napísali SOŇA HRÚZIKOVÁ & MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala MARTU

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 20. septembra 2018.

(Pozn.: Sonin text je normálnym písmom, Miškin kurzívou.)

Na rohu Kollárka a Obchodnej stáva predavač Nota bene, zvykneme si popriať dobré ráno; minule sa spýtal, čo som taká smutná. Najskôr ma rozčuľoval genderový rozmer tohto postrehu (o ktorom ten pán sotva tuší), to, ako sa od žien večne očakáva, že budú tie usmiate, no neskôr som si uvedomila, že ma hnevá (aj) niečo iné, že sa to dotýka mojej prirodzenosti – nech sa akokoľvek snažím, nejde s tým veľa spraviť.

—

Posledné týždne si uvedomujem, že som šťastná. Nie ok, nie spokojná, intenzívne šťastná. Aj som to párkrát povedala nahlas! Teraz, prirodzene, čakám, čo sa pokazí. A kedy sa ukáže, že je to len sebaklam, fantázia, kedy narazím na skutočnosť. Nezvyk dievčaťa s resting sad face, dá sa toho niekedy zbaviť?

Keby som dostala euro za každú otázku, prečo som taká smutná, život na voľnej nohe by bol neporovnateľne jednoduchší. Mení sa to pomaly, smútok bol mojou komfortnou zónou, v ktorej sa dalo skryť všetko ostatné. (A keď zostaneš ticho, ľudia majú vždy pocit, že vieš čosi viac.)

Občas sa zháčim, či o mne ostatní nevedia viac ako ja sama, či nevidia lepšie. Či v tej ich drzosti nie je pravda. Nechajme teraz Instagram bokom – je to šťastie, ak nie je vidno? Opakujem si: Môj život má váhu, aj keď ju nikto nevidí. Môj život má váhu, ktorú nikto nevidí.

—

Pri potulkách internetom som pred pár týždňami natrafila na článok o prežívaní šťastia, v ktorom sa spomína, že ľudia sa delia do dvoch skupín: tí, čo šťastie vidia v bezstarostnosti, a tí, ktorí ho nachádzajú v naplnenom, zmysluplnom živote. Odvtedy nad tým rozmýšľam, snažím sa zadefinovať, prísť na to, aký typ šťastného človeka som.

Šialene túžim po bezstarostnosti, po tom, aby som nič nemusela, aby všetko šlo hladko, a keď nejde, aby som po stretoch so svetom trasúc sa od jedu nevyvolávala mame a nemrnčala jej do telefónu, akí sú všetci hlúpi. Vychutnávať si prítomný okamih a kým naozaj nejde o život, z ničoho si nerobiť ťažkú hlavu, tak by predsa mohlo vyzerať šťastie, nie?

Prečo sa ale potom tak urputne držím problémov, nafukujem ich a vyrábam neexistujúce? Prečo ma na zbytok dňa dokáže rozladiť večera, ktorá nepatrila medzi tie skvostné, lebo som nešla podľa receptu, a vymenila som sumčeka za zubáča? Prečo ma dokáže dohnať k slzám papier z jedného úradu pre druhý úrad, o ktorom si myslím (!), že nebude dostačujúci? (Hneď na druhý deň sa ukázalo, že úradný list obsahuje to, čo má, a všetko je v poriadku, pravdaže.) Druhým závidím ľahkosť, a zároveň ma to dráždi – azda nevidia, koľko je toho treba spraviť? Teraz sa mi často vynára obraz mamy – nie konkrétny, skôr opakujúci sa v rôznych variáciách –, ako ruší naše nápady na výlet alebo jeho predĺženie, keď sme sa kamsi vybrali, lebo sa bolo treba vrátiť a ešte porobiť, čo sa dá. Kým my so sestrou sme dychtili po zážitkoch, ona videla prácu a domov, ktorý neexistuje sám o sebe, treba naň neustále dohliadať.

Podvedomým prijatím akéhosi zdedeného (ženského) údelu sa nechávam prevalcovať mohutnejúcim tokom povinností, síce tuším, že dobre je teraz, ale nahováram si, že to skutočne precítim, až všetko dokončím. Že príde moment, keď si vyložím nohy, o všetkých a o všetko bude postarané, nič ma nebude bolieť – ani výpis z účtu, jednoducho nenájdem jediný dôvod na starosti a chmáry. Chodila by som potom po uliciach vysmiata? V skratke: bezstarostnosť mi nie je vlastná.

—

Posledné dni sa ma všetko dotýka. Katka Poliačiková to nazvala augember a pocítila som radostnú úľavu, že nie som sama, kto to teraz vo vzduchu nahmatá. V pomalom, zastretom odchode leta sa akoby vyostrili zmysly. Rozkoš je všade. Bosá noha ráno vyhrievaná slnkom, bosá noha teraz na vychladenej plachte. Z vône pri rozkrojení papriky by som mohla napísať román, všetko je možné v tej korenenej sladkosti. Ponáram sa celá do toho množstva vecí, čo dozrieva.

Toto bolo najkrajšie leto. Zázračné, bezstarostné. Asi som konečne rezignovala na to, čím by som mala byť, povinná maska v horúčave akosi ľahšie skĺzla. Uvažujem teraz, čo z toho sa dá niesť ďalej, ako po okraj naplnené srdce nevyliať. Je ľahké byť šťastnou cez prázdniny, ale čo v dňoch, keď treba pracovať, nedá sa sedieť vonku na tráve a ľudia stále niečo chcú? Takýto život je pre mňa neuveriteľný, opak považujem za ten skutočný. Toto je dar, prázdninový zázrak, výnimka potvrdzujúca pravidlo. Viem, ja sama rozhodujem. Ale ako sa robia také veci? Bezbolestne, bez nervov, bez očakávania a porovnávania? Kde uprostred emailov a stretnutí a konečne voľna, keď už nič nevládzeme, nájsť slobodu? Ako sa stihne deadline, keď ho nikto netlačí?

Stopové prvky presvedčenia, že zmysluplnosť je úmerná starostiam, zo mňa nevyplavili ani všetky tie morské vlny, jazerá, rieky a potoky. Viem, ako smiešne to znie, ale jednoducho ešte stále nie som celkom presvedčená, že svet sa netočí ďalej len vďaka tomu, že si robím starosti. Jestvuje aj sezónny druh šťastia?

—

Čítam o tom, ako ženy vekom (začínajúc tridsiatkou) nachádzajú samy seba. Neboja sa svojich pocitov, formulujú svoje názory, sú asertívnejšie, odhodlanejšie, menej im záleží na mienke ostatných, hovoria, čo skutočne chcú. U mňa to neprichádza, v komunikácii som rovnako zaseknutá ako vždy, všetky detské úzkosti sú u mňa stále rovnako prítomné.

Keď som minulý rok dovŕšila tých magických tridsať a napísala som o tom článok, bolo z toho v mojom najbližšom okolí celkom rušno. Všetko vyzeralo byť v poriadku, to množstvo smútku a rezignácie sa preto zdalo byť nepatričné. Odvtedy prešiel skoro rok, rok dobrých zmien, po ktorom sa necítim až tak neschopne. Rok, po ktorom sa odvažujem uvažovať o šťastí.

A predsa. Ten smútok je tu stále prítomný.

Jednou zo zmien bolo aj to, že som teraz takmer v neustálom obklopení ľuďmi. Ranné cesty do práce sú jedny z mála okamihov, keď môžem byť sama so sebou a zistiť, ako sa vlastne mám. Neusmievam sa, no to neznamená, že som nešťastná. Ak aj nie som v celom tom svojom vnútornom smútku, zádumčivosti, rozjímaní a melanchólii rovno šťastná, minimálne som takto skutočná. A začínam to prijímať.

Možno si mýlim pojmy&dojmy, ale keď rozmýšľam o šťastí, má to veľa spoločného s pokojom. Je to opak hektiky, možnosť a dostatok času venovať sa jednej činnosti (práci, písaniu článku, čítaniu knihy, vareniu, nakladaniu kimči, hoci aj riešeniu problému, zvažovaniu možností, plánovaniu) alebo milovanému mužovi, rodine, rozhovoru s nimi. Nebyť rozptylovaná (najmä nie sebou), môcť ísť do hĺbky. A mať režim, poriadok v dňoch, z ktorého môžem vybočiť a ku ktorému sa môžem bezpečne vrátiť. Neviem, má to bližšie k bezstarostnosti alebo k zmysluplnosti?

—

Rozprávať o tom, že mi je dobre, sa mi zdá chvastúnske, a čo o tom vlastne povedať? Bez toho, aby som znela sektársky a povýšene, že som objavila recept na život. Úprimne, najvýstižnejšie sa mi zdá pokrčiť plecami, že sa mám dobre. Nič neriešim, procesy bežia samovoľne. Dosadá to tam, kde som uvoľnila miesto.

Samozrejme, pocit šťastia som zažila veľakrát, ale teraz je to iné. Za posledný rok sa veľa nezmenilo, nie som zamilovaná, ani nezažívam žiadne prevratné úspechy, ten pocit je po prvýkrát akoby len prirodzeným vyústením vecí. Nie sú v tom pot a slzy, je to samozrejmé ako dýchanie. Na tomto čerstvom vzduchu však mám zásluhu, nebudem to prehliadať, sú za tým všetky týždne, mesiace a roky, keď na sebe pracujem. Neviem, či by som tú prácu vedela popísať, človek sa dlho sám sebou borí, nič sa nehýbe, a potom je to náhle také effortless, zdanlivo bez súvislosti do seba veci zapadnú. Ako zelenina naložená vo fľaši, zvyšok sa udeje sám. Ale už to poznám, viem, že nič nie je len tak a všetko, čo dostávam, je zaslúžené. Toto šťastie je moje.