Odkiaľ fúka vietor?

napísala ZUZANA SOTÁKOVÁ
ilustrovala MICHAELA MIHALYIOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 13. júna 2019.

Honnan fúj a szél? Túto otázku som denne počula niekoľkokrát. Asi sa pýtate, čo to znamená. V preklade len otázku, odkiaľ fúka vietor. Ale znamená to aj, že som sa na týždeň výuky plachtenia vydala so šesticou Maďarov. Bol to krst morskou vodou a rosé fröccsom. A bolo to jedno skvelé rozhodnutie a kus slobody v pomerne zabehnutom živote.

Doma mám na pracovnom stole o kvetináč opretú pohľadnicu z Azúrového pobrežia. Je na nej akási zátoka. Na hladine mora sa zrkadlí slnko a jej stredom vedie ostrý rez. Nad modrou vodou sa rozprestiera rovnako žiarivo zafarbená obloha. Záplavu blankytu pretína tenký pás bieleho chumáčovitého oblaku. V popredí, tam, kde asi stál autor tejto fotky, vstupuje do obrazu pokrútená borovica. Ak sa pozeráte pozornejšie, pomedzi jej konáre môžete v diaľke spozorovať siluetu plachetnice. Presnejšie – katamaran. Smeruje preč za horizont, von na otvorené more. Pozerám sa na tu pohľadnicu často. Keď vonku prší, ako práve teraz, o niečo intenzívnejšie. Odkedy som ako dieťa bola s rodičmi po prvýkrát pri mori, mala som pocit, že to je prostredie, do ktorého patrím. Že jedného dňa budú morská voda, piesok a pálivé slnko mojou každodennou realitou. Lenže o tom, čo je more, som mala predstavu akurát takú ako z pohľadnice. Až kým som sa nedala nahovoriť na týždeň výuky plachtenia v Chorvátsku.

Musím sa priznať, že na ostrov Brač, kde bol náš východzí bod, som ale nešla úplne nezasvätená. Prvýkrát som stála na palube plachetnice pred dvomi rokmi v Čiernej Hore. S priateľom sme si po známych na jeden deň požičali menšiu plachetnicu. Náš vskutku romantický výlet vyzeral zo začiatku asi takto: on, ktorý zvykol plachtiť v chladných podmienkach Lotyšska, sa úporne snaží vydolovať aspoň jeden uzol (vyjadrenie rýchlosti v námornej míli za hodinu) z toho biedneho vetra, ktorý sme vychytali. Ja, rozvalená na sedadle, predýchavam morskú chorobu. Na mori bez akýchkoľvek voľným okom pozorovateľných vĺn. V spomienkach mám túto situáciu uloženú ako krátky komiksový strip. Vytiahnem ho občas, keď sa chcem rozosmiať. Alebo druhých. Lenže v spomienkach mi ostali zakotvené aj dva iné obrazy. Oceľovomodrá farba morskej hladiny, od ktorej som nemohla odtrhnúť oči, keď som sedela na nose lode. A mesačný chodník na nočnej morskej hladine, po ktorom vedieme našu loď. To, ale aj pár stresových situácii pri kotvení či zaseknutom propeleri, bolo pre mňa vcelku vzrušujúcim zážitkom. Akurát, že to nebolo plachtenie. Bez vetra sa ani lístok nepohne a plachetnica už vôbec nie.

O tom, že by sme šli plachtiť, sa u nás ale neprestalo rozprávať. On to bral vážne, ja skôr ako nejakú rozmazanú predstavu, tam niekde v budúcnosti. Pravda je totiž taká, že plachtenie nie je lacná záležitosť, a tiež sa to nenaučíte z videí na internete. Našťastie v Maďarsku, kde žijeme posledné mesiace, je plachtenie celkom populárne. Na Balatonskom „mori“, ale aj na ďalších jazerách kotvia tisíce lodí so sťažňami. Maďari radi plachtia a sú medzi nimi aj takí frajeri, ktorí sa preplachtili okolo sveta. Jedným z nich je Áron Méder. Tri roky sa plavil sám na malej loďke. Keď mal chuť, zastavil sa na ostrove a pobudol tam medzi domorodcami niekoľko týždňov. Lovil ryby, neholil si bradu a neustále zošíval plachty. Dnes učí plachtiť iných. Cez neho sme sa na loď dostali aj my. Prihlásili sme sa u neho na sedemdňový „pobyt“ v Chorvátsku a rozhodli sme sa, že keď tam už budeme, tak si rovno aj spravíme preukaz na vedenie plavidiel v Jadranskom mori. (Predstaviť si to môžete ako klasický vodičák, ktorý vám dovolí viesť viac typov lodí. Kategória B dáva možnosť viesť napríklad rybárske lode či všetky druhy výletných lodí.)

O tom, že nás to čaká, sme vedeli niekoľko mesiacov dopredu. Plán bol, že sa niekoľko týždňov pred odchodom začnem učiť na skúšky a že si vypracujem svaly. Neurobila som poriadne ani jedno z toho. A tak som do Chorvátska odchádzala mierne nervózna s vedomím, že o tri dni skladám skúšku. Narýchlo som sa v aute snažila zapamätať rovnicu na vypočítanie variácie a deviácie či ako určiť pravý a ako magnetický sever. Jediné, čo by som však vyrapotala bez zaváhania aj o polnoci, bola námornícka abeceda. Moja nervozita začala stúpať, keď som sa zoznámila s ostatnými. Takmer každý z nich mal už s plachtením skúsenosti. Na mori síce nie, ale na vnútorných vodách áno. Szabolcs má loď na Balatone, András sa venuje windsurfingu a jazdí regaty na maďarských jazerách, Gyuri trénoval súťažné plachtenie v Baltskom mori. Stresmeter vyletel do alarmujúcich hodnôt už v prvý večer na palube lode v prístave Milna. Na úvod sme si dali „len“ hodinku o mayday a pan-pan situáciách (mayday je život a loď ohrozujúca situácia, napríklad potápanie sa lode či požiar na lodi; pan-pan je tiež núdzová situácia, ale nie taká závažná ako mayday, môže to byť napríklad muž cez palubu či pokazený motor), o rádiovom spojení a o všetkých spínačoch na ovládacom paneli lode. To všetko v akejsi zábavnej maďarsko-anglickej verzii. Ja som v tom momente už kotvila v španielskej dedine. Moja maďarčina je zatiaľ totiž na úrovni konverzácie v obchode a môj lodný denník mal v tom čase len jednu kapitolu z Čiernej Hory. A to len z lode bez rádia, bez GPS, bez kuchyne a bez záchoda. Akási vaňová verzia toho, na čom som stála v tom momente.

Hovorí sa, že ráno je múdrejšie večera, a to bola moja záchrana. Po parádnej sprche v prístave (čo inak na viacerých miestach vôbec nie je samozrejmosťou) a výdatných raňajkách (Maďari pri panvici) sme vyrazili. Na čerstvom vzduchu a pod jasným slnkom bolo zrazu všetko iné. Učili sme sa, ktoré lano je na čo, ako sa vyťahujú plachty, ako sa číta vietor, kedy treba pritiahnuť, kedy povoliť, kedy vytiahnuť či kedy stiahnuť plachtu, ako držať kurz, ale aj také „banálnosti“, ako správne spláchnuť záchod či variť na plávajúcom sporáku. Moja rada pre všetkých: keď si chcete uvariť kávu v koťogu, informujte o tom na palube skôr, než začnú trénovať tacking, teda zmenu smeru, pri ktorej sa prehodí plachta na druhú stranu. Polievku si bez debaty odložte na kotvenie. Druhý deň sme ukončili vo Veľkom Drveniku, kde sme sa učili čo najhladšie zaparkovať pri móle. Autom to zatiaľ nedám, ale loď môže byť. Škoda, že na Slovensku sa preferujú asfaltové cesty pred tými riečnymi… Večer prišli na rad mapy. Žiadne GPS, ale skutočné papierové mapy, ceruza, uhlomer a kružidlo. Aj keď som už večer mierne padala na hubu a nemala som chuť pomaly ani na pivo, toto ma naozaj prebralo. Ľutujem, že sa mi v Chorvátsku nepodarilo kúpiť nautical charts. Viem si živo predstaviť, ako sedím večer doma a len tak si rátam, ako dlho by mi trvalo dostať sa z bodu A do bodu B a kadiaľ by som išla, aby som sa vyhla skalám, podvodným káblom či plytčinám. Tretí deň nebol o nič nudnejší. Skúšali sme manéver muž cez palubu. Ani jeden muž sa neponúkol ako dobrovoľník, tak sme utopili fender, teda akýsi balónový nárazník. Mala som k nemu asi najsilnejší vzťah, lebo som ho ako jediná vylovila na prvýkrát. Takou frajerkou som však už nebola večer, keď sme simulovali skúšky. Pohorela som na plnej čiare pri svetelnej a vizuálnej signalizácii. Jajks!

Štvrtý deň bol pre mňa pripomienkou štátnic, maturity a všetkých tých dôležitých študijných míľnikov. Doslova. V Šibeniku, kde sme robili skúšku, sme najprv museli obehať úrady, banky aj fotolab, teda podstúpiť dobre známu nadbytočnú byrokraciu, aby sme sa mohli oficiálne prihlásiť. Potom sme sa na pár hodín ponorili do kníh. Maďarských. Slovník som mala v ruke vlastne konštantne. Ešteže v knihe boli aj obrázky. Nie, nie som masochistka, lenže ku skriptám na skúšky v tej danej krajine sa dostanete len cez toho, u koho skúšky robíte. Ja som síce dostala od frajera jeho staré v angličtine, ktoré si priniesol z Lotyšska, akurát, že v nich chýbali asi tri štvrtiny toho, čo sa skúša v Chorvátsku.

Neskôr doma sa ma každý pýtal, či bola skúška ťažká. Nuž, bola presne ako maturita či štátnica. Memoruješ ako blázon, a oni sa ťa spýtajú základné veci. Až máš chuť im švacnúť do tváre všetky tie papiere a zhodiť drevené makety lodiek, na ktorých im predvádzaš dopravné pravidlá. Bol to však len zlomok sekundy pokušenia, ktorý som prekonala, a s úsmevom som vykročila z kancelárie s potvrdením o absolvovaní. V kaviarni Lasica (nie Milan), kde sú v sklenených dverách ešte stále diery po guľkách z obdobia vojny, sme si pripili oroseným pivkom a naskočili na loď, ktorá kotvila 10 metrov opodiaľ. Teraz sa začína to pravé plachtenie!

Pre mňa osobne sa od toho momentu zmenilo všetko. Už len vietor v plachtách. Myslím, že úľava, aj keď v rôznej intenzite, ovládla každého. Už to bolo naozaj len o nerušenom plachtení, učení sa, ako ovládať loď, a o tom, kam chceme ísť my. V ďalších dňoch sme navštívili pár ostrovov, napríklad Vis, kde kedysi sídlila vojenská základňa, Prvić, kde je postavený pomník vynálezcovi Faustovi Veranziovi, či Kočula, kde v meste Vela Luka môžete nájsť pravekú jaskyňu. V Chorvátsku som nikdy predtým nebola. Húfy slovenských a českých turistov na preplnených plážach a nechutné mastné jedlo s diskotékami lemujúcimi pobrežia ma naozaj nikdy nelákali. Dokonca som voči tejto krajine roky prechovávala akýsi nezažitý odpor. Som fakt rada, že toto Chorvátsko mi ostalo cudzie a že sa mi otvorilo práve to, ktoré možno nájsť na malých ostrovoch a na mori medzi nimi.

Asi najsilnejším zážitkom bola však noc, ktorá sa začala štrajkujúcim žalúdkom a skončila nefalšovanou detskou radosťou. Rozhodli sme sa, že budeme plachtiť aj v noci. A tak sme si rozdelili šichty. Sebecky som nám uchmatla poslednú od 5.00 do 8.00 ráno. Tešila som sa na východ slnka. Vychytali sme však omnoho viac. Najprv silný vietor, ktorý sa šplhal na 20 uzlov (za čo sme boli radi, lebo šichta pred nami nemala žiadny a pomerne dosť sa trápila), ja následne nato morskú chorobu. Kým on kormidloval, ja som ležala prevesená cez pravobok a posielala pozdrav moru. Musela som naozaj zapôsobiť, lebo sa zrazu pri nás objavili delfíny. A ako stúpalo slnko na obzore, delfíny plávali pri našej lodi a sprevádzali nás v ústrety cieľu. Ak máte záujem, rezervácia delfínov v tejto oblasti sa dá podporiť aj online.

O tom, čo sme spolu zažili, ja a šesť Maďarov na jednej palube, 24 hodín denne, sedem dní v týždni, by som mohla napísať aj viac, ale zbytočne. Ťažko sa píše o mori, keď sedíte doma na pevnine. Musíte stráviť noc na neustále sa hojdajúcej posteli polovičných rozmerov, ako máte doma, aby ste pochopili. Musíte sedieť na palube, ktorá kĺže po hladine v 45-stupňovom uhle. Musíte neustále kmitať hlavy od špičky sťažňa, kde sa točí veterná strelka, k moru a jeho momentálnej situácii. Ale musíte mať aj zábavu, ideálne dobrých parťákov, aby ste si to užili.

Keď ma Kurník oslovil s tým, či by som napísala text o svojej skúsenosti, naozaj tuho som premýšľala, čo by som o tom vlastne napísala. Prihlásiť sa online, zbaliť sa a skúsiť plachtenie mi nepripadá ako žiadna veda. Ani som na mori nestrávila tri roky ako Áron. Ale potom som si spomenula na jednu vec, ktorú Áron poznamenal, a to, že loď je ako žena. Takéto prirovnania nemám rada, lenže on tým myslel ohľaduplné zaobchádzanie a staranie sa. Pochopila som, že pre niekoho je plachtenie láska taká silná ako láska k človeku. Pre mňa osobne bola táto skúsenosť skôr o láske k slobode. Niežeby som ju mohla počas tohto tréningu precítiť naplno, ale objavila som v sebe jej potenciál. Hovorím o slobode prekonávať ohrádky komfortu, ktoré si okolo seba niekedy staviam. Hovorím o skúšaní nových vecí aj vo veku, keď sa odo mňa už očakáva obrúčka na ruke, dieťa na ceste a hypotéka v banke. Hovorím o prekonávaní svojich strachov a pokojne aj o priznaní si, že sa to deje. Tento výlet bol aj o pochopení, že keď som na dovolenke, nemusím pracovať a byť online za každú cenu. Asi to znie pre mnohých smiešne, ale ja som sa o to naozaj pokúsila po prvýkrát teraz, vo svojich 31 rokoch. A trochu som začala vnímať aj to, akú neskutočnú silu má príroda. Vietor dnes vo mne vzbudzuje rešpekt, ale aj obdiv a túžbu ovládať ho.

P. S.: Ak sa chcete spýtať, či je plachtenie pre ženy, odpoveď je jasná: prečo nie?! No nie je na škodu posilňovať bicepsy a tricepsy. Ja to mám v pláne! Bez fyzickej sily sa plachtiť nedá, a keď je silný vietor, ani winch (kľuka pre ľahšie navíjanie lana) vám nepomôže.


Warning: count(): Parameter must be an array or an object that implements Countable in /www/n/a/u84109/public_html/wp-includes/class-wp-comment-query.php on line 405

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *