napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala TINA MINOROVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 10. augusta 2017.

Do čakárne u lekárky vošla mladá rodina. Žena, muž, ich niekoľkotýždňové dieťa a asi osemročné dievča, ktoré bolo u nich na prázdninách. Rozprávali sa o tom, aký film si po návrate domov pozrú, čo si dajú na večeru, že budúci rok kúpia stan a budú spávať v záhrade. Také obyčajné veci, ktoré si ľudia len tak hovoria, a ja som im hlúpo závidela. Vôbec nie ten idylický obraz, po ničom z toho netúžim. Možnosť plánovať, vedieť, že sa konkrétni ľudia o rok stretnú, postavia stan alebo len znova povedia, aké by bolo super mať ho, to všetko tvorilo zarážajúci kontrast voči môjmu svetu.

Byť single, chodiť na rande a spoznávať niekoho nového pre mňa znamená predovšetkým žiť kdesi na pomedzí ilúzií, predstáv, nádejí a prísne racionálnych zákazov priveľmi uletieť, plánovať, predstavovať si. Žiť bez povinnosti voči komukoľvek inému, no zároveň bez nároku na zajtra, o dlhších časových horizontoch ani nehovoriac. Žiť ako zo seriálu a zažiť milión čarovných či bizarných situácií, ktoré nakoniec aj tak splynú v priečinku pamäte s názvom To bolo vtedy, keď to nebolo naozaj. Zažívať sklamanie, skúšať, koľko unesú city a ego. Moje aj jeho. Míňať sa.

Sú to však všetko až následky, nad ktorými pri pohľade do skrine pred prvým rande nerozmýšľam. Lebo tentokrát by to mohlo vyjsť, alebo to treba len mať za sebou, možno motyka vystrelí, ale skôr to bude len večer, ktorý označíme za príjemný, prejavíme potešenie, že sme jeden druhého mohli spoznať, a pustíme to, pôjdeme každý svojou cestou. Ale to bude až potom, najskôr o pár hodín pri neohrabanom lúčení sa. Teraz je pred nami to pekné. A treba dúfať; možno sa vesmír konečne spojí.

Ahoj, si tu sama?
Vždy som bola šarmantnejšia pri písomnom kontakte ako in ríl lajf, preto som internet vnímala ako požehnanie, odkedy vstúpil do môjho života. Priniesol mi dobrých priateľov a čudesnými prepojeniami aj frajerov. Vďaka blogu, sociálnym sieťam a teraz Tinderu som absolvovala celkom dosť stretnutí bez toho, aby som vedela, či medzi nami funguje základná chémia. Je to vždy hazard, bez počiatočného písomného oťukávania to však veľmi neviem. Aj práve teraz, keď pri Kuchajde píšem tento článok, už asi hodinu okolo krúži mladý bežec s telom, ehm, telocvikára. Ten typ, ktorý sa ešte aj potiť dokáže príťažlivým spôsobom. Keď okolo mňa prebehol už asi po 117-krát, zamával mi! A ja – nič.

Našťastie nie som reprezentatívna vzorka a ako vyšlo aj z nášho dotazníka na tému randenia, ľudia sa stále zoznamujú i úplne klasicky – cez známych a v práci. A, samozrejme, v podnikoch. „Najčastejšie, ale nie často, sa zoznamujem vonku, keďže alkohol odbúrava hranice stresu z väčšiny strán. Povedzme, že v rámci sociálneho experimentu som skúsila aj internetovú zoznamku Badoo, ale prinieslo mi to iba zaplnenú zložku podivných fotografií mužov. Z celého tohto pokusu vyšli iba dvaja kamoši,“ hovorí o preferovaných spôsoboch zoznamovania Baru (32).

Nech už prvé čauko kakavko! prebehne akýmkoľvek spôsobom, je to len prvý krok a na ceste k spoločnému štebotaniu nad pohárom vína ich treba ešte pár spraviť. Tým najzásadnejším je pozvanie. Priznávam, že ja to dávam na princeznú, často šialene nezaujímajúcu sa, a na pozvanie si počkám. V tých dvoch prípadoch, kedy som si povedala, že veď predsa nie som z cukru, a bola som iniciatívna, to za prvé dobre nedopadlo a za druhé mi to aj v prípade súhlasu so stretnutím neprinieslo dostatočné uspokojenie. Cítila som sa nepatrične, že som si to vlastne vypýtala a že sa to neudialo samé a zázračne. (Obvinenia romantických filmov z toho, že mi skazili život, si nechám na samostatný článok.) Sú však aj ženy, ktoré naozaj nie sú z cukru. „Keď je pre mňa niekto zaujímavý, dávam mu jasne najavo, že sa mi páči, že je to výnimočné a že by som chcela ísť na pivo. V tom momente to však vnímam priateľsky – či to bude na rande alebo kamarátske stretnutie, sa ukazuje až časom,“ opisuje svoje vnímanie týchto situácií Zuzana (27).

Aká je tvoja obľúbená farba?
Silvia (26) má rada akčnejšie rande (v prírode alebo pri fyzickej aktivite) aj komornejšie stretnutia v podniku – podľa možností a nadšenia z druhej strany. Ak teraz už zadanej Zuzane na mužovi, s ktorým sa stretávala, záležalo, vymýšľala netradičné miesta (opustená strecha v strede mesta, pláž pri Dunaji, pivo na pontóne), prípadne to spojila s kinom alebo koncertom, čo otváralo ďalšie témy pri následnom drinku. Lucia (30) chodí do kina či reštaurácie, neskôr na spoločný výlet, do kaviarne, na prechádzky.

Ja som na prvom rande pila aj borovičku s pivom – nie jednu; no väčšinou nie je výber miesta ani drinkov a pochutín nijako alarmujúci ani inovatívny. Čo však za posledný rok v mojom prípade obohatilo tradičný repertoár konverzačných tém na rande, je Kurník a feminizmus. Nasleduje obľúbená príhoda: Reči tela som nikdy neprikladala prehnane veľký význam, najmä keď dvaja ľudia sedia za stolom. Vnímam, kam ten druhý kladie svoj pohár, zažila som aj také, že jeho pohár bol na úrovni toho môjho – meter od neho, päť centi odo mňa, ale unáhlené závery z toho nerobím a vždy beriem do úvahy aj faktor pohodlnosti, preto ma prekrížené ruky či nohy a sedenie bokom nerozhádžu. No keď som jednému mužovi, s ktorým sme o sebe absolútne nič nevedeli, na prvom (a jedinom rande) povedala, že máme s kamoškou feministický magazín, okamžite zmenil polohu z ku mne nakloneného načúvajúceho na opierajúceho sa chrbtom o stoličku, odťahujúceho sa k stene, katapultujúceho sa. Aj záblesk smrti v očiach bol.

Inak však táto téma z mojej skúsenosti väčšinou prináša skôr zvedavé otázky, vyjadrenie sympatií či konštatovanie, ako to vnímajú kamaráti. Pre Silviu je rodová rovnosť prioritou, preto víta, keď sa postoje ujasnia čím skôr. Zuzana je zase zvedavá na reakcie mužov: „Zvyknem vytiahnuť pár príhod z práce, kedy som si uvedomila, že to nie je okej – napríklad ako nám jedna firma darovala profi kopírku, celý čas som s ich manažérom komunikovala ja, dohadovali sme zmluvu a milión vecí – keď sme po ňu išli spolu s kolegom dodávkou, pri prvom potrasení rukou pán manažér automaticky začal komunikovať s ním. Alebo spomínam kamošky, ktoré sa tešia, že sa im skončí materská.“

Dnes už našťastie možno slovo feminizmus povedať nahlas aj sa o ňom plnohodnotne porozprávať. Názorov a postojov, ktoré ľudí rozdeľujú, sa aj bez neho však nájde stále dosť. Mne nejako paušálne výkričníky v hlave nevyskakujú, je to väčšinou individuálne, ale čo naozaj nepotrebujem prekonávať, je tzv. rekreačné užívanie drog. Nie že by nikto v mojom okolí niekedy nehulil, ale ak si niekto posledných desať rokov ubalí špeka každý druhý deň, je to na ňom kúsok poznať. Udivuje ma, aké je to rozšírené a ako automaticky sa to medzi nami mladými berie. Náznaky alkoholizmu som pritom schopná prehliadať aj tolerovať, ostatné drogy sú však u mňa na čiernej listine.

Baru prekáža akýkoľvek extrémizmus, Lucia zase nevie tolerovať nevyrovnanosť, názorovú nedospelosť a nenávisť, rozčuľuje ju ľudská hlúposť, agresivita a neslušnosť. Zuzana si okrem fašistov, nacistov a spoločensky nerozhľadených ľudí dáva pozor aj na narcistické prejavy. „Najprv chcú byť pred tým druhým všetci pekní, tak sa snažia vyhýbať potenciálnym konfliktom. Hlavne prostredníctvom internetu sa však dajú stretnúť aj úplne opačné povahy a stráviť s nimi hodinu-dve potom človeku pripadá galejnícke. Ale aj workout tolerancie je niekedy dobrý workout. Najviac ma asi zaskočil fakt pekný a sympatický chalan z kresťanskej zoznamky (áno, skúsila som všetko), ktorý si myslel, že ma pôjde psychicky vydierať – chcel nejaké holé fotečky. Nejde síce vyslovene o „názor“, ale je to istý, pre mňa neprístojný, postoj – čo sa týka vzťahu k ženám,“ hovorí o svojej skúsenosti Silvia, ktorú tiež odrádza, keď sa muž cíti byť silnejší na základe veku alebo pohlavia.

K tebe alebo ku mne?
Späť však k rande, ktoré sa hneď neobracajú v katastrofu. Občas je hotovým hriechom kaziť mágiu večera niečím takým prízemným, ako sú peniaze a doťahovanie sa o účet, no niekto ho zaplatiť musí, s čím súvisia ďalšie rozpaky a dilemy. „Záleží, či sa chcem ešte stretnúť alebo nie. Chcem, aby to bolo medzi nami fér. Takže navrhnem polovicu. Ak ma presviedčajú, že nie, nechám to tak. Ak mi je obzvlášť dobre, potiahnem to ja a navrhnem, aby ma zobral ešte na pivo,“ hovorí Zuzana. Baru sa párkrát stalo, že jej niekto niečo na prvom rande zobral, inak však za seba vždy platí. „S peniazmi to ma asi každý inak. Dokážem sa nechať pozvať a poďakovať, aj ja dokážem pozvať, v podstate mi je to jedno, ale asi to dosť dokáže povedať o tom, akým smerom sa to bude uberať aj v budúcnosti. Môjho súčasného frajera totiž nikdy nenapadlo pozvať ma na drink, keď sme „randili“, a doteraz si väčšinou každý platí svoju časť účtu,“ konštatuje Silvia.

Spomínam si ešte na svet (pod vplyvom romantických filmov, ako inak), v ktorom sa tradovalo, že sex má prísť po treťom rande. A treba okolo toho nejaké okolky – zo strany ženy, samozrejme. Som rada, že dnes žijem vo svete (ktorý ale nemusí byť úplne nahusto obývaný; každý má právo na vlastný svet), kde je to považované za spiatočnícke a za zbytočné zaťažovať sa nejakými umelými pravidlami a cudzími predstavami. Ak do toho každý ide dobrovoľne a sám za seba – nie pre obavy alebo želania, čo by si ten druhý o ňom mohol pomyslieť – je v poriadku mať sex aj po dvoch hodinách od zoznámenia sa. Alebo si rovno dohodnúť rande s týmto účelom.

Baru spomína, že do 25 rokov jej trvalo dva až štyri mesiace, kým sa so svojimi frajermi vyspala, lebo to tak cítila. „Teraz pred mesiacom k tomu však prišlo hneď. Nechávam to na boj medzi potrebou a pocitom a uvidím, čo vyhrá. Nemyslím si, že existuje akýsi ideálny vzorec na to, kedy sa s kým vyspať, okolo nás sa všetko tak rýchlo mení, že nám v tomto ani štatistika nepomôže,“ hovorí. Pre Luciu je sex po prvom rande v poriadku, ak to vychádza od oboch strán, väčšinou však robí drahoty: „Páči sa mi tá hra, flirtovanie a napätie z očakávania toho, že neviem, aké to bude.“ Silviu ešte nikto nezasiahol natoľko, aby po ňom zatúžila hneď na prvom stretnutí, Zuzana naopak sex na prvom rande párkrát zažila a ostalo to bez výčitiek svedomia. „Vždy to závisí od situácie, asi po jednom dvojhodinovom kine a rýchlej káve by mi to nepripadalo okej, ale ak sa s niekým rozprávam už šesť hodín vkuse a takto sa to vyvinie, tak prečo nie?“ konštatuje Zuzana.

Uvidíme sa ešte?
Nech už rozlúčka nastane po dvoch hodinách alebo na druhý deň poobede, je nutné priamo alebo nepriamo zodpovedať otázku, či to má celé nejakú perspektívu. V ideálnom prípade majú obaja účastníci rande po jeho skončení rovnako blažený úsmev, prípadne na toho druhého človeka zabudli v momente, ako sa otočili a vybrali každý svojím smerom, a nie je to nutné špeciálne riešiť a vysvetľovať. Buď sa to ďalej deje alebo nie. No to ani náhodou nie sú moje prípady.

Štvorzväzkový román by som na základe vlastných zážitkov mohla napísať o tom, ako sa míňame. Ako si do života vchádzame v zlom čase alebo ako tieto stretnutia odlišne vnímame. Vždy je mi hrozne, keď musím odmietnuť niekoho, kto by bol ochotný zaľúbiť sa do mňa. A som v tom strašná, nikdy neviem, čo robiť a ako to povedať. A potom si to vždy vyžeriem, keď niekto, koho priezvisko už v duchu priraďujem k svojmu menu, ma očividne nechce.

A nikdy mi to nepovedia. Buď ma naťahujú, ignorujú alebo kŕmia moju nádej občasnými správami, nikdy však neprišlo žiadne Soňa, preboha, neponižuj sa tu, toto nebude fungovať. A tak si domýšľam. Ego spolu so srdiečkom skuvíňajú v kúte, a dlho, lebo veď predsa nič nebolo jasne ukončené a malá šancu tu možno ešte vždy je. A rozum zatiaľ striedavo píše a maže nikdy neodoslanú otázku A čo ti vlastne na mne vadilo? Prečo sme sa už viac nestretli? Lebo vtedy si zase spomeniem na tých mužov, ktorých som nechcela ja, a naše stretnutie na rozdiel odo mňa možno vnímali ako úplne hviezdne a osudové. Ak by sa ma spýtali, tiež by som im podobnú otázku nevedela zodpovedať. Lebo mi nemuselo prekážať nič konkrétne, len to tam jednoducho nebolo. A to sa stáva. Len neviem, prečo sa to stáva stále.

„Ani po piatich rokoch som sa nezmierila s tým, že jedna moja zahraničná láska ma v skutočnosti nechcela (aj keď mi to všetci stále opakujú, že naozaj asi o mňa nemal záujem). Moje ego si to stále prekladá tak, že asi na to nebola situácia, asi riešil to a to, asi keby to a to, tak sme určite spolu a bleh,“ pridáva svoju skúsenosť k tejto téme Zuzana. S podobnými zraneniami sa stretla aj Baru. Snaží sa to vnímať racionálne, no prepadá aj sebaobvineniam, že nemala spraviť to či ono, lebo to bolo asi zle pochopené, prípadne, že je škaredá. Potom sa prefacká a vraví si, že je dobre tak, ako je. A takto sa to niekoľkokrát opakuje. „Randenie je zábava, ale dokáže byť aj poriadne frustrujúce, ak nespeje k vytúženému cieľu – či už je to pobavenie, dobrý pokec, sex alebo vzťah. Moje najlepšie rande však prebehli asi v mojej fantázii. Tam sme vždy obaja očarujúci,“ uzatvára Silvia.

Spomínam si, že keď som prvýkrát inštalovala Tinder a išla sa cielene zoznamovať s mužmi, strašne som sa hanbila. Bála som sa, že ma tam niekto spozná, povie to o mne ostatným a budem celému svetu na smiech, že som zúfalá a neviem si nájsť frajera. Potom som však zistila, že sú tam všetci (o zadaných môžem písať ďalší román) a začala som o svojom randení normálne nahlas hovoriť. No bože, tak občas idem s niekým na víno a rozprávame si banálne veci zo svojho života, je tam toho. Väčšinou sme k sebe milí, zasmejeme sa, je to celé pekné a zdvorilé a nikam to nevedie.

Viem, že ma to časom zase prestane baviť, alebo ma niekto znechutí svojou manželskou drámou, tak to opäť vymažem, po večeroch budem čítať knižky a svojmu ľúbostnému životu nechám voľný priebeh. A keď sa nejaký čas nebude nič diať a mne sa zacnie po pár duchaplných správach v záplave Ahoj, aký máš dník? a po chystačkách pred rande, začnem zase swipovať vľavo-vpravo. A budem spoznávať tváre mužov, ktorí tiež stále hľadajú a nenachádzajú, a pôjde ma roztrhnúť od smútku, ako sa všetci stále míňame.