Čím si? A čím by si byť chcela?

napísala JANA GOMBIKOVÁ
ilustrovala TENGER WORKS

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 30. mája 2019.

Na otázku čo robíš?, respektíve čím si? sa dá odpovedať rôzne. Najčastejšie však smeruje na naše povolanie a je to práve táto informácia, od ktorej očakávame, že sa dozvieme viac o človeku, ktorého sme práve spoznali. Sme však naozaj to, čo robíme? A prečo svoju spoločenskú užitočnosť často odvodzujeme práve od svojho povolania?

Nie je to tak dávno, keď nebolo bežné, aby ženy chodili do práce. To však neznamená, že nepracovali. Práve naopak, starostlivosť o deti a domácnosť bola spoločnosťou vnímaná ako plnohodnotná práca. Byť dobrou gazdinou znamenalo prestíž a bolo to niečo, v čom sa treba neustále zdokonaľovať. Pokiaľ však žena nemala k tejto „prirodzenej“ činnosti predispozície, jej smola. Iná možnosť sebarealizácie v takto tradične usporiadanej spoločnosti v podstate neexistovala, aj keď i tu boli, samozrejme, možné výnimky. Hoci bola táto práca vnímaná ako rovnocenná s tou mužskou, žena bola v pozícii závislej – od muža či od svojej rodiny. Jej práca bola neplatená a neumožňovala skutočnú nezávislosť.

Prvé zmeny v tomto tradičnom usporiadaní sveta priniesla najprv prvá a potom druhá svetová vojna – nedostatok mužov vyhnal ženy do tovární a úradov a nie každá sa po jej skončení chcela vrátiť nazad k deťom a za sporák. Na Slovensku to potom už postupovalo rýchlo – s nástupom socializmu prišlo v tomto smere zrovnoprávnenie. Pred vojnou bolo bežné, že mladé ženy sa po skončení školskej dochádzky na pár rokov zamestnali, po tom, ako si našli manžela, sa však tak akosi prirodzene presunuli do domácnosti. Pracovali len staré dievky alebo tie nešťastnice, ktoré ich manželia z nejakého dôvodu nedokázali uživiť.

V súčasnosti je naopak bežné, že ženy chodia do práce, dokonca sa od nich očakáva, že sa tam budú nejakým spôsobom sebarealizovať. Pracujúce ženy sa stali štandardom a zdá sa, že väčšine z nás toto nastavenie vyhovuje. Ťažko však povedať, kde sa končí naša slobodná vôľa a začína sa spoločenský tlak. To, čo sa od čias ženy v domácnosti nezmenilo, je, že sa nás nikto nepýta, ako by sme to vlastne chceli. Často sa to nepýtame ani my samy. V súčasnosti sa akosi prirodzene očakáva, že človek si nájde prácu, ktorá mu bude nielen zabezpečovať peniaze na život, ale bude ho aj napĺňať a baviť. Tlak, ktorý je na nás kladený, získal novú kvalitu – už nestačí len vykonávať to, čo sa od nás očakáva. Treba to vykonávať s radosťou a láskou.

Ja sama mám k práci ambivalentný vzťah. Jasné, z niečoho žiť treba. Momentálne som sa dostala do štádia, keď už nielen sama pred sebou, ale aj verejne priznávam, že mi stačí, keď ma činnosť, ktorou si zarábam, príliš neobťažuje. Baviť ma, poskytovať mi možnosti kariérneho a osobnostného rastu a neviem čo ešte, nemusí. Sú však ženy, a je ich väčšina, ktorým práca a to, že sú za ňu nejakým spôsobom oceňované, prináša uspokojenie. Keď som sa pýtala známych, či by pracovali, aj keby nemuseli, väčšina z nich odpovedala kladne. Daniela (63) hovorí: „Neviem si predstaviť život bez práce. Práca ti dáva pocit, že robíš niečo užitočné, pre niečo možno na tom svete si a niečo za tebou možno ostane. Že robíš niečo, čo je treba.“

Predstavy vs. realita
Vyberáme si prácu, akú naozaj chceme, alebo akú by sme mali mať?
Keď sme boli malé, snívali sme naozaj o všeličom. Ale nie každá z nás rozmýšľala o tom, čím by chcela byť, ak sa nerátajú detské sny typu baletka či princezná. Po prvýkrát sme sa často zamysleli, až keď sme si mali vybrať strednú školu. Väčšina mladých ľudí však ani v tomto momente príliš nad budúcim povolaním neuvažuje. Fotografka Michaela (35) napríklad priznáva, že si strednú školu vybrala podľa toho, kam šla sesternica. S vysokou školou je to často podobne. Ania (40), ktorá vlastní obchod s oblečením, hovorí, že v čase, keď si vyberala, čo bude študovať, ešte nebola dosť vyspelá na to, aby si dokázala zvoliť budúce povolanie. Vybrala si teda podľa toho, čo ju zaujímalo, a nad budúcim uplatnením sa nezamýšľala. Napriek tomu si však myslí, že je dôležité mať prácu, ktorá je adekvátna vzdelaniu. „Cítim, že štúdium mi nepomohlo ani tak v tom, čo teraz robím, ako skôr v tom, ako rozmýšľam o živote.“

Daniela, ktorá vyštudovala ešte za socializmu, na otázku, čím by chcela byť, vlastne doteraz odpovedať nevie. „Nad tým som sa aj zamýšľala, že ak by sa ma niekto spýtal, čo by som chcela robiť, čím by som chcela byť, tak ja ani neviem.“ Vysokú školu si vyberala podľa momentálnych možností tak, aby ju práca, ktorú bude vykonávať, aspoň trochu bavila. Keďže rada šila, zvolila si školu so zameraním na textilnú výrobu. Čakala, že po škole dostane prácu vo svojom odbore, situácia sa však nakoniec vyvinula inak. Napriek tomu ju však práca baví a život bez nej si predstaviť nevie.

Petra (36), ktorá pracuje v neziskovom sektore, vyštudovala postupne dve vysoké školy rôzneho zamerania. Ani v jednej sa však tak úplne nenašla. „Ja vlastne žiadnu kariéru nemám. Stále sa hľadám. A v tom hľadaní sa cítim v prvom rade neisto. Stále sa totiž snažím zistiť, čo mi viac vyhovuje a v čom sa cítim najspokojnejšie.“

Ja sama som pri výbere vysokej školy nad tým, čím sa po jej absolvovaní budem živiť, tiež absolútne neuvažovala a ani ma to príliš nezaujímalo. Spätne by som si pravdepodobne vybrala rovnako, asi by som však viac premýšľala nad tým, kde presne je moje miesto v tomto odbore a čo môžem urobiť pre to, aby som sa dostala k práci, ktorá ma zaujíma. Často sa totiž, a to bol aj môj prípad, necháme na začiatku zlákať prvou lepšie zaplatenou ponukou, ktorá potom vo veľkej miere určuje naše smerovanie.

Zuzana (33), ktorá pracuje v prekladateľskej firme, hovorí, že ju jej práca baví, ale nie je to to, čo si predstavovala, že niekedy bude robiť. Spätne to hodnotí tak, že ak by sa mala ešte raz rozhodnúť, pokúsila by sa vydržať pri tom, čo vyštudovala, aj za cenu počiatočného nepohodlia. „Rada by som robila projektovú manažérku v environmentalistike, prípadne v niečom, čo má viac zmyslu a dopadu na svet ako posielanie súborov hore-dole, aby si zákazník mohol na web zavesiť popis riflí v presne stanovený čas.“

Takých, ktoré už od malička vedia, že chcú byť napríklad lekárkou či právničkou, je medzi nami iba zopár, a ani to vždy nemusí dopadnúť podľa predstáv. To, čomu sa budeme v dospelosti venovať, závisí od veľa faktorov, a zdá sa, že jedným z nich je vo veľkej miere aj náhoda.

(Ne)doborovoľne (ne)zamestnaná
Vo svojom živote som bola dvakrát niekoľko mesiacov bez práce a ani raz to nebola príjemná skúsenosť. Okrem úzkosti z narastajúcich dlhov (z niečoho žiť musím, ešte si trochu požičiam, veď toto tu nemôže trvať večne) narastal vo mne aj plíživý pocit, že sa možno naozaj na nič nehodím. Že nikto nestojí o to, čo viem, alebo to, čo viem, jednoducho nie je dosť dobré. Po každom ďalšom neúspešnom pohovore či odmietnutí sa tento pocit menil na to, že ja sama nie som dosť dobrá/talentovaná/pracovitá a moje sebavedomie bolo stále nižšie. Byť nezamestnaná je frustrujúce a čím dlhšie to trvá, tým viac sa to podpíše na pocite vlastnej sebahodnoty.

S dlhšie trvajúcou nezamestnanosťou sa množia aj dobré rady, že by som možno mala zľaviť zo svojich požiadaviek a vziať hocijakú, aj menej kvalifikovanú, nezaujímavú alebo menej zaplatenú prácu, ktorá nezodpovedá môjmu vzdelaniu či očakávaniam. To, kde zľaviť a kde naopak vytrvať, si však musí rozhodnúť každá z nás sama. Niekedy môže byť práca úplne mimo odboru vnímaná ako vybočenie zo stereotypu, prípadne šanca vyskúšať niečo nové. Niekedy však už dopredu vieme, že toto fungovať jednoducho nebude, a vtedy je snaha zľaviť zo svojich očakávaní pravdepodobne iba strata času. Michaela vydržala robiť predavačku v obchode s oblečením presne desať dní, Petra zo zmrzlinárne odišla už po dvoch dňoch: „Nevidela som v tom vôbec žiadny zmysel. Mala som aj iné manuálne práce, ale vždy som za tým potrebovala vidieť nejaký dôvod, prečo to robím.“ Niekedy tým dôvodom môžu byť jednoducho peniaze, ani tie však nedokážu človeka dlhodobo motivovať, keď mu práca naozaj nesedí. Problém môže byť aj v tom, akej forme práce dávame prednosť. Sú ženy, ktoré si nevedia predstaviť život bez istej pravidelnosti a stáleho príjmu, ale sú aj také, pre ktoré je stále zamestnanie vnímané ako strata slobody.

Zuzana sa istý čas živila ako prekladateľka na voľnej nohe. Hoci o zákazky v podstate nemala núdzu, permanentná neistota a nutnosť neustále meniť svoj rozvrh podľa toto, kedy jej príde pracovná ponuka, ju znervózňovala. Nakoniec sa rozhodla podnikanie ukončiť a zamestnať sa ako čašníčka. Táto – aj keď nekvalifikovaná – práca úplne mimo jej odboru ju bavila a vydržala v nej aj pomerne dlho.

Ja sama mám za sebou pomerne čerstvú skúsenosť, keď som sa naopak rozhodla po prvýkrát v živote zamestnať. Po týždni sedenia v kancelárii od deviatej do šiestej som to nevydržala a dala som výpoveď. Práca, ktorú som mala robiť, za to sama osebe nemohla, životný štýl, ktorý sa s ňou spájal, ma však desil a nevedela som si predstaviť, že mám takto – zatvorená celý deň v klimatizovanej kancelárii pod blikajúcou neónkou spolu s ďalšími 30 ľuďmi – tráviť väčšinu svojho času. Pochopila som, že neistota „voľnej nohy“ mi je predsa len bližšia a s tým, že niekedy mi ledva vyjde na nájom, sa vyrovnávam ľahšie ako s tým, že niekto iný rozhoduje o mojom čase (a čím sa v ňom budem zaoberať) za mňa.

Niekedy je možno dôležitejšie nájsť formu a typ práce, ktorá nám vyhovuje, ako oblasť, ktorá nás zaujíma. Rovnako dôležité je aj prostredie, v ktorom pracujeme. Od všetkých týchto faktorov závisí naša spokojnosť a to, či svoju prácu máme rady, alebo ju berieme len ako nutné zlo.

Podradná práca a čo to vlastne znamená
To, či je možné pokladať nejakú prácu za skutočne podradnú, je otázka, na ktorú neexistuje jednoznačná odpoveď. Podľa Daniely je podradná práca, z ktorej nie je žiadny úžitok: „Prekážalo by mi, ak by som mala pocit, že tá práca nemá zmysel. Že robím niečo len preto, aby som to robila. Musím mať pocit, že tá robota je na niečo užitočná.“ Michaela má trochu iný pohľad: „Zdá sa mi podradné, keď človek robí niečo, s čím nesúhlasí, lebo nemá na výber, napríklad pre finančné potreby.“

Ja sama pokladám za podradnú prácu takú, v ktorej sa ku mne jednoducho nesprávajú slušne. Nikdy by som sa nenechala bezdôvodne ponižovať a sekírovať a to bol aj viackrát dôvod, prečo som dala z práce výpoveď. Ania hovorí, že „žiadna práca nie je podradná, aspoň z perspektívy času. Pravdepodobne každá práca, na ktorú je človek príliš kvalifikovaný, mu môže pripadať podradná, ale v každom prípade ťa niečomu naučí.“ Napríklad pokore. Uvedomíme si, s akými problémami sa musí boriť napríklad upratovačka alebo čašníčka. Počas štúdia väčšina z nás vystrieda viacero brigád, ktoré nie vždy spĺňajú štandardy toho, čo by sa dalo označiť za legálne. Pokiaľ však nie sme na takúto prácu a príjem z nej úplne odkázané, môže to mať svoje pozitíva. Naučíme sa ustrážiť si svoje hranice, vypýtať si peniaze, na ktoré máme právo, alebo hovoriť nie. Sú však ľudia, ktorí v zle zaplatenej a vyčerpávajúcej práci uviaznu na dlhší čas a potom je pre nich veľmi ťažké sa z tohto kruhu vymaniť. Túto tému výborne spracovala vo svojej sérii Hrdinové kapitalistické práce česká novinárka Saša Uhlová.

Keď som ako vysokoškoláčka drhla riady, brala som to ako zábavnú sociologickú sondu. Celý život by som to však robiť určite nechcela a vedela som, že ani nebudem. V istom veku akosi prirodzene príde moment, keď začne byť istý typ práce tak nejako neprijateľný, a to nielen zo strany zamestnanca, ale aj zo strany zamestnávateľa. S tým, či je vaša práca adekvátna vášmu spoločenskému postaveniu a opačne, má však väčšinou paradoxne najväčší problém vaše okolie. K práci totiž prirodzene patrí isté spoločenské zaradenie a naopak. Pokiaľ tieto dve zložky z nejakého dôvodu nie sú spolu v harmónii, môžete naraziť. Spoločenský tlak je v tomto prípade stále veľmi silný, a to hlavne v krajinách bývalého východného bloku. Je vecou prestíže nielen samotného človeka, ale aj často hlavne jeho rodiny, aby si po škole našiel primerané zamestnanie. Pokiaľ tak z nejakého dôvodu neurobí, pokladá sa to za jeho zlyhanie, hoci to môže byť aj osobná voľba. Je však často ťažké si túto voľbu obhájiť a na každom rodinnom stretnutí musí takýto človek znášať výčitky typu načo si študovala vysokú školu, keď teraz robíš toto? Hlavne staršia generácia má prácu v kancelárii zafixovanú ako niečo prestížne, zatiaľ čo práca „rukami“ sa pokladá za podradnejšiu a človek s vyštudovanou vysokou školou by sa jej, ak si chce zachovať dekórum, nemal venovať. Ešte stále mám v živej pamäti nášho staručkého suseda, ktorý vždy, keď videl moju mamu upratovať spoločnú chodbu v bytovke, neveriaco krútil hlavou: „Inžinierka a drhne schody…“

Je však pravda, že po istom čase strávenom „podradnou prácou“ začne väčšina z nás pociťovať túžbu po niečom, kde by viac využili svoje schopnosti. Hoci možno nie je slušné povedať to nahlas, takouto podradnou prácou môže pre niektoré z nás byť aj materstvo. Ani jedna zo žien, s ktorou som hovorila, by nechcela zostať v domácnosti, ani keby tú možnosť mala. Všetky sa asi zhodneme na tom, že je dôležité sa v živote venovať aj niečomu inému ako deťom a rodine.

Na Slovensku je však štandardom pomerne dlhá materská dovolenka. Ani v tomto prípade sa často nikto nepýta, ako by sa to páčilo nám ženám. Zamestnanosť žien na Slovensku je stále nižšia v porovnaní so západnými krajinami. Jedným z dôvodov je práve dlhá materská, ku ktorej sa pridáva aj nízka ponuka práce na skrátené alebo čiastočné úväzky. Tá môže mať viacero príčin, hlavne veľké administratívne zaťaženie zamestnávateľa a vyššie náklady, napríklad na príspevok na obedy. Zamestnanie na čiastočný úväzok nie je bežné ani pre samotné zamestnankyne. Dôvodom môže byť aj firemná kultúra na Slovensku, kde k štandardu patria nadčasy a ochota v prípade potreby na pracovisku vypľuť dušu. Viac k téme práce a materstva si môžete prečítať v článku z Kurníka Mama chodí do práce.

Ideál?
Ako môžeme vidieť, s prácou to máme naozaj všelijako. Väčšina z nás nepracuje, pretože musí, ale pretože chce. Samozrejme, vekom sa naše priority a očakávania menia a to, akú prácu sa rozhodneme vykonávať, závisí od veľa vecí. Michaela si myslí, „že je dôležité, aby človek nedegeneroval. Ale mal by robiť to, čo ho baví. Naopak je to bolesť, ale asi i tak lepšie, než nerobiť nič.“ Michaela má šťastie, že má svoju prácu naozaj rada, aj keď priznáva, že ak by mala na výber, oveľa viac by si vyberala a pracovala by menej ako teraz. Ania si tiež myslí, že je dôležité sa niečím zaoberať, ak by však svojou prácou nemusela zarábať peniaze na život, venovala by sa charite alebo niečomu podobnému.

Väčšina z nás priznáva, že to, čo ich na práci naozaj obťažuje, nie je ani tak práca samotná ako množstvo času, ktoré v nej musíme stráviť. Často narážame aj na nezmyselnosť svojej práce alebo aspoň niektorých jej súčastí. Ja sama by som bola rada, ak by moja práca vytvárala aj nejakú inú hodnotu, ako sú veci alebo peniaze, alebo ma aspoň niečo naučila. Ako hovorí Petra: „Pre mňa je práca dôležitou hodnotou. Tak ako aj učenie. Pravdepodobne od práce čakám viac, ako mi môže dať. Ale to je téma, ktorá ešte čaká na svoje rozlúsknutie.“


Warning: count(): Parameter must be an array or an object that implements Countable in /www/n/a/u84109/public_html/wp-includes/class-wp-comment-query.php on line 405

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *