Bábätko je v poriadku, maminka v prdeli

napísala MIRKA GÚČIKOVÁ
ilustrovala ANDREA KOPECKÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 20. júna 2019.

„Mamičky, nechcete sa odfotiť do mestského týždenníka s bábätkom?“ pýta sa žena z regionálnych novín a nakúka do každej izby na pôrodnici. Ženy v nočných košeliach, papučiach a županoch sa pomaly presúvajú na chodbu, asi na obed. Jedna s kanilou v ruke, druhá ledva chodiac po cisárskom, ďalšia si bolestivo sadá na stoličku. Všetky len mlčky krútia hlavou, že nie, ďakujem, fotiť sa nechcem.

Pri prvom pôrode ma prekvapilo popôrodné trápenie. Hovorili mi predtým ženy, ako bolí sťahovanie maternice? Že prsníky tiež bolia, keď sa nalievajú mliekom? Že keď mlieko ešte netečie a bábätko chce byť stále prisaté, z čarovného spojenia sa stane mučenie, ktoré sa dá prekonať len so zaťatými zubami? Hovorili o bolesti rán po šití, hlavy z epidurálu či spinálu? Určite spomínali tú obrovskú túžbu mať napriek všetkému bábätko pri sebe a postarať sa oň. Zúfali si, ak sa im to nedarilo?

Keď som rodila po prvýkrát, prekvapila ma aj popôrodná nedôstojnosť. Infantilné nočné košele na dojčenie a oblečenie, v ktorom by som nikdy predtým nevyšla medzi ľudí. Nelepivé vložky, čo som pred vizitou držala len nohami bez nohavičiek, aby som uľahčila rýchlu prehliadku. Ten zvláštny pocit z divného brucha – prestalo byť pevné vďaka bábätku, ale stále bolo veľké. Všetky intímne časti tela, ktoré zaujímajú lekárov, sestričky a bábätko, som vyťahovala na požiadanie. Akoby nedôstojnosť bola normou v popôrodnom svete.

Je maminka naozaj v poriadku?
Vždy rozmýšľam, čo je za tými sms správami a statusmi na sociálnych sieťach: „Bábätko aj maminka sú v poriadku.“ Myslí to pisateľ naozaj tak, alebo je to len eufória z novonarodeného človiečika? Je to niečo, čo sa patrí napísať? Rozumie každý tomu, že to slovné spojenie v poriadku má v tomto prípade oveľa širší význam, ako by sme si normálne predstavili? Pre mňa to znamená, že všetko, čo ženu teraz bolí, sa veľmi pravdepodobne zahojí za relatívne krátky čas. Že jej telo sa opäť zmení na jej, že opäť budú chvíle, keď sa bude cítiť krásna a schopná (ak sa tak necíti teraz).

Pri druhom pôrode, tento rok začiatkom januára, som mala šťastie, že bola v pôrodnici voľná VIP izba, kde rodička môže prijímať návštevy priamo na izbe a po celý deň. Kúpila som si ju ako oneskorený vianočný darček. Mala som plánovanú sekciu a veľmi som túžila po tom, aby sa moje malé bábätko mohlo čo najskôr prisať a bolo pri mne čo najviac. A to by sa po sekcii bez asistencie blízkych nedalo.

Chvíľu po tom, čo ma priviezli z operačky, prišli za mnou môj muž a syn. Manžel priniesol bábätko z novorodeneckého, prikladal mi ho, lebo ja som najprv len ležala pripojená na prístroje, do žíl mi kvapkali niečo proti bolesti a niečo proti hladu. Môj muž za mnou chodil v rámci možností každý deň. Nie posedieť a pokecať, ale pomôcť.

Napriek tomu ma počas nocí prepadala beznádej. Keď som už chodila a bábätko bolo so mnou, chcelo byť stále prisaté a mňa to neskutočne bolelo. Mlieko som ešte nemala a nedarilo sa mi synčeka uspať. Bolel ma chrbát, po sekcii som mala problém bábätko zdvíhať. Posteľ neposkytovala pohodlie na dojčenie v ľahu, pri dojčení v sede ma trápila operačná rana. Ešteže som si doniesla vlastný vankúš na dojčenie. Vytvorila som si ním zábranu na kraji postele, bábätko položila vedľa seba a nechala ho prisať sa. V noci, keď sa syn nemohol upokojiť a zaspať, som si ho kládla na prsia a celé hodiny mu púšťala na Youtube zvuky maternice. Zaspali sme obaja a ja som sa zobudila so strachom, kde zmizol. Až som precitla a uvedomila si, ako pokojne spí stále na mojej hrudi, mnou zohrievaný.

V noci som aj nahlas plakala. Mohla som, mala som sama izbu. Paradoxne som pritom myslela na tehotné a rodiace ženy v koncentračných táboroch, na utečenky, ktoré rodia niekde na ceste a ďalej pokračujú s bábätkom. Cítila som sa taká privilegovaná v tej samostatnej izbe, a predsa taká zlomená.

Čakala som, že to bude iné. Hoci som vedela, do čoho idem, mala som lepšie podmienky a viac pomoci ako prvýkrát, niektoré pocity boli podobné. Cez deň som bola opäť plná sily a optimizmu a v noci som sa cítila zúfalo unavená a bezmocná.

Možno je to preto, že som niekoľko mesiacov počúvala okolo seba, že BUDEME mať bábätko. A zrazu boli všetci preč. Zostali sme sami – bábätko a ja. Popôrodnú radosť vystriedal náhly nával osamelej zodpovednosti. Keby mohol byť môj muž v pôrodnici stále so mnou, stalo by sa to neskôr. Pocit osamelej zodpovednosti po prvom pôrode u mňa narastal z neistoty a strachu byť matkou, po druhom z únavy.

Ženská sila, ženské kruhy
Videli ste videá, kde farboslepým dajú okuliare, cez ktoré vidia farebne? Také to prekvapené wow. Stále vidím samú seba v momente, keď po prvom pôrode príbehy žien v mojom živote dostali úplne iný rozmer. Nikdy predtým som necítila taký obdiv k ženskosti a k ženskej sile. Hoci píšem, aká som bola zlomená, aj v sebe vnímam ženu, ktorá sa snažila prekonať samú seba. Keď otcovia píšu „maminka to dala skvelo“, „moja žena bola úžasná“, „som hrdý na svoju ženu“, nepotrebujem vedieť detaily, úplne im verím.

Rovnako som sa pozerala aj na ženy v pôrodnici. Keď som si už mohla sadnúť k spoločnému stolu, vstupovala som zároveň do ženského kruhu. Najskôr to bolo také opatrné – vykať si, či tykať; rozprávať sa, alebo mlčať? Premýšľala som, či sa tie ženy poznajú už dlhšie, alebo sa stretli len tu. Boli mi cudzie, vo svojom zlomovom životnom momente som sa nechcela rozprávať s cudzími ženami.

Ale potom sa akoby niečo zmenilo. To, že sme prechádzali tým istým, otvorilo potrebné rozhovory. Dookola sme rozprávali o pôrodoch. Aj drsné detaily. Niekedy s radosťou, niekedy s hnevom, niekedy so slzami. Držali sme palce tým na pôrodnej sále, hoci sme ani nepoznali ich mená. Neskôr aj ony pridali svoj príbeh pri stole alebo v menšom kruhu na izbe. Počítali sme, kedy ktorú prepustia, a tešili sa s tými, čo idú domov. Keď som odchádzala, rozlúčila som sa s niektorými ženami. Nebrala som si telefónne čísla a ani neplánovala kontakt. Som si však istá, že v pôrodnici vznikajú aj silné dlhodobé priateľstvá a k ich nadviazaniu niekedy stačí len prejaviť záujem a položiť otázku.

Mliečny kúpeľ doma
Pocity z pôrodnice veľmi rýchlo prekryli iné. Doma ma prekvapilo ohlušujúce ticho a pokoj. Šálka čerstvého bezkofeínového espressa spravila na chvíľu z našej obývačky to najluxusnejšie miesto na svete. V širokej posteli som sa s bábätkom cítila bezpečne.

Marie Darrieussecq vo svojej knihe Bábätko píše: „Tak som sa vnorila do toho mliečneho kúpeľa, čľapkala sa v ňom, splývala, opájala sa bábätkovským obdobím…“

Materstvo sa mi zdá nekompromisne naturalistické. Bábätko je krásne a zázračné, ja sa často cítim škaredá a takmer stále špinavá. Mária Lazárová, autorka detských kníh, mi napísala, že prvé týždne po pôrode mala v denníku stále ten istý zápis: „Malá je stále hladná. Nestíham absolútne nič.“ Pocity z pôrodnice rýchlo prekrývajú ďalšie.

Spomínam si, ako som sa po narodení prvého syna zverila doma mame, že mi veľmi chýba môj muž. Mala som pocit, že nás dieťa oddelilo. Pritom len chodil normálne do práce, vo voľnom čase sa o bábätko staral lepšie ako ja. Cítila som sa pripútaná k bábätku a osamelá. Moja mama nad tým mávla rukou, pritom ona zažila oveľa horšiu situáciu. Myslím, že si nechcela na to vtedy spomenúť. Možno o tom nechcela hovoriť, možno nechcela prehlušiť moje pocity svojimi spomienkami. Ja som to prestala rozoberať, ale nič sa tým nezlepšilo.

Často bývam tiež taká. Mávnem rukou: „To nič nie je.“ Hľadám dôvody, prečo to nie je také zlé. „Ale veď…“ Och, prepáčte mi to kamarátky, kamaráti, blízki aj deti, že takto zmetiem zo stola vaše pocity! Robím to preto, lebo sú pocity a dni, ktoré si nechcem pamätať, témy, ktoré nechcem rozoberať.

Ale čím dlhší čas plynie od pôrodu, viem, že na to obdobie nechcem zabudnúť. Nechcem hovoriť, že „všetky sme to zvládli“. Chcem radšej počúvať a povedať, že chápem.

PS: Toto nie je článok o stave slovenského pôrodníctva. O tom si môžete prečítať v knihe Ešte netlačte (autorky Iveta Aldana, Lucia Lišiaková, Veronika Pizano). Ak by ale bol, určite by som v ňom poďakovala ľuďom, ktorí svojou pokojnou prítomnosťou spravili z môjho pobytu v pôrodnici stráviteľný zážitok. Najmä dvom z nich: Môjmu pôrodníkovi, ktorý nielen mne, ale aj ďalším ženám dodal odvahu a vieru, že všetko bude v poriadku. Pôrodnej asistentke Andrejke, ktorá počúvala môj príbeh a mimo rámca svojich povinností zabezpečila, aby moje potreby boli naplnené.

Personál, ktorý rešpektuje rodičku, prenecháva jej nad pôrodom kontrolu a podporuje ju v rámci popôrodnej starostlivosti, zásadne ovplyvní jej prežívanie. Ale aj po tom najlepšom pôrode a s tým najlepším personálom sa žena môže cítiť slabá, bezmocná, neistá, zúfalá, smutná… Pre príval hormónov, pre vlastné strachy, nepripravenosť stať sa matkou, pre to, ako ona sama prišla na svet, pre bolesti alebo z veľkej únavy. Je dôležité o tom hovoriť, je zásadné dostať potrebnú pomoc.

16 myšlienok na “Bábätko je v poriadku, maminka v prdeli

  1. Po porode ma prekvapilo poporodne trapenie? Absolvovali ste predorodnu pripravu? A co ste cakali? Ze narodenie babatka je krasna vec? Ano je, mozno pre vsetkych ostatnych len nie pre mamicku.

    Mozno, ze by bolo lepsie investovat cas do rozpravania sa s ludmi ako citanie fantasagorisckych knizniek o krasnych porodoch.

    A ano, zena, ktora nerodila, to nevie pochopit ale ako doktorka neviem pochopit, co ste ockavali.

    Stavi kuknut na youtube porod. Myslim, ze je to jasne

    1. Dobrý deň, Terézia,

      ďakujeme za názor, aj keď nás naozaj prekvapil. Nepochybujeme, že zdravotnícky personál vďaka svojim vedomostiam a skúsenostiam pôrod či akýkoľvek iný “úkon” týkajúci sa ľudského tela a zdravia vníma inak, skôr rutinne a bez nejakých ilúzií. No netreba zabúdať, že na druhej strane sú pacienti a pacientky – ľudia, ktorí jednoducho nevedia, čo všetko sa s nimi deje a aké môžu byť následky, a to aj v prípade, že sa na to snažili pripraviť. A už vôbec sa nedá predpovedať, aké pocity im ten-ktorý zákrok prinesie. Preto všetci potrebujeme okrem základnej zdravotnej starostlivosť aj rešpekt a empatiu.

      Zásadne sa preto ohradzujeme voči zahanbovaniu či zľahčovaniu pocitov žien po pôrode. Sme veľmi rady, že text, na ktorý takto necitlivo reagujete, vznikol, že je napísaný veľmi otvorene a úprimne, nepochybujeme, že pre autorku bolo dôležité pomenovať, čím prešla, a že sa jej to nepísalo ľahko. Vážime si jej dôveru a že sme tento článok mohli publikovať. Vnímame aj dôležitosť tohto textu pre ďalšie ženy. Našou snahou je vytvoriť pre ženy bezpečný priestor, kde môžu hovoriť o svojich pocitoch, názoroch, skúsenostiach a prežívaní. Veríme, že tak spoločne dokážeme otvárať témy, o ktorých sa inak veľmi nehovorí, prípadne sa na ne vzťahuje množstvo nereálnych očakávaní a stereotypných predstáv. V prípade tehotenstva a materstva je to napríklad neustále opakovanie toho, že je to najkrajšie obdobie v živote ženy a že prípadné trápenie počas tehotenstva a pôrodu pominie hneď, ako žena drží v náručí svoje dieťa. Sú toho plné médiá zamerané na tehotenstvo a materstvo, hovoria si to ženy medzi sebou. A reakciou žien, ktoré to vnímajú inak, je často sebaobviňovanie, že nie sú dobrými matkami, a pocit zlyhania, pretože sa im nedostáva dostatok podpory, a ďalej o tom nehovoria.

      Na záver ešte dodáme, že článok nie je o pôrode, ale o pocitoch po ňom. A hovorí o tom, že väčšina pozornosti je sústredená na dieťa a jeho prosperovanie, nie na matku – z vlastných skúseností si dovolíme tvrdiť, že presne tak býva orientovaná aj predpôrodná príprava a často i akákoľvek podpora od okolia. Hlavne, že dieťa je zdravé, tým sa v našej spoločnosti vyvažuje všetko. Hovoriť úprimne o tom, čo prežíva čerstvá matka, naozaj nie je zvykom. Preto je pre nás naozaj zvláštne a nepatričné zahanbovať za to niekoho, kto sa to svojím textom snaží zmeniť.

    2. Dobrý deň, Terézia!
      Poviem pravdu, pripravovala som sa na všeličo, ale nie na akútnu sekciu. Pripúšťala som, že sa to môže stať, ale aj tak ma to prekvapilo. Zo skúseností z môjho okolia som očakávala prirodzený pôrod a samozrejme vedela, že môže trvať dlho a byť veľmi náročný.

      Pri druhom dieťati som sa pripravovala na plánovanú sekciu (napríklad aj psychoterapiou s cieľom vyrovnať sa s tým, nemať výčitky a sústrediť sa na popôrodnú starostlivosť o dieťa.) Napriek tomu boli pocity, ktoré som prípravou neovplyvnila.

      Ste na mňa v komentári prísna. Chápem to. Vo veciach, ktoré sú pre mňa zásadné bývam na ľudí tiež prísna, lebo som prísna aj sama na seba. Učím sa ale reagovať inak a hovoriť si, prečo ma tento človek, text, tak vyrušil?

      Vyrušenie, možno nahnevanie sa, je v pozitívnom zmysle ambícia. Ste doktorka – ak ste gynokologička, možno by bolo dobré so ženami ako ja viac pracovať v rámci poradne. Upozorňovať ich na to, čo všetko môžu fyzicky aj psychicky cítiť po pôrode – takáto príprava sa vôbec nedeje. Možno si nájsť text, ktorý im môžete poslať, dať do ruky. Možno môžete niečo zrozumiteľné napísať.

      Vidím veľa možností, ako ženy na túto situáciu pripraviť. Môj spôsob bolo napísať o tom, čo som cítila ja. Možno to niektorej pomôže vyrovnať sa s vlastným prežívaním, inej zasa nebyť prekvapená.

      Držím palce vo Vašej práci!

    3. To, že to doktori nevedia pochopiť je práve to smutné.. . To, že Slovensko a jeho pôrodnice nie sú dostatočne informované o odporúčaniach WHO, o možnostiach ako značne uľahčiť pôrod, že sa dá rodiť inak ako u nás, že sa dá tráviť čas s bábätkom po pôrode inak.. . To čo tu opisovali je ´normálna´ prax.. . normálna u nás.. . v krajinách ako Dánsko sa popôrodné trápenie reálne nekoná.. . a skôr slovenský klasický pôrod v nemocnici v boxe za plentičkou pripomína pocitmi trápenie v koncentráku.. . mne je reálne ľúto týchto žien a prístupu štátu k nedostatku priestoru pre rodičky, prístupu k zamestnancom v nemocniciach, ktorý bez vlastnej iniciatívy nemajú dostatok relevantných informácií a myslia si, že je toto normálne a bežné.. .

  2. Pamätám si keď som pred x rokmi čítala 1x článok od teba (dovolím si tykať, potykali sme si pred inými x rokmi, ale od vtedy sme sa už nestretli myslím :)) Bolo to tiež o pocitoch ženy, o prvom dieťati a materstve. Plakala som. Konečne som sa necítila sama. Tak sama ako aj píšeš v tomto článku. Že máš pri sebe milujúcu rodinu a predsa si sama v tej úlohe byť mama. Opäť pre mňa silný článok. Aj keď som druhé bábo dala o niečo skôr, je to vo mne živé. Vďaka za úprimnosť a obdiv k daru pracovať so slovom a pocitom a myšlienkami.

    1. Eva, ďakujem, dojala si ma! Som veľmi rada, že písanie pomáha ženám necítiť sa osamotené vo svojom prežívaní. Aj pre mňa je to liečivé. Nielen písanie, ale aj spätná väzba, že nie som sama. Ďakujem za reakciu!

  3. Super článok. Zaujal ma aj napriek tomu, že som nerodila a ani sa nechystám 🙂 Rešpekt všetkým mamám, hlavne im prajem, aby mali empatickú rodinu a podporu v partneroch. Moja mama ju nemala a 27 rokov trpela vo vzťahu s mužom, ktorý javil záujem len o to, či má navarené. To musí byť ešte len záťaž na psychiku. Čím samozrejme nebagatelizujem popôrodné pocity šťastne vydatých žien. Pôrod, tehotenstvo a ani rodičovstvo nie je niečo, na čo sa dá 100%ne pripraviť.

    1. Júlia, ďakujem za reakciu a príbeh Vašej mamy. Moja mama mi hovorievala pravdu, aj bolestnú. Nikdy som nemala rada ten výrok, že “naše mamy to dali v pohode, ľavou zadnou a s úsmevom a ešte aj varili, starali sa o záhradku, babky ešte aj prali v potoku…” Je to ilúzia, ktorá vznikla preto, lebo si nehovoríme pravdu. Z toho vznikajú aj naše prehnané očakávania k sebe. (A jasné, že to mamy a babky zvládli, ale my si myslíme, že v každom momente pri tom boli spokojné a šťastné s deťmi, mužom aj samé so sebou. To je veľký náklad očakávaní.) Ďakujem veľmi.

  4. Krasny clanok, uplne sa stotoznujem s obsahom, ja sama som po sekcii bola tak vycerpana s pocitmi cudneho priam nepekneho tela, plna bolesti a unavy, ze nerozumiem, ako niektore zeny otehotneju par mesiacov po porode.. alr zaroven som ziskala vacsi respekt k zenam-matkam.

  5. wow, vďaka za článok a za otvorenosť. úplne ste ma dojali.

    Ja som sa riadne pripravovala, dlhodobo sa venujem joge a veľmi mi to počas pôrodu pomohlo. Ale rovnako dôležitý bol výber pôrodnice, ktorá bola kúsok za hranicami u bratov Čechov.
    To, že som mala fantastickú pôrodnú asistenku, že mohol byť manžel so mnou, že sme spali spolu na izbe, že sa mi dostalo neskutočnej podpory pri dojčení atd atd si jednak nesmierne vážim a zároveň chcem povedať, že to aj napriek všetkému bolo ťažké psychicky, fyzicky, duševne…nedokážem si ani len predstaviť, ako veľmi musí ženu poznačiť opačná skúsenosť. Pre mňa úplne zdrvujúca predstava.
    Btw. v jogovej filozofii sa menarche, menzes, ovulácia, počatie, pôrod, dojčenie, ale aj potrat a menopauza označujú ako ženské siddhi tzv. superschopnosti. Ženské telo je veľmi citelne cyklické, schopné neskutočnej citlivosti a vnímavosti a dokáže až priam neskutočné veci. A my ženy sa potrebujeme naučiť ctiť tieto rituály ženskosti, ináč si neviem predstaviť, ako sa môžeme cítiť naplnené. Žial náš spôsob života a patriarchalizované všetko, nielen zdrav.starostlivosť, nám to veľmi neumožňuje. Za seba vravím, že si tieto schopnosti beriem späť a chcem ich rozvíjať. Pre seba a pre svoju dcéru. Verím, že sa pridajú aj iné ženy. Ďakujem Vám za článok a ďakujem Kurník za priestor

  6. Milá Mirka,
    myslím že to čo te napísali, ste ako prvej osobe mali hovoriť manželovi.

    Hovorili ste mu to? Ak ste čítali knihu Muži s Marsu a ženy y Venuše, zaujala ma jediná vec, hovoriť spolu každý deň ASPOŇ na 30 minút denne o POCITOCH.

    Desivé čítanie. Popórodné bolesti a to ako sa cítite sama, a plač. Myslím že plač je v normále. Ja keď nebriem na postrumatickú stresovú poruchu lieky, plačem, a plačem aj keď hovorím o destve, aj keď si naň nepamätám pre reakciu detskej krehkej psychiky- tá buď dieťa neochráni a zlomí ho na nejakú disociálnu osobnosť, alebo naopak zabúda a veľmi rýchlo ako u mňa. V podvedomí je všetko, nehovorím o pocitoch, ani si ich nevšímam, aj vďaka liekom, ale všetko prežívam ako vy pri pôrode 100 silnejšie, bolestivejšie keď antidepresivá neužijem.

    Takže prežívali ste popôrodnú depresiu ak ste toto všetko takto prežívali. Aspoň miernu. Lebo sú aj iné formy prevratu pre hormóny- a poznám také ženy, že tak ich pôrody zmenili, že trpia bipolaritou. Manickou a depresívnou fázou.

    Takže ako prví o tom čo prežívate mal bzť manžel a mal si vziať dovolenku aby ste neboli sama.

    Nechápem ako ste v tomto stave, pocite samoty mohli ostať sama, a nežiadala o pomoc matku, muža a celú rodinu. A keď hovoríte že každý chodil do pôrodnice, ale potom nikto nič, JE TO VAŠA CHYBA .
    Ja som empatická voči sestrám, lebo deti nemám, a pýtala som sa ich či mám prísť a pomôcť im. Jedna žije 460km od rodiska a druhá asi 250 km. Iba jedna sestra chcela, tak som chodila. Aj keď vzrástli a chceli si s manželom užiť spoločné večery.

    Druhá sestra ma nevolala, vravela len že po sekcii, ju všetko bolí, ale inak na videohovore behala po obývačke, odbiehala od kamery, dojčila, a zasa niekam odbehla. U nej vládol urite pocit hormón šťastia, lebo druhý syn nebol uvrieskaný, ako prvý, a bola blažená že má vytúžené druhé dieťa po 30tke. Nevedela si násjť vhodného muža ako ja, ale mala viac sťastia ako ja, a aj druhá sestra našla muža z východu, ale po skončení jeho výšky a jej, otehotnela, a tak sa brali. Jediné čo jej pomohlo k svadbe. Lebo jej chcel dať kopačky a rodičia, svatovci, obaja na úrovni, vysokoškolsky vzdelaní nesúhlasili žeby ich vnuk nemal žiť mimo otca. Takže playboja syna oženili, aj keď si chcel ešte užívať život. Dnes doslova treba mužov dokopať k svadbe. Na východe som ja nič nenašla, tak doprajem sestrám.

    Zhrnutie: trpeli ste- vedeli o tom vaši blízky? a kto iní ako oni? a požiadali ste ich o pomoc že sa cítite osamelo? Prehnané prežívanie psychickej a fyzickej bolesti Vás mohlo dohnať až k zmene osobnosti. Takže, áno, myslím, že to preháňate, naše babky sa tak necítili ako vy, lebo oni preživali bolesť s roboty, boli yvzknuté na bolesť z roboty, preto im nevadilo že rodia na slame. A nikto neriešil emócie možno naších starých materí ktoré tiež mohli prežívať depresiu- ale myslím, že vtedy, keď sa narodilo decko, celá rodina chodila pomáhať. Sestra muža, svokra, mama a boli denno denne s mnohými ľuďmi v dome. Žili v jednej izbice- ktorá bola aj kuchyňa aj obývačka, aj spálňa.

    To my ľudia sme sa odtiahli od svokier y ich domov bytov, od rodičov, niekam 500 km preč a nič nerobíme v bzte len rozmýšľame. Ja som milovala tú bolesť po dobre vykonanej práce ako decko s babkou na poli a záhrade. Neskôr už som si zvykla rýchlo, ako decko. Treba robiť aj ťažkú prácu, lebo aj stoho je plno duševných chorôb. Aj preto lebo PRE MŇA JE TO SLOVO TRÁPNE, že hanbila som sa pýtať o pomoc. SME ĽUDIA, A SME STVORENÍ NA TO, ABY SME SI POMÁHALI. A PROSILI O POMOC. JA AK KEBY SOM PROSILA TA POMOC NEDOSTANEM, VIEM TO, LEBO SOM TO ROBILA. PROSILA SOM KEĎ SOM NEVLÁDALA ROBIŤ, ABY MI PORADILI, POMOHLI, že vraj mám vydržať, lebo lepšej práce niet. Ale u mňa šlo o vyhorenie, aj som im to vravela. Nepomohli. Až keď som dala výpoveď a šla na maródku, ta sa ozvali po funuse, že mala som ísť v rámci pracovného pomeru na maródku,. Jaky premudreny po funuse. A neskor zasa som prosila, nemala som co jest, a kazdy mi vycital, vsetci nemala som nechat taku dobru pracu, a mam sa zamestnat. To bola ich odpoved.

    Ja som si uzila dost, a som hrda, ze som nezavisla na rodine, ktora rodina nie je pre mna, iba na papieri.

    A vam prajem aby ste sa tolko nelutovali, ked bude tretie decko, ale hned ziadali o pomoc rodinu, ak mate takzch ludi okolo seba co sa da povazovat za rodinu. Je to vasa chyba.

    Mne nik nepomohol, a sama som musela si pomoct ako male decko. Rozbita hlava, rodicia neboli doma, a co teraz.

    1. Dobrý deň Erika,
      Stotožňujeme sa s tým, že je dôležité vedieť/nehanbiť sa požiadať o pomoc, ako aj obklopovať sa ľuďmi, s ktorými sme si navzájom oporou. Veľmi sa však ohradzujeme proti Vašemu obviňovaniu autorky článku, ako aj súdeniu jej rodinnej situácie a určovaniu diagnóz. Text nepovažujeme za žiadnu sebaľútosť, ale veľmi odvážne a veľkorysé zdieľanie najintímnejších pocitov, ktoré môže byť prínosné pre iných ľudí v podobnej situácii. O tom, čo naše babky cítili či prežívali, sa často môžeme len niečo domnievať, práve preto, že úprimné a autentické zdieľanie ženských skúseností je stále problematické. Aj kvôli vyjadreniam typu “je to vaša vina”. Sme rady, že sa to pomaly mení a že tak ľudia v rôznych náročných situáciách môžu nachádzať podporu aj v takejto forme. Veríme, že spolupatričnosť a otvorenosť iných žien bude v prípade potreby oporou aj Vám.

      1. je to vasa chyba som nemyslela ako obvinovanie autorky. ale ze neznasam ludi, ktori maju rodinu, ale NEDOKAZU POZIADAT A PROSIT O POMOC.

        JA SOM PROSILA, NA ROZDIEL OD TOHO CO NAPISALA, ZE SA CITILA SAMA S DIETATOM.

        A ZE TOTO JE JEJ UDEL.

        JA JEJ EMOCIE O BOLESTI LEN KOSTATUJEM. CI NEJDE O DEPRESIU. LEBO JEJ EMOCIONALNE PREZIVANIE PORODU, A PO PORODE JE PRILIS EXTREMISTICKE. PRILIS NEREALNE. NEOBJEKTIVNE. PRECO POTOM JA SVOJ SUBJEKTIVNY POCIT NEMOZEM POVEDAT TIEZ.

        JEJ CLANOK UVADZATE, JE HROZOSTRANY, AZ MA DESI, A IDE LEN O JEJ SUBJEKTIVNY POHLAD, MOJ SUJEKTIVNY POHLAD JE POTVRDENY AJ SVOJIM VZDELANIM PSYCHOLOGIE. DOKONCA JA SAMA SOM ZAZILA AKO SI LUDIA NA DEDINE V 80 ROKOCH POMAHALI S DETMI. VECSIE DIEVCATA V PUBERTE KOCIKOVALI MALE DETI. NA DEDINE SAME PRISLI DO VZDIALENEJ RODINY A POMAHALI. A O TOM CO NASE STARE MATERE PREZIVALI, VIEM LEPSIE SUBJEKTIVNE OPISAT KED SOM PISALA DIPLOMOVKU O FOLKLORE, A ZIVOTE V MINULOSTI CEZ NASTUDOVANU LITERATURU.

        NEPACI SA MI VAS PRISTUP. LEBO AUTORKA SI MOHLA POMOCT, KEBY AKO VECSINA ZIEN SO SEBA NEHRALI KEBY NEFABULOVALI, ZE PROSIT A ZIADAT JE DNES U LUDI POVAZOVANE AKO NIECO POD ICH UROVEN. ZE ONI CHCU ABY RODINA ICH OSLOVILA. A NIE MATKA RODINU.

        NEZNASAM DNESNE ZENY CO SA TVARIA, ZE VSETKO MUSIA SAMI ZVLADNUT, A OKOLIE, POTOM AKO MA VEDIET KED VSETKO FABULUJU, LUDIA SU NEUPRIMNY, NEVIEDIA SI ANI Z OCI DO OCI POVEDAT CO SI O SEBE MYSLIA, ANI MANZEL MANZELKE A NAOPAK.

        NEVIEM KDE ZIJETE. VIDIM AKO SA ZMENIL SVET. VTEDY ZENY MUSELI BUT TICHO, A TERAZ KED MAME ABMUCMANOV, ALIANCIE PROTI TYRANIU, NEZIADAJU A NEPYTAJU.

        JA SOM PYTALA O POMOC A DOSTUPNU KOMUNITU KTORA POMAHA LUDOM, A POVEDALI, AJ KED VRAVIA ZE POMAHAU ZENAM NA NETE, A VSADE PO CLANKOCH A PREDNASKACH, A POVEDALI, ZE NEMAM DECKO, NECH VYPADNEM, LEBO ONI POMAHAJU ZENAM, CO MAJU MODRINY PO SEBE, A DETI. JA SOM PSYCHICKY UTYRANA VYSLABENA BOLA VTEDY, A ONI MA ODMIETLI. VYSMIALI. TAK MI NEHOVORTE NIECO O OBJEKTIVITE, KED SAMOTNE TIETO KOMUNITY NIE SU OBJEKTIVNE. MA ESTE VIAC PONIZILI. A BUDEM SI PISAT CO CHCEM JA, KED MNA ODBORNA SOCIALNA PRACOVNIKA KRIZOVEHO CENTRA VYSMIALA! AJ JA MOZEM VYSMIAT TOTO SPRAVANIE DEPRESIVNEJ OSOBY.

        AKA DOSTOJNOST ZENY? KED NA KRIZOVYCH PRACOVISKA PRACUJU osoby ktore nevedia ani rozlisit tzranu osobu od seba. Ked som volala vsade naokolo, kde vsak nemali take sluzby, pravne, poradenske, psychologicke v jednom ako v tomto, ONI MI POMAHALI ASPON CEZ TELEFON. A BRALI MA VAZNE CO SOM IM VRAVELA. STEBA RIADNE VYTOCILI. PORADCOV ROBTE, KED TO ZAZIJETE, KED BUDETE VNUTORNE NALOMENI. TERAZ SA SPRAVATE, AKO NEJAKE KAMOSKY, MIRKY, LEBO ONA PODALA NAOZAJ SKVELY PISATELSKY VYKON. A NEVIDITE TAM PLNO NEGACII. ANI RAZ NENAPISALA NIC POZITIVNE. ZE SA TESI S BABETKA, ZE NA CHVILU KED NANHO POZERA ZABUDNE NA TO AKO JU VSETKO BOLI. ALE VYDESENA SA ZOBUDI A HLADA DIETA, ALE DIETA ZASPALO NA JEJ HRUDI. NENAPISALA, NIC S TOHO AKO SA TESI , ALE ZE PRENAJALA SI VIP POSTEL AKO DARCEK, ABY ZA MNOU CHODILI, ALE VTEDY NEOPISUJE, ZE VRAVI MUZOVI A RODINE, AKO JU VSETKO BOLI, NENAPISALA NIC O TOM ZEBY SA S NIMI O TOM ROZPRAVALA. CI NIECO HOVORILA MAME, MUZOVI. ZASA OPISUJE LEN BOLESTI, PONIZENIE, A KAZDY JU POCUVA, AKO MANICKU OSOBU, PLNU NEGATIVIZMU, AKO MANIPULATNKA HOVORI S PACIENTKAMI ZRAZU HOC ICH NEPOZNALA, ———-JE TO DEPRESIVNA OSOBA S PREJAVMI MANIPULACIE, ZAKOMPLEXOVANA, KED NEVIE POZIADAT MUZA ABY OSTAL ALE KONCI, ZASA DEPRESIVNE, ZE JE SAMA DOMA, A STRASNE JEJ CHYBA MANZEL. A PRECO PRI NEJ NEI JE. JA NIKOHO LUTOVAT NEBUDEM. JA NEMAM ANI JEDNO DECKO, A SA NESTAZUJEM. A TRPIM TYM. ANI JEDEN CLOVEK CO RODIL SA MI ZNICIM TAKYM NESTAZOVAL CO PISALA AUTORKA. FAKULUJE LEBO TRPELA NEJAKOU PSYCHOZOU, A MAM DOST DUSEVNE CHORZCH LUDI OKOLO SEBA. CO VSADE PRIDEM. SPOLUZIAK SA ZABIL, DALSI MI HOVORI DEPRESIVNE VECI, AKO NECHTIAC RADIL KAMOSKE AKO SA ZABIT, A ZE SA O TO POKUSILA, UPLNE CHORE- A ON JE SOCIALNY PRACOVNIK, A TOTO MI HOVORI? UPLNE SOM UZ VYCERPANA S NEGATIVIZMU, PRETO NEPOZERAM TELKU ALE CITAM FORA A RADIM LUDOM. SUSEDIA VSETCI DEPRESIVNY SEDIA DO ZAVERECNEJ V KRCME. MATKA JE NEGATIVNA LEBO NEMA PARNTERA, SUSEDKY -KAMOSKY Z DESTVA TRPIA NEJAKYMI TAZKYMI DUSEVNYMI STAVMI. SOM VACSI ODPORNIK NA DUSEVNE STAVY AKO VY. JA TAKYCH LUDI MAM NAOKOLO, A SOM RADA ZE SA IM VYHYBAM A NEKONTAKTUJEM SA S NIMI. VY MNA NEPOUCAJTE.

  7. Myslim ze ste prezivali poporodnou depresiou, rovnako ako ja. Ale moja mama za mnou chodila, manzel si vybral dovolenku na 2 tyzdne, chodila za mnou aj sestra. A urcite by som aj prosila aby ma nenechavali samu. Pocas tehotenstva som sa prilis pozorovala , lebo som mala prve v 31 rokoch. Prsniky ked ma boleli, prestala som kojit. To lutujem ale inak nic nic, lebo prve dieta stale revalo, bola som vycerpana. Strasne malo spalo moje dieta, pospalo 2 hodiny a v kuse revalo. Aj ked som ho nakojila. Dnes viem ze citilo moju neistotu,strach aby som to zvladla ako mama. Bala som sa priserne o syna. Brala som antidepresiva, po 6 mesiacoch som pomaly prestala uzivat po malych davkach, lebo by som si mohla zhorsit stav keby naraz ako to urobila moja ked chcela otehotniet s partnerom. Vtedy jej uz sa tak prihorsilo, ze musela ist do nemocnice, nic jej nepomahalo, stale bola apaticka. Sklamana a s toho ze zistila ze jej partner si spravil decko s inou, ale chce ostat s nou, a to jej povedal na jeho narodeninach, Strasne, ani sa necudujem ze bola asi 4 roky mimo zavreta v byte, len do obchodu nakupit a sedela vecne za pocitacom, studovala si svoju chorobu, a alternativne metody. Uz som nemala z nej dobry pocit, tahalo ma to dole pocuvat ju ako sa stale pozoruje, ze jej nic nezabera, stala sa hypochonder. Ona ziadne lieky nebrala, nie ze nic nezaberalo. Lebo ona ma intoleranciu mleika, ale su na to tabletky, ale s nich jej tiez zle, co som nepocula o tom. Hypochonder. A okrem diagnostikovanej intolerancii na mliecne vzrobky si sama diagnostikovala, celiakiu. A sucha ako doska bola. Ona nemoze nic, a hotovo. Ruky prec som dala. Vazne chory je emocionalny upir.

    Pri druhom dietatku som nemusela uz nic brat, lebo som milovala svoje prve dieta a bohuzial vzyivala som sa ako starorodicka na materskej ked uz prestal plakat. A ovladli ma pocity eugorie matersktva. A ked sa mi narodilo druhe, na nic sa nepametam len bolest po sekcii. Ked presla, prvy krat som zazivala materstvo v plnom materskom osiali plny euforie. Volam kazdemu cez videochat v rodine ked uz nie su pri mne, nakojim, povednujem sa trochu starsiemu, ale kedze druhe dietatko stale je hladne, muz po praci chodi skor a chodi s nim von. Prezivam krasne obdobie.

    Antidepresiv sa nebojte, ak su nutne. Lebo moze to dopadnut este horsie. Ako moja kamoska byvala, je z nej troska.

    Matúš 7: 7-8 B21
    Proste a bude vám dané, hľadajte a nájdete, klopte a bude vám otvorené. Lebo každý, kto prosí, dostane; kto hľadá, nájde, a tomu, kto klope, bude otvorené.

Napísať odpoveď pre redakcia Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *