napísala VERONIKA HUDECOVÁ
ilustrovala JANA LEŇOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 18. januára 2018.

Neviem presne, čo (alebo kto) ma to posadlo, že som sa na to dala. Mala som skončenú celkom inú výšku s umeleckým – teda nie vedeckým zameraním. Pracovala som v rozhlase. Ale stále, tak ako aj pár rokov predtým, ma to nevýslovne ťahalo do Latinskej Ameriky. V tom veku som kvôli svojim cieľom vedela byť oveľa bezohľadnejšia, ako som dnes. A tak som sa ocitla na doktorandskom štúdiu v odbore mayológia a hneď v ten rok som rovnými nohami vhupla do stacionárneho terénneho výskumu. Nič som o tom nevedela. Ako sa robí terénny výskum, aké sú jeho metódy. Ako áno, ako nie, musela som sa to učiť za pochodu.

Tému práce sme určili: Spiritualita Mayov K´iche´ov v oblasti Sololá, Guatemala, s dôrazom na feminínny aspekt. O čo šlo? Získať kvantitatívnou aj kvalitatívnou analýzou dáta a zistiť, či a aký majú mayské ženy vplyv v hierarchii tradičných náboženstiev. A potom to porovnať s oficiálnymi náboženstvami „z dovozu“ – čiže s protestantizmom a katolicizmom. Veľmi som zjednodušila, ale nech.
(Zistila som, ako to už často býva, že je to zložité.)
Žiť v mayskej rodine, hľadať informátorky, pozorovať ich, viesť s nimi riadené rozhovory, navštevovať predstavených oficiálnych cirkví, skúmať úlohu mayských žien v náboženských hnutiach a tak ďalej. Pozorovať, pozorovať, pozorovať. Zapisovať si.

Nuž dobre, lebo nebárs. Dva a pol mesiaca som žila v mayskej rodine. A potom o rok znovu. Moji spolužiaci zatiaľ na druhej strane Guatemaly z pralesa vykopávali mayské mestá. Boli sme od seba… a tak trochu aj spolu.

Pracovný denník, máj 2013
Antropológ Jacques Soustelle, ktorý sa okrem iného venoval aj antropologickému výskumu v Lakandónskom pralese v mexickom Chiapse, tvrdí (parafrázujem): Hľadiac na nás samých, predpokladáme, že západný človek disponuje celým diapazónom vlastností. Hľadiac na domorodé obyvateľstvo, iné etniká, máme tendenciu predpokladať, že sú všetci jednoliati, a určiť ich nejakou jednou základnou vlastnosťou.

Knižku spolu s presnou citáciou som stratila, Soustelle by sa nehneval, ale pointu som si osvojila. Áno. Máme zakódované obrazy iných etník a súvisia s našimi hlboko zakorenenými stereotypmi. Takže Indián je podľa Russeouovskej tradície – vznešený divoch. Nemal by mať prístup na internet ani ku globalizovanému svetu (fuj!), lebo ho (ju) to v našich očiach zbavuje „indiánstva“. Mal by ostať žiť v súlade s prírodou, eventuálne v romantizovanej chudobe, inak nás nezaujíma. A mal by byť chudák stále vznešený, slobodný, dobrý a neustále sedieť na koni. Alebo naopak – považujeme ho za zbedačeného, nevzdelaného, sfetovaného, neprispôsobivého. Podľa toho, z akého sme prostredia. Opäť my, západní ľudia, vieme presne, akí by Indiáni a Indiánky mali byť. (Opačne to až natoľko neplatí.) Či ja ostanem menej Slovenkou či Európankou, či ženou, či… (doplň ľubovoľné), ak začnem používať internet, smartfón, zbohatnem alebo schudobniem, je irelevantné. Nad tým sa málokedy zamýšľame.

…

Veľmi ostro a pravdivo (aj) o celom tomto fenoméne hovorí kniha Jennie Dielemans Vitajte v raji. O ľuďoch, ktorí ostávajú žiť mimo civilizácie, aby napĺňali našu predstavu o nedotknutom svete a živote. O tom, ako my (a antropológov a antropologičky nevynímajúc) takto vytvárame tretí svet a projektujeme doň naše túžby po dobrodružstve, ktoré musia byť naplnené. Celé domorodé komunity sa tak opäť – tentoraz v postkoloniálnom svete, ale predsa – stávajú kapitálom. A čo je horšie, pre aké-také vymanenie sa z chudoby si časť z nich zvnútornila našu predstavu o nich natoľko, až sa takými stala.

Ako poznamenala Ixlu, moja najbližšia kontaktná osoba, mayská lingvistka a zároveň mayská mladá žena z etnika k´iche´, u ktorej som v Arguete bývala: „Odkedy sa v zahraničí zistilo, že v Guatemale žijú Indiáni, všetci sem začali chodiť. My sme sa stali národným folklórom.“
A ani tá najcitlivejšia cestovateľka, ani tá najcitlivejšia antropologička sa nevyhne tomu, že je súčasťou tohto biznisu, kde sú z toho často nešťastné obe strany.

…

Pracovný denník, apríl 2013
Popisovať ľudí nie tak, ako ich vidíme my. Zaujímať sa o to, ako sa vnímajú oni. Nerobiť z nich objekt výskumu. Snažiť sa zjednotiť sa so subjektom (a nestratiť tam dakde seba, európsku súčasnú ženu, aby sa mayský odkaz dal komunikovať ďalej naším jazykom.)

…

Toľko teória. V praxi som si žila v Arguete. V dome (ktorého súčasťou boli tri heterogénne stavby) žilo dvanásť ľudí, z toho deväť žien. Tri generácie. Nebudem zachádzať do podrobností, ale Ixlu, moja duša najbližšia, mala mamu – doňu Mayte´, a päť dcér vo veku od nula do jedenásť rokov. Ďalšiu časť rodiny tvorili Ixluini dvaja bratia, jej synovec a jej otec. Bývala s nami aj 25-ročná María, pestúnka, ktorá pomáhala ženám v starostlivosti o deti aj o domácnosť. Jej mesačná pláca bola v prepočte okolo 80 eur. Guatemala je lacná, hlavne na pracovnú silu.

Inak veselá rodina, ako každá iná, s mnohými vzťahovými a ekonomickými problémami, veľkými i malými radosťami či povahovými trenicami. Zabudla som na Ixluinho muža Oscara, ktorý vždy v deň môjho príbehu odjachal do pralesa na druhú stranu krajiny a pripojil sa k slovenskému tímu v archeologickej a geodetickej práci. Vlastne sme sa vždy vymenili.

Ako to vyzeralo cez deň? Normálne.

Ráno som vstala, zakúrilo sa v piecke, nachystali sme kávu, niekto odbehol dať namlieť kukuričnej múky a potom sme, všetky ženy v dome a niekedy aj muži, robili tortilly. Na raňajky káva a čosi teplé (v horách bývalo vždy ráno zima, porovnateľne asi ako v lete na Liptove), potom domáce práce alebo trh. Pranie v rukách. To bola moja achillovka. A ženy v našom dome prali v jednom kuse. Vždy som potom aj na dve hodiny zaspala, sťaby som odbehla maratón.

Muži odišli do roboty – na pole, do banky, do úradu či inam. Príprava obeda. Poobede sa naše dievčatá ponáhľali do školy, odprevadila som ich a vrátila som sa. Potom trošku voľna, medzitým sme mleli kukuricu alebo bôb alebo fazuľu pre zvieratá (mali sme sliepky a neskôr prasiatka). Prišli dievčatá, učili sme sa, úlohy, hocikedy sme pripravovali mayský kúpeľ – tuj. Je to čosi na spôsob sauny, ibaže sa tam kúpete, vysedávate so ženami na drevenej doske, poriadne sa zohrejete, klebetíte, mňa chcela Ixlu vždy umývať, že sa poriadne neviem, že som ufúľaná furt, potom sme sa zabalili do diek a popíjali pálenku, po troche.

No a medzitým som sa učila k´iche´jské slovíčka, pýtala sa na ženskú spiritualitu spojenú s pôrodmi, sem-tam sme odbehli za pôrodnými babicami alebo rituálnymi špecialistkami, ktoré mi o tom, ako funguje spirituálny život v komunite, povedali viac. Všetko som si poctivo zapisovala a ak informátorky súhlasili, tak aj nahrávala. Začala som nosiť mayský kroj, ženy na to reagovali s radosťou. Možno aj preto, že to bolo neslýchané. Moje postavenie v Guatemale bolo spoločensky adekvátne slovenskému životu v rómskej osade, hoci tam som tento kontext vôbec nevnímala. Pohybovala som sa výlučne medzi Maymi a mayskými ženami.

Pracovný denník, máj 2014
My Európanky sme často háklivé na to, aby sa o nás nehovorilo vo vzťahu k niekomu – ako o niečej manželke, sestre, dcére. Hlavne v súvislosti s mužmi. Nikdy som s tým celkom nesúhlasila – a aj mayský odkaz je iný. Vnímajú sa v prvom rade ako súčasť komunity, v prvom rade sú niekoho manželkou, matkou, dcérou, a až potom samy sebou. Určuje ich vzťah, nie individualita. Nie práca. Nie výsledky. Na to sme ochoreli my. Ale! A to je to esenciálne – platí to aj pre mužov. Aj oni sú v prvom rade manželmi, otcami, bratmi, synmi. Až potom príde na ich individuálne potreby. Len sa jednoducho neprikladá taká dôležitosť či dokonca chválitebnosť tomu, keď sa niekto príliš presadzuje. Zhrnúť by sa to dalo vetou: Náš život nie je len náš. Máme ho pre našich drahých a pre seba, vraví Ixlu. Pod to sa podpíšem. Ale iba vtedy, ak to platí pre oba rody.
(Nevravím, že si nemyslím, že tento základný komunitný princíp v mayských dedinkách často porušujú práve muži. Spoločenstvo to odsudzuje.)

Čo všetko zažili mayské ženy…
… o tom píše mnoho antropologička Olga Vilímková. Musí byť pre ne veľmi vzácnou osobou, keď jej prezradili veci, o ktorých inak zaryto mlčia.
O občianskej vojne, o tom, čo znamenala pre ženy. Jadrom konfliktu bola sociálna nerovnosť a monopol amerických firiem (napríklad neslávne známej United Fruit Company), prípadne latifundistov, ktorí používali Indiánov a Indiánky ako lacnú pracovnú silu, vozili ich na nútené práce, nožnice medzi chudobnými a bohatými sa viac a viac otvárali. Zvoliť sociálne orientovaného prezidenta bolo nemožné, pretože bol vždy zosadený. V 80. rokoch bolo vyhladené takmer celé jedno mayské etnikum (Ixil) a hovoríme o genocíde.

Chcela by som vidieť… ako sa ženy zobrali, šli si sadnúť do sídla vlády a sedeli tam, kým im nevrátili mužov. V tých krojoch. Také hrdé. Také vytrvalé. Občianska vojna v Guatemale trvala celých 36 rokov, skončila sa v roku 1996 a jej obeťami bolo množstvo Indiánov a Indiánok (dominantných Mayov alebo ľudí z etnika Xinka a Lenka). Keď sa vojna skončila, ženy už neboli také ako predtým. Hovoríme dokonca o mayskej povojnovej ženskej identite. Ženy museli zháňať obživu, ženy museli vyjsť von z domácností. Ženy museli dokonca bojovať, chrániť rodinu. Partizánčiť. Utekať. Pochovávať. A dnes musia vypovedať a ešte stále hľadajú mŕtvych.

Mne o tom nepovedali pol slova, a ja som sa z úcty nepýtala. Keby som nevedela, že tam bola nejaká vojna, táto informácia by sa ku mne vôbec nebola dostala. Je to stále trauma, o ktorej sa nehovorí, alebo ak, tak len šeptom.

A keď chcete, ešte stojí za to dokumentárny film Burden of Peace o Claudii la Paz y Paz. V roku 2013, akurát počas môjho pobytu, posadila táto prvá žena-prokurátorka v Guatemale pred súd niekdajšieho prezidenta Riosa Montta. Práve on bol zodpovedný za genocídu Mayov v 80. rokoch. Veľmi dlho sa v prokurátorskom kresle neohriala.
(Mimochodom, Claudia la Paz y Paz bola žiačkou slávneho Juana Gerardiho. Tento katolícky biskup so svojím tímom zozbieral svedectvá z guatemalskej občianskej vojny, menoval vinníkov a všetko to vydal v niekoľkozväzkovej knihe Guatemala nunca más (Guatemala, nikdy viac). O dva dni po prezentácii knihy ho našli zmasakrovaného na nepoznanie.)

Guatemalská rozmanitosť
Prvý pobyt bol uchvacujúci. Všetko som videla po prvý raz a moja snaha splynúť s okolím, čo najviac sa prispôsobiť a čo najviac sa naučiť, bola obrovská. Pestrofarebná krajina, o ktorej sa nedá vyhlásiť nič jednoznačné.

Existuje milión Guatemál! Za hodinu som bola v inom podnebnom pásme. Guatemala sú Vysočiny a jazero Atitlán s mayskými dedinkami a mestečkami, Guatemala je Uaxactún s vlastnými zákonmi, pánubohu aj polícii za chrbtom, Guatemala je Livingston, mestečko s kultúrou Garifuna a černošským vplyvom, Guatemala je okolie Huehuetenanga pripomínajúce snáď Texas… Ja poznám len jeden čriepok, úlomok guatemalských Vysočín. A aj tak mi z toho všetkého prechádzal zrak.

Druhý rok to bolo ťažšie. Lúčiť sa znovu s domovom, odušu spasenú mávať sestre spoza okna vlaku, znovu si obuť túlavé topánky. Akosi sa mi do nich chcelo čoraz menej, tu ma odierali, tam ma tlačili, potom ma zas omínali. Prestali mi sedieť. A vôbec. Veronika Šikulová píše vo svojom článku o tom, že keď je dlhšie preč z domova, cíti, že má dobrý motor, iba krídla zlomené.

Ja som sa kdesi zlomila, zrazu. Ale – z toho vlaku sa nedalo vystúpiť, ledaže by som zatiahla záchrannú brzdu. Na to som bola príliš zodpovedná voči kúpenej letenke a koniec koncov aj voči Ixlu, ktorá ma v tom svete preďalekom čakala, čakala a vyčkávala a prišla po mňa aj s dcérami až do nebezpečného Guatemala City.

No.

Postupne, pozvoľna, ako na šikmej ploche. Liezlo mi na nervy, že som nemohla sama kamkoľvek ísť (Guatemala je taká nebezpečná, že ma moja mayská rodina nikdy samú nepustila). Že som si nemohla zapáliť na ulici, že som nemohla chodiť ľubovoľne oblečená. Hlúposti, ale aká som bola zrazu háklivá! Nebolo to zakázané, ani ma za to nikto nesankcionoval, len sa to jednoducho nerobilo a ja som nechcela vytŕčať, ale integrovať sa.

Mimochodom – neznamená to úplne sa vzdať seba, až do takej miery, že to môže byť ponižujúce a nemožné? Úplne sa rozpustiť? Chceme my toto isté od ľudí, ktorí prídu k nám a hneváme sa, že to odmietajú? Veru sa vo mne zbieralo vzdoru, ale držala som a držala. Už len pre to, akí boli ku mne všetci láskaví.

Slovanská melanchólia, mayská veselosť (alebo aj smútok vám môže chýbať)
Potom – samota. Tá nechcená aj tá chcená. Písala som prácu o svete mayských žien, väčšinu času som teda trávila s nimi v interiéri domu. Tak sa mi žiadalo osamelej prechádzky po lese, že som to skoro nemohla vydržať. Lenže – v lesoch na Vysočinách sa potuluje všelikto, keď aj nie gangy, tak možno muži, ktorí celkom nerozumejú, čo robíte v lese, ak si nehľadáte milenca. A keď ani tí muži, tak poverové bytosti. Sombrerón, malý chlapík v klobúku, ktorý kradne deti a určite aj neporiadne cudzinky!

Toho som sa až tak nebála, aj keď ktovie, magický realizmus nevznikol pre nič za nič… Navyše si všetky moje dievčatá mysleli, že mi bude samej strašne otupno a tak išli vždy a všade so mnou, hadili sme sa popri ceste ako dlhá, predlhá jašterica, od najväčšej po najmenšiu (Najväčšia som bola ja. Vždy. Suverénne. Z celej dediny.) Mala som ich veľmi rada, ale moje introvertné, nespoločenské ja skoro zahynulo.

A to už nehovorím o svojom introvertnom, slovansky melancholickom ja.

(Pozor pozor! Budem používať zjednodušenia, ale nejakými pojmami si pomôcť musím. Platia vo všeobecnosti, nie v jednotlivostiach a na sto percent.)

„Slovanstvo“ a „maystvo“ sú dosť vágne termíny. Spisovateľ Pavel Vilikovský píše, že zvnútra nemáme nič národné, je to to, čo nás obklopuje, tesne, ale zvonka. Ja by som dodala, že žijeme v kultúrnych štruktúrach, ktoré tentoraz môžeme použiť sťa pomôcky. Pre našu potrebu to budú ilustračné metafory.

Aby som to povedala, ako mi huba narástla – moja osobná melanchólia je skrz na skrz slovanská. Taká, akú ju odčítavam už z klasickej literatúry. Dostojevskij je môj bard, odkedy som sa zoznámila s Raskoľnikovom a Soňou Marmeladovou, kvôli bratom Karamazovcom som pekných niekoľko nocí prebdela v slzách, Puškinovu hru Mozart a Saliéri som túžila inscenovať v kláštorných katakombách a Achmatovovej verš „…lehkým krokem ale šla sem tmou, z levé ruky rukavici navlékla jsem na pravou“ žijem celú jeseň, ktorú mám mimochodom najradšej, aj zimu, žiadne dlhé dni a ostré slnko, radšej tma, večery, útulnosť, farby lístia a silný vietor a dážď a búrky, vtedy vychádzam na túlačky, aj si tak sama so sebou pomulatovať.

Trochu som to prehnala, ale čiastočne je to tak. Ide však skôr o to, že u nás na ulici naozaj vidno zamračených ľudí (bohuvďaka za to!). Smútok a jeho prejavy nepovažujeme za niečo nežiaduce. Je úplne normálne (hádam až príliš) mať zlú náladu. A basta.

Kurníkšopa, nikdy by som si nebola nepomyslela, že mi toto všetko dokopy bude tak ťať do živého.

V „mojej“ mayskej dedinke to bolo celkom naopak. Všetci boli neustále príjemní, veselí, milí, nápomocní a slušní. Až neskôr som zistila, že Mayovia, aspoň tí moji, si akosi… nevedia dovoliť cítiť smútok, keď treba. Snažia sa načisto ho ukryť, čo najskôr sa ho zbaviť, vytrhnúť ho aj s koreňmi, keď niekto odíde, nájdu si inú blízku dušu, keď umrie dieťa, chcú rýchlo ďalšie, na verejnosti neprejavujú žiaľ. Dokonca ani kúsoček nevôle! V privátnej sfére to tiež považujú za nežiaduce. Až vtedy, keď mi dovolili vidieť ich slabosti, smútky či pocity viny, som zistila, že poznám skutočných ľudí. Že cítia aj nenávisť, prípadne krivdu a vedia tie pocity prejaviť. Ale i tak – vždy to bolo len na chvíľu, potom sa ich prudko zbavili ako neželaného nákladu, ktorý je celkom nanič. Zakazovali si smútiť?

Kam sa vtedy smútok podeje?

Ako povedal jeden môj kamarát, onehdá pracujúc v pralese na vykopávkach: „Keď sme ráno vstávali, Mayovia sa nás vždy báli. Vraj sme strašne namosúrení. Potom si zvykli, že nejdeme nikoho zabiť, len si dať kávu. A zase ti poviem, oni sa vedia tiež parádne nenávidieť, ale vždy s úsmevom.“ (Mayovia odpustia. Snáď si to nikdy neprečítajú.)

Toto zistenie mi trochu pomohlo a potešila som sa. Nerozumeli, čomu som taká rada. Oni – asi v záujme prežitia, keďže si existenciálne nemôžu dovoliť žiadne dlhé trúchlenie – strety so smútkom znášajú veľmi zle. Vyhýbajú sa im, ako sa len dá. Mojej dostojevskovské ja sa integrovalo a zvíjalo skrz naskrz. Dokonca aj mayský folklór postráda takmer akúkoľvek clivotu! Na toto ma v škole veru nikto nepripravil.

Ale inak…
… som našla také dáta, aké som potrebovala. Prišla som domov s diktafónom plným nahrávok o tradíciách spätých s mayskými pôrodmi, zozbierala som magické príbehy o poverových bytostiach, ponorila som sa pod vodu a uzrela som čosi, čo pripomínalo variáciu na Márquezov magický a krutý svet plný príbehov. Prípoviedky lietali vo vzduchu, boli pod vodou v jazere Atitlán i v lesoch. O škriatkoch, o plačúcej Llorone na brehu rieky, o červenookých psoch, ktorí sa zjavujú opilcom, aby ich priviedli buď domov, alebo do záhuby, i o ženách transformujúcich sa na zvieratá (kedysi to bola mužská záležitosť a nemala negatívny podtón; teraz ho má). Bola táto kultúra pôvodne rovnostárskejšia a patriarchát sme do nej privliekli my? Dnes už ťažko povedať, aby sme zas Mayom do histórie nevkladali čosi, čo by sme tam radi videli. Už sme im tam toho totiž vložili dosť.

A ja som po prílete domov s úľavou odkopla túlavé topánky za pec (trčia tam dodnes) a zhurta som chytila prácu za pačesy.
Ale – čo teraz? Od návratu z ďalekého sveta som presvedčená, že žijeme v najkrajšej zemi na Zemi. (V Guatemale, tam, kde som žila ja, nemajú lúky. Skúste si to, žiť bez lúk!)

Tak už to bude: keď som tu, chýba mi moja mayská rodina, keď som tam, hneď by som pobežala sem.