Prečo sa už nevyhýbam babským žánrom

napísala BEA DÖMEOVÁ
ilustrovala SIMONA JANČÍKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 13. septembra 2018.

Od chvíle, keď som po prvý raz videla, ako si Matilda na vozíčku ťahá mohutný náklad z knižnice, rozhodla som sa, že tiež chcem byť knihomoľkou. Vybavila som si čitateľský preukaz, na narodeniny vždy prosila len o jeden druh darčeka a hltala som všetko: od Troch pátračov cez Agathu Christie až po cestopisy Borisa Filana. Jeden deň som sa snažila zdolať aj tri knihy zo série Medzi nami dievčatami, v iný som poctivo lúštila šifru na spodku Artemisa Fowla. Čítanie bolo pre mňa rovnako čarovné, nevidela som medzi svojimi knihami žiaden rozdiel. Ale postupne som rástla a uvedomila si, že kým Harry Potter letel u všetkých spolužiakov, taká Anna zo Zeleného domu, to už bola iná káva. To bola totiž kniha pre dievčatá.

Nebolo ťažké prispôsobiť sa mienke väčšiny. Rýchlo som odložila knihy od Jacqueline Wilsonovej o dospievajúcich dievčatách a hoci ani mňa neobišiel fenomén s názvom Súmrak, na verejnosti som sa mu vysmievala a zhadzovala rovesníčky, ktorým učarovali trblietajúci sa upíri. Snažila som sa upraviť aj svoje divácke návyky. Hoci som len pred pár rokmi drala videokazety s Denníkom princeznej, teraz som už bola sofistikovanejšia a vedela som, že kvalitné filmy sú napríklad Pán prsteňov alebo Krstný otec. Vo filmoch a knihách pre ženy sa predsa nikdy nič nedialo: boli presladené, nerealistické a hlavná hrdinka bojovala akurát tak s vlastnou váhou. Ach, ten patriarchát.

Myslela som si, že ak budem odmietať diela zamerané na ženy, akosi tým budem vyčnievať zo zvyšku – ženského – davu. Že ak skritizujem Bridget Jonesovú, tak ma to v spoločnosti zvýhodní. V skutočnosti som leda tak bláznila samu seba, pretože nielenže ma predstieraná láska k Terminátorovi nespravila imúnnou voči sexizmu, ale zároveň som roky opovrhovala niečím, v čom som tajne vedela nájsť potešenie.

Filmovým a knižným rebríčkom oddávna kraľujú diela určené mužskému spotrebiteľovi – a to, že si ich rovnako často užívajú aj ženy, nie je prekvapivé, ale takmer sa to od nás očakáva. Väčšina populárnej kultúry sa točí okolo príbehov mužských hrdinov, ktorí nastoľujú spravodlivosť, bojujú o vlastný život a občas sa trápia i s osobnejšími problémami, akými sú rodina či láska. Že sú to predsa univerzálne témy, a teda je jasné, že ich musí oceniť aj žena? Nuž, áno. Ale prečo by to isté pravidlo nemalo platiť aj pri romantickej komédii?

Možno v nej nik neumrie, nikto nikoho nenaháňa a namiesto akčnej sekvencie plnej výbuchov sa môžeme chytať za hlavu pri sekvencii nepodarených stretnutí. Možno namiesto konca sveta rieši film problémy ako zlomené srdce, rodičovstvo, strata blízkeho, dospievanie alebo hľadanie vysnívanej kariéry. A možno sú to tiež univerzálne témy – ale akoby to platilo iba vtedy, ak sú podané z mužskej perspektívy.

Ženské žánre sú plytké, lebo ženy v nich nemajú nič iné na práci, len hľadať pána dokonalého a dobre pri tom vyzerať. Pripomeňte mi to, prosím, pri najnovšej bondovke, kde starý dobrý James zvedie svoju tisícu pani dokonalú, zachráni svet pred záhubou a strasie si z obleku smietku prachu. Ženské žánre sú nudné, lebo sa v nich nič nedeje, a riešia v prvom rade hrdinkino vnútorné rozpoloženie. Ale taký Jerry Maguire, to je iné, lebo on nerieši len lásku – ale aj ideály, spravodlivosť, česť! A ženské žánre, to sú predsa gýčové fantázie, ktorými sa ženy snažia utiecť z rutiny každodenného života a predstaviť si, ako dobre by sa mali, ak by odrazu zdedili vilu v Toskánsku. Predstavovať si naopak, že sa s partou kamošov snažíte ujsť z väzenia, to nie je ignorovanie reality, ale spomienka na vlastnú mladosť! A, nedajbože, ak v ženskom žánri hrdinka urazí dákeho muža, to sú už potom tieto diela aj sexistické; lebo zabíjanie, znásilňovanie a širokoplošné ignorovanie ženských postáv vo väčšine populárnych médií je celkom kóšer.

Odpustite mi sarkazmus, ale už som unavená z toho, ako sú filmy a knihy ženských autoriek a pre ženské publikum automaticky odsúvané na druhú koľaj. V skutočnosti sú tieto diela rovnako hodnotné ako tie ostatné. Niektoré hovoria o ťažkých témach, akými sú rozvrátená rodinadepresia alebo závislosť. Iné sú oddychovejšie a, áno, riešia najmä to, či si hrdinka vyberie tmavovlasého barmana, alebo modrookého surfistu. Ale jednak na tom nie je nič zlé, a zároveň to výborne vykresľuje jadro problému: ženská tvorba je rozmanitá, rovnako ako sú jej autorky, hrdinky a obecenstvo.

Nejde o to, že by sa ženy nevedeli stotožniť s mužským pohľadom na svet, ale o to, že by sme mali mať na výber. Veď ony predsa len existujú témy, ktoré z našej perspektívy vyzerajú celkom odlišne, či už je to dospievanie, tehotenstvo alebo priateľstvo. Ženy totiž, napriek hollywoodskym stereotypom, nie sú od prvopočiatku odsúdené na to zápasiť medzi sebou. Vzťahy medzi kamarátkami, sestrami či matkou a dcérou sú rovnako fascinujúce a zaslúžia si rovnakú pozornosť ako ich mužské alternatívy.

Paradoxne, korene dnešnej tvorby pre ženy by sme mohli pokojne prepojiť s dielami, ktoré sú dnes považované za filmové či literárne klasiky. Napríklad romány ako Anna Karenina od Tolstého alebo Flaubertova Pani Bovaryová riešia ženskú hrdinku, jej domácu a pocitovú sféru, vzťahy, psychologickú krízu – a patria k literárnym veľdielam, ktoré rozhodne nie sú limitované na ženské publikum. Naopak, dodnes sa občas stretnem s pobavenými mužskými výrazmi, keď navrhnem, že by mali čo i len otvoriť knihu od Jane Austenovej. No a, ako mi raz naznačil známy, dennodenné trampoty tínedžeriek sú zaujímavé iba vtedy, ak ich režíruje John Hughes. Ženské žánre teda môžu byť hodnotné, ak za ich tvorbou stojí muž.

Netvrdím, že všetky ženské diela sú dokonalé. Mnohé sa priečia i mne samej. Občas ženy škatuľkujú do úlohy manželky a matky, alebo sa snažia patriarchálnu nerovnosť zaobaliť do priaznivejšej podoby. Veď aj ženy dnes môžu cestovať, viesť firmu a žiť slobodným sexuálnym životom. Až na to, že nie všade, nie vždy a nie za akýchkoľvek podmienok. Dalo by sa teda ženským žánrom vyčítať, že potvrdzujú stereotypy a sústreďujú sa väčšinou na mladú, priemerne zámožnú hrdinku, najlepšie z Ameriky alebo Anglicka. No rastúca scéna nezávislých režisérok dnes dbá práve na to, aby sa na obrazovke našli aj bisexuálne Peržanky alebo hormónmi zmietané nórske tínedžerky.

A aj v mainstreame je ženská tvorba rôznorodá. Ako chutí život rieši vzťahy troch latinskoamerických sestier, Blafuj ako Beckham vykresľuje rozdielne dospievanie indickej a anglickej kamarátky a aj Pravá blondínka je o tom, ako sa pod naparádenou fasádou Elle Woodsovej skrýva jej podceňovaný intelekt. A, v konečnom dôsledku, myslíte, že mužskej kritike naozaj záleží na tom, či tieto diela romantizujú sexizmus, alebo sú dostatočne rozmanité?

Pamätám sa, ako som sa svojej mamke v duchu smiala, keď začala pozerať filmové adaptácie Rosamundy Pilcherovej. Také hrozné herecké výkony, klišé scenáre a prekombinované zvraty! A o pár rokov neskôr, čerstvo vysťahovaná z rodičovského hniezda, siahla som sama po sérii kníh Jenny Colganovej – o mladej žene, ktorá nie je spokojná so svojím životom a presťahuje sa na vidiek. Azda nešlo o literárny skvost, ale pochopila som, že to vonkoncom nie je dôležité. Hoci som sa v novom prostredí stále učila pádlovať, každý deň som narážala na nové a nové prekážky a neskutočne mi chýbali moju priatelia a rodina – aspoň som sa mohla tešiť na moment, keď sa pred spaním tejto realite na hodinku vzdialim a prenesiem sa do ďalekého Cornwallu.

Čo tým teda chcel básnik, alebo básnička, vlastne povedať? Že tvorba pre ženy si zaslúži viac pozornosti a uznania. Mamka si vie takisto užiť obohratú nemeckú telenovelu ako novú epizódu Slečny Marplovej. Sama sa snažím postupne prehrýzť klasikami od Steinbecka, ale kde-tu potrebujem aj niečo od Sophie Kinselly. Je azda nepochopiteľné, že väčšina žánrov je automaticky vyhradená ako mužská – do takej miery, že diela zamerané na ženy potrebujú vlastný prívlastok. Ale namiesto odporu a nechuti som sa rozhodla, že to skrátka akceptujem a budem voči ženským žánrom otvorenejšia. Nech už sú akokoľvek neskutočné a sentimentálne, pravdepodobne sa v nich vždy nájdem lepšie ako vo vyhrotenej prestrelke z Kobry 11.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.