napísala MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala ANDREA KOPECKÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 7. septembra 2017.

Najhoršie je žiť bez výhovoriek. Musieť sa rozhodnúť a za rozhodnutím si stáť. Ako abstinentka nemám ospravedlnenie pre chyby a hlúposti, sú jednoducho moje. Spontánne rozhodnutia sa robia ťažko. Ich príťažlivosť je stále silná, no v triezvej mysli sa zároveň s pokušením vynárajú aj jeho možné neblahé dôsledky. Že to bude trapas/ploty majú svoj dôvod/zostanem tehotná a podobne. Veci, ktoré sa tak ľahko zametú pod koberec hláškou „mala som už v hlave“, a všetci sa môžeme tváriť, že sa vlastne nič nestalo. Alkohol je priepustka. Zo spoločenských konvencií, osobných komplexov, nudy, čohokoľvek, čoho máme dosť.

Piť alkohol som prestala niekedy v dvadsiatke (to už je skoro deväť rokov). V tom čase som za sebou už mala obdobie nezdravo intenzívneho pitia a zopár prestávok na mesiac či dva. Skutočná zmena prišla bez zásadného životného zlomu, jednoducho som toho mala dosť a moje telo tiež. Aj pár deci vína či dve-tri pivá mi na ďalší deň priniesli prudký prepad do depresie, z ktorej som sa zviechala niekoľko dní. Nebolo to vyššie spomínanými zlými rozhodnutiami, od puberty som sa už naučila používať toto omámenie rozumne, len môj serotonín jednoducho nestíhal. Povedala som si, že mi to za to nestojí a zahájila neurčitú pauzu, ktorá trvá dodnes. Keď sa ma ľudia pýtajú prečo, odpovedám, že mi je bez alkoholu lepšie a neklamem.

Bezradní barmani a výnimočné situácie
Ľudia majú dôvodov, prečo nepijú, nekonečne veľa. Alkoholizmus v rodine či vlastnej minulosti, inú závislosť, zdravotné dôvody, náboženstvo… Často je to citlivá téma a často naopak celkom prozaická nechuť či nezáujem. Všetci sa však stretávame s podobným nepochopením. Na Slovensku nepiť môžu len šoféri (ale jedno malé neublíži), tehotné ženy (jedno malé je zdravé!) a ľudia na antibiotikách (no dobre, no). Ten zvyšok je taký rozpačitý, čosi je proste v neporiadku. Som tá divná večer vonku, na tímbildingoch, oslavách, svadbách, pohreboch, pri rozchodoch aj stretnutiach – všade tam sú so mnou ľudia bezradní. Najviac barmani. (Výber sladkých a ešte sladších presladených vôd je skutočným prekliatím abstinujúcich ľudí. Boh nech žehná hipsterským trendom, ktoré aspoň rozšírili výber medzi kofolou a jej napodobeninami.)

Je však prekvapivo vzácne, že ľudia informáciu o nepožívaní alkoholu prijmú bez ďalších poznámok. Otázky sú oukej, len až príliš často z nich presvitá nezaobalený postoj, že s vami musí byť čosi v neporiadku, minimálne tajíte graviditu. Najúnavnejšia je však vytrvalá snaha zvrátiť toto rozhodnutie. Akoby som nebola dospelý človek, ktorý je svojprávny a schopný posúdiť svoje priority a potreby. Znova a znova sa opakuje situácia, v ktorej som ponúkaná „len pri tejto celkom výnimočnej situácii, kvôli nám, naozaj ani na babkinej sedemdesiatke/ochutnanie/keď to zaplatím?“. Akoby moje abstinovanie bolo rozmar, čosi, čomu sa venujem len tak naoko a tu, medzi svojimi, sa už nemusím okúňať. Akoby sme nemali iný spôsob, ako sa cítiť spolu dobre. Akoby sa na pivo/víno/výnimočne dobrý alkohol nevzťahoval údaj o promile. Pritom je to také jednoduché –keď niekto povie, že nebude piť, nenúťte. Toto naozaj nie je situácia na ten tanček s troma odmietnutiami, kým je slušné prijať ponúkané. Uvidíte, váš rezidentný abstinent zostane celkom omámený vašou rešpektujúcou reakciou bez ďalšieho rýpania.

Sociálny život bez lubrikantov
Nepíšem o nepití, aby som sa sťažovala. Chcem priblížiť, aké to je, lebo prvé roky boli osamelé a teda aj ťažké. Pomohlo by mi vtedy počuť skúsenosť niekoho ďalšieho. Človeku napadajú v takej situácii rôzne banálne otázky (Mám ja vôbec kamarátov? A som ešte stále aspoň trochu zábavná? Čoho všetkého sa vzdávam spolu s alkoholom?). Určite neplatí, že sa abstinovaním končí spoločenský život, ale pochopiteľne sa mení. Časť známych sa kamsi stratila, niektoré miesta už nenavštevujem, čosi z ich čara vyprchalo s poslednými bublinkami. Minimálne introvertným povahám sa ťažšie rozväzuje jazyk a nadväzuje fyzický kontakt. Dnes tu však som, aby som potvrdila, že všetko sa to dá – viesť bohatý spoločenský život, žúrovať, spracovať ťažké životné situácie aj tešiť sa s najbližšími. Kedysi sa mi to zdalo nepredstaviteľné, ale dokonca sa natriezvo dá aj tancovať na verejnosti! Má to len ten zádrhel, že sa musím ozaj baviť, celá konštelácia vecí musí sedieť, nedá sa to oklamať drinkom či dvoma.

Tieto momenty sú teda vzácnejšie, ale (skromne si myslím) o to intenzívnejšie. Všetko, čo robia pripití či opití ľudia, môžem robiť tiež, len som musela prehodnotiť, čo pre mňa jednotlivé veci znamenajú. A tak tancujem iba na ozaj dobrú hudbu, bozkávam len toho, kto sa mi fakt páči, nestrácam čas s ľuďmi, s ktorými si nemáme čo povedať a domov zväčša chodím krátko po polnoci. Po večeroch chodím von určite menej, akcie a partie, kde je hlavný bod programu tekutý, jednoducho vynechávam. Necítim sa o nič ukrátená, naozaj. Kedysi keď som na škole nechodila za roh fajčiť, mala som pocit, že o niečo prichádzam. Dnes už niečo také nezažívam, viem, čo je pre mňa dôležité, a nič z toho nestrácam. Netrápi ma tak, čo si o mne pomyslia ostatní a znesiem byť divná. A tiež starnem, všakáno.

Keď sa raz za čas ocitnem v skupine opitých ľudí, nemyslím si o nich nič zlé. Naopak, nepríjemná je skôr situácia, keď niekto nebodaj chce kŕčovito spoluabstinovať s vami a celý čas túžobne obzerá orosené krígle susedného stola. Pri tých ozaj dobrých momentoch sa povznesená nálada prenáša aj na mňa a ľudí, s ktorými si rozumiem, znesiem aj opito prihlúplych. Pamätám si, aké to je a pamätám si aj, že ten šalát vedľa mňa je stále môj fakt dobrý kamoš. Aj keď úprimne, pri pokročilejších ranných hodinách ani to najpevnejšie priateľstvo nezabráni strate schopnosti artikulovať a následnej nemožnosti sa adekvátne zapojiť do všeobecného veselia. Neznamená to, že sa cítim lepšia ako ostatní ani nič podobné, len je to pochopiteľne nuda. Preto zväčša volím preventívny Popoluška style.

O chodení na pivo
Chuť na pivo už dávno nemám, hoci kedysi bolo moje obľúbené. Nemám rada kompromisy a teda ani nealko. Dnes sa cítim skôr už ako dieťa, ktoré nechápe, ako môžu všetci do seba liať tie pálivé, horké a celkovo nevábne pijatiky. S vynechaním alkoholu sa mi jednoznačne zlepšili výkyvy nálady, iné zdravotné zmeny však nepozorujem. Akýmsi žartom osudu som dokonca tento rok navštívila hepatológiu so zvýšenými pečeňovými testami (stres je metla ľudstva!). Iste, sobotné doobedia trávim na Miletičke namiesto postele, ale predpokladám, že vďačnosť môjho organizmu za toto životné rozhodnutie sa prejaví až v pokročilejšom veku (keď sa už nebudem stresovať?). Pre tých, ktorí by radi vynechaním opojných mokov zlepšili svoju finančnú situáciu, nemám veľmi dobré správy – excel s výdavkami si síce nevediem, ale nátura slovenských pohostinstiev skôr praje tradičným nápojom a na nealko sa málokedy vzťahujú ľudové ceny. Čo som teda nepitím získala? Slobodu a kontrolu zároveň. Teda, ako prvé ma potešili víkendy bez depiek. A postupne sa učím robiť to, čo chcem, a niesť za to zodpovednosť, aj keď to môže byť trápne, ubližujúce alebo jednoducho hlúpe. Je to náročné, ale zároveň aj skvelé, mať svoje rozhodnutia pevne v rukách, nie riadené tým, čo koluje v krvi. A v neposlednom rade, môj život sa vyčistil od zbytočností – ťažkých rán, ale predovšetkým od podujatí a ľudí bez pointy.

Stále chodím na pivo, aspoň metaforické. Ľudia ma volajú von, aj keď vedia, že ho nepijem. Je to symptomatické, že sociálny kontakt hovorovo pomenúvame po konzumovanom etanole. Pár rokov mojej skúsenosti mi empiricky ukázalo, ako veľmi je naša spoločnosť alkoholom nasiaknutá. Že podľa všetkého za normu pokladáme správanie, ktoré má ďaleko od zodpovednosti a zdravia. Ako súdime súkromie ľudí, do ktorých nás nič. Nie som však sociologička ani psychologička, aby som vynášala súdy o slovenskej náture. Mne samotnej sa ukázalo, ako sa oplatí ísť proti prúdu a trvať na svojom. No nemyslím si, že abstinencia je jediné správne riešenie a odpoveď pre každého. Čo je však určite na mieste, je kladenie si otázok. Ako u každej a každého z nás vyzerá zdravý vzťah k alkoholu. Prečo nás tak vyrušuje, keď niekto iný nepije. Čo nám pitie dáva a čo berie.