumiem rozhovorom svojich kolegov, ktorí toho vedia hrozne veľa. Dá sa povedať, že môj život sa po mnohých zmenách príjemne ustálil a mám pocit, že sa pohybujem medzi ľuďmi, od ktorých sa dokážem veľa naučiť, no zároveň ísť svojou cestou.

Navyše, svojim rodičom už som mohla oficiálne oznámiť, že mi nemusia posielať peniaze, lebo už dokážem vyžiť aj bez nich, a tak som sa aj sama pred sebou konečne a oficiálne stala dospelou.

Čo možno stojí za váš voľný čas
Seriál Handmaid‘s Tale a film Wonder Woman.

Nie som veľmi na knižné novinky, dobieham to, čo som za tých 20 rokov, čo už viem čítať, nestihla. Ale za pozornosť stojí napríklad kniha Nájdem si ťa od Joanny Connors, rozhovory Jany Juráňovej s novinárkou Agnešou Klinovou, ktorá ako mladá Židovka zažila vojnu a za socializmu s mužom emigrovala, ďalej Americkí bohovia od Neila Gaimana, Bitúnok č. 5 od Kurta Vonneguta.

Lucia Pašková, riaditeľka Curaden

Rok 2017 bol pre mňa rokom veľkého učenia sa. Otvorilo sa mi veľa nových možností, prijala som veľa nových výziev.

Začiatkom roka som vďaka fundraisingu pre Bielu vranu skončila na mesiac modrovlasá a dochádzala som z Modry do Bratislavy mestskou dopravou napriek barlám, veľký to challenge. Koncom roka som mala možnosť osobne spoznať Juraja Rizmana, hovorcu Via Iuris, ktorý stál za kampaňou Som za, ktorá viedla k zrušeniu Mečiarových amnestií – jeho výrok od Masaryka nebáť sa a nekradnúť mi utkvel ako kľučový odkaz z Fóra dobrej politiky, na ktorom som stretla veľa inšpiratívnych ľudí, ktorí majú záujem transformovať Slovensko na lepšie.

Som rada, že vzniklo Progresívne Slovensko. Blogy od Tomáša Hellebrandta som čítala do štyroch do rána. Tešim sa aj, že Martin Poliačik odišiel z SAS. Aj že Lunter vyhral nad Kotlebom. A že je v politike Veronika Remišová.

Zapojila som sa do aktivít viacerých OZ a stále viac vnímam ich obrovský prínos pre našu krajinu –v Bratislave určite Plánu BNovej Cvernovky, pre celé Slovensko PontisuNadácie otvorenej spoločnostiVagusuDePauluFree FooduMareenyČloveka v ohrozeníADRAMagnaCVEK aj Maníkova Zóna bez peňazí. Kampane týchto združení sa mi páčia a oslovujú ma viac ako komerčné kampane mnohých oceňovaných biznis klientov a hlavne ich činnosť mi dáva úplný zmysel.

O to sa snažíme aj v rámci projektu Ekovír, ktorý sme minulý rok spustili s Curaproxom. Ako každý iný vír má tento tiež strhnúť ďalšie firmy a jednotlivcov – či už do Kancla bez koša a zavedenia zero waste v office, cirkulárnej ekonomiky v rámci Kolokefky – zberu kefiek, ktoré povedú k recyklácii a vytvoreniu košov na triedenie pre 200 škôl s dizajnom ALLT, alebo pre podporu Ekoalarmu –vzdelávacieho projektu pre tieto školy, na ktorom spolupracujú INCIENŽivicaPriatelia Zeme a Ekopolis – aby sme spolu vytvorili vzdelávanie, ktoré povedie k naozaj efektívnemu triedeniu. Za nádhernú dotiahnutú myšlienku pokladám Záhradu spomienok Živice.

V 2016 sme s Martinom Jenčom a Janom Šifrom založili FOLK Publishing, ktorému sa podarilo niekoľko pekných content marketingových počinov, okrem často spomínanej Sódy napríklad aj náš Apríl magazín. Za rok máme ambíciu priniesť na svetlo sveta 1000 žien zo Slovenska, ktoré sú úspešné svojou vlastnou definíciou úspechu. Adresovali sme aj nepopulárne témy ako diverzita, ekológia a rodičovstvo dvoch a popritom sa učíme, ako ich prinášať tak, aby zasiahli aj novú cieľovku, ktorá doposiaľ tieto témy neberie za svoje. Podobný zámer vnímam aj u Silnej zostavy, som rada, že začínajú vznikať takéto formáty.

Leto bolo pre mňa prekvapujúco plné zakladania nových spoločností – v jeden týždeň sme s Patriciou Černákovou a Tinom Pavlovským zakladali  s.r.o. pre Školu permakultúry v Hrušove, ktorá bude učiť ľudí ako mať v meste aj na dedine udržateľnú jedlú záhradu bez zbytočného stresu, a v ďalší s Nikou Lehockou tanečnú školu Neytiri, ktorá ma môže ako amatérku posunúť k láske k pohybu a samej sebe a zároveň je skutočným hubom pre tanečné talenty. Obe majú ambíciu nabúrať slovenský matrix. A keď sme pri vzdelávaní – školenia, ktoré ma v uplynulom roku veľmi posunuli, boli s Akadémiou kritického mysleniaOpen Management od Made in Czechoslovakia, Landmark Forum v Londýne a program Butterfly effect, ktorého sa, žiaľ, už nemôžem zúčastniť, aj keď rada by som. Bydesign samozrejme vždy veľká inšpirácia.

Umenie, dizajn, knihy, film – už dlhodobo Saša Barth, teraz aj v Temporary Parapet, komentované prehliadky v Ateliéri XIIIMaria Švarbová, portugalská Susana Marques,  Ilustrovaná ústava Adama Berku, Brene Brown, portál Brainpickings, špeciálne prílohy Denníka N a časopis Bublina. Najpohodlnejšie nohavice od Hany Zárubovej, sukňa z dvoch nohavíc od Kateřiny Geislerovej,prstene od Shit Happens a novú silnejšiu lásku ku Cos som našla cez fashion coachku, ktorá sa vytrvalo snaží so mnou pohnúť – Violu Fetisovú. Stále rada nosím Uashmama.sk tašky a mojim M&M dievkam kupujem veci z Alice&Alice a Nununu.

Miesta, ktoré ma uchvátili, boli Gokarna v Indii, nádherné Porto, španielska Sevilla, kaňon rieky Cassibile a stromy v Syrakúzach na Sicílii. Môj stravný top v Bratislave v roku 2017 bolo vegánske Balans Bistro so sklenenými slamkami na Živnostenskej. Najlepší čaj je z Holubyho chaty a do neho najlepší med z Brdárky. Na Silvestra som si ale radšej dala Devín od Vínko Klimko z Modry. Nazdravie!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.