napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala KLAUDIA MORAVČÍKOVÁ

Článok bol pôvodne uverejnený v newslettri 8. júna 2017.

Boli časy, keď som poznala a počúvala všetky dobré kapely ešte predtým, ako boli cool, a vedela som o každej novej kaviarni. Dnes, keď idem po meste, je to v mojej hlave samé Aaaah, toto tu je odkedy? a Oooooh, toto tu už neni? a mojím najprogresívnejším playlistom na Spotify je Release Radar – nové veci od kapiel, ktoré počúvam veky. Inak by som sa k nim ani nedostala a spokojne by som rotovala albumy z roku 2011.

Samozrejme, v živote záleží na iných veciach. No niekedy mám pocit, že svet sa mení príliš rýchlo a kým všetci ostatní sa stíhajú adaptovať, žiť na tepe doby a ešte sa tým aj prezentovať a hastagovať, zo mňa je len stále väčšia mentálna dôchodkyňa bez základnej vedomosti o aktuálnych novinkách, pokroku a zmysle života.

Rozmýšľala som, v čom (nepodstatnom) mám naozaj prehľad, a asi jediné, čo sa ku mne dostáva aj to u mňa ostáva, sú lexikálno-randiace trendy. (To mám z toho života, aký vediem.) O tom, čo je friend zone, ghosting, mooning, breadcrumbing či cushioning, by som mohla prednášať. Keby som vládla tomuto – v mojej generácii rozšírenému – skillu, samozrejme.

Aj moje záujmy a životný štýl sú nejako mimo, čo sa vo veľkom ukázalo na Tinderi (s ktorým som, ako inak, spočiatku pre jeho instantnosť tiež mala problémik). A tak tam mám dnes pre istotu v profile toto: Nerada cestujem. Nešportujem. Nepijem kávu. Jem mäso. Prepáč. 🙁

Alebo taký Instagram. Ako nástroj na stalkovanie známych aj neznámych ľudí to ešte beriem. Ale vždy, keď tam zavítam bez týchto nízkych pohnútok, chce sa mi kričať Panebože, dajte mi reálny obsah!

A nie je to o silenom mizantropickom vyhradení sa voči mase a všetkému, čo je práve in, je to skôr kombinácia introvertno-autistickej povahy, nedostatku času, záujmu a mentálnej kapacity na niečo, čo sa každú chvíľu mení. Takáto som a nenachádzam šťastie pri neustálom vyrábaní modernejšej a trendovejšej verzie seba samej.

Zaostalá sa však cítim aj v menej povrchných oblastiach života. Keď upečiem koláč a potom priznávam, že hej, sú tam vajcia, obyčko múka a aj cukor. Alebo že okrem základného triedenia odpadu nie som schopná naskočiť na šetrnejší či rovno zero waste spôsob života. Spotrebiče nechávam v stand-by móde. Pramálo sa zaujímam o zloženie kozmetiky. A milión iných vecí určite robím primitívnym a dávno prekonaným spôsobom.

Zotrvávanie pri zaužívaných zvykoch a pri tom, čo máme raz a navždy naučené a zžité, býva niekedy na škodu. A tak sa k slovu dostávajú priority a čas, ktorý vieme venovať štúdiu dnešného sveta a toho, čo ponúka. Niečo jednoducho vždy musíme vypustiť zo svojho poľa záujmu. Aj keď mám pocit, že i tento trend je presne opačný a dnes treba robiť a vedieť všetko. A hlavne neupozorňovať na svoje nedostatky.

Mňa však vždy najviac zaujíma to, čo je mimo šablón, očakávaní a predstáv. Preto som tému trendov a mimoňstva nadhodila ďalším ženám. Sčasti preto, aby som si potvrdila utešujúce presvedčenie, že v tom celom nie som sama. Že aj ostatné ženy určite nestíhajú sledovať všetko a cítia sa ako sto rokov za opicami, alebo im len prináša radosť robiť niečo starosvetsky, ako sa už dnes veľmi nenosí, pričom vôbec nemusia žiť niekde na lazoch. No najmä preto, aby niekde odznelo, ako je to naozaj – bez filtrov, lajkov, vďačného obecenstva a nutnosti potvrdzovania si svojho zaradenia a sociálneho statusu – a že pre kadečo sa nejdeme zblázniť. Tak som sa ich na to spýtala. A ony mi takto odpovedali:

„Juuuj, toho je veľa! Napríklad úplne ignorujem všetky média (s výnimkou Rádia FM), relácie, seriály, kinofilmy… vôbec sa nechytám. Nesedí mi ani nosenie módnych trendov, mám svoj štýl a nechce sa mi ho meniť. Neviem si zvyknúť na zdieľanie svojho súkromia na sociálnych sieťach, hoci kopa mojich kamošov na nich fičí. Mám smartfón a používam niekoľko appiek, ale teda zďaleka nie všetky – hudbu si napríklad nesťahujme, nefotím seba a rodinu počas spoločných aktivít, ani mi nenapadne vytiahnuť mobil a cvaknúť si peknú momentku alebo selfie. Nevyhovujú mi ebooky – síce si môžem bookmarkovať a highlightovať text, ale strašne sa mi do elektronického čítania nechce. A neviem prísť na chuť vychytávkam ako Bubbleology – zdá sa mi to zbytočné, neekologické a tiež ako plytvanie energiou ľudí, ktorí za takýmito výrobkami stoja.

Manželovi rodičia ma vždy iritovali tým, ako všetko staré odkladajú, opravujú, namiesto toho, aby to vyhodili, ale čím som staršia, tým viac tomu začínam prichádzať na chuť. Akosi začínam byť alegorická na nakupovanie, vyšperkovávanie vlastného majetku a vyhadzovanie toho, čo je už staré. Ale som s tým všetkým úplne ok, skôr mám pocit, že okoliu posledných desať rokov už naozaj šibe.“
Darina, 38 rokov

„Cítim sa zaostalá, keď stretnem svoju rovesníčku s dvoma deťmi na rukách a manželom ťahujúcim kočár. Neviem, kedy sa ľudia stihnú vydať a mať deti. Ja ledva stihnem vyprať dve práčky za týždeň. Vtedy si na chvíľu spytujem svedomie, že možno robím niečo zle. Asi po piatich minútach ma to prejde a presvedčím sama seba, že všetko je ok…“
Jana, 29 rokov

„Napríklad keď ide o technické veci, mám frajera, ktorý vždy príde s novým slovom a inu, ak sa s ním chcem porozprávať na úrovni, musím buď veľa googliť, alebo sa veľa pýtať.
Keď ide o rýchlu politiku, popkultúru a popvedu, tam mám brata, ktorému už nejaký rok neviem priniesť do života novinku, lebo čokoľvek mu napíšem, videl a čítal práve včera. Aj to znamená, že musím veľa googliť a pýtať sa. Teda nemusím, ale to by som potom nezaspala.
A keď už som sem doniesla rodinu, tak ti poviem ešte o mojej mamke, ktorá sa pred pár rokmi začala učiť angličtinu a dnes si dojde do UK za mnou a trvá na tom, že všetko si odrozpráva sama. No a minulý týždeň mi oznámila, že sa ide učiť včelárstvo.

Nemusím stíhať úplne všetko a ani sa pre to veľmi netrápim, ale baví ma mať v hlave všelijaké dáta, veľa-veľa a môcť si ich skladať a prepájať. A úplne budem spokojná, keď o dvadsať-tridsať rokov stále budem googliť (alebo čo sa bude robiť) a pýtať sa, učiť sa nový jazyk alebo včelárstvo a netrvať na tom, že Pluto je planéta.“ (smiech)
Ľudka, 36 rokov

„Neriešim módne trendy a práve to považujem za svoj štýl. Páčia sa mi pekné trendy vychytávky (či už módne alebo technologické), ale nepotrebujem, aby tvorili môj svet. Som pankáčka modernej doby a doslova aj pankáčka, čo má najradšej čiernu, čierne nohavice, čiernu sidovicu a číňany. Občas sa preto necítim žensky, ale v rozviatych blankytných šatách, aj keby sa mi mohli veľmi páčiť, by som sa už vonkoncom dobre necítila. Čiže môžem pôsobiť zaostalo v móde.
Ďalšia vec, čo riešia všetci okrem mňa, je môj mobilný telefón Nokia. Tlačítková, na kredit a, svete, div se – bez internetu. Využijem maximálne wifi, ak je to nevyhnutné, a keď sa mi nedokáže pripojiť (v 97 percentách prípadov), tak sa neposkladám.

Vlastne jediné, v čom sama sebe pripadám mimo, je jazyk. Angličtinu som sa nikdy neučila a čo som pochytila, stále nestačí na plynulú konverzáciu. So svojimi 15 (ak vôbec) slovíčkami sa dohovorím a prešla som s touto slovnou zásobou niekoľko letísk a krajín, ale už aj opica vie viac ako ja a toto mi na sebavedomí v komunikácii nepridáva. Priznávam sa, v dnešnej dobe som sto rokov za opicami so svojou angličtinou! Toto vysvetľovať najmä mladým ľuďom je fakt trapas.“
Baru, 32 rokov

„Nepoznám mediálne známe osobnosti. Strácam sa v menách a vzťahoch medzi nimi, ale som s tým celkom ok.“
Martina, 30 rokov

„Mám dvoch synovcov, jeden má desať, druhý päť rokov. A už dnes im nerozumiem. Že existuje hra Minecraft, to som sa naučila, ale všetky tie ich levely, upy, svety, to už je úplne mimo mňa. A vôbec mi to neprekáža.
A tiež som mimo zo všetkých technológií. Mám asi dobrý mobil, neviem, mňa sa nepýtajte (čierny, haha). Používam ho však len na telefonovanie, smskovanie a občas niečo sfotím. Aplikácie? Internet v mobile? A načo? Spokojne som žila bez toho všetkého a spokojne budem aj naďalej.
No a dlho som ešte nechápala pojem jutuberi. Už ho poznám. Ale prečo na tom tie decká tak frčia, prečo každý chce byť youtuber a ako je možné, že tie deti vo videách, čo nič zaujímavé nerobia a nerozprávajú, zarábajú také peniaze, tak toto je pre mňa úplne iná dimenzia. Ale ani to mi neprekáža.“
Zuzana, 38 rokov

„Myslím, že cítiť sa sto rokov za opicami je prirodzený pocit z nástupu generácie Z. Hej, dobre počujete. Už nie ste trendsettermi. Prichádzajú post-millenials a vy sa môžete akurát tak chváliť, že ste post-komunistami.

Ľudia narodení v neskorých deväťdesiatkach začali zaplavovať moje teritórium. Stretávam ich v záhradnej kaviarničke, kde si užívam svoje pour-over kafíčko. Oblieka ma rovnaká charita ako ich. Pečiem s nimi po vegánsky. (Tzv. hippie sado-maso pre tých, ktorí sa mstia na vlastných chuťových pohárikoch. Ak si vegán a máš sa rád, buď to spravíš raw, alebo proste zabudni, že strava sa dá pripraviť pečením.) A gejmujem s nimi online(!). Už sa neviem dočkať Morrowind ESonline.

Užívam si tieto malé úlety. Je však jasné, že budem najstaršia údiarka (ak existuje taký termín) zo strednej Európy, ak novým trendom bude selfmade údené. Generácia Y dospieva. Oddáva sa iným koníčkom: hypotéky (dík, Beblavý), cestovanie do trópov a farebné ponožky. Ja ostávam pri šatách z charity…

Byť sto rokov za opicami implikuje, že svet je lineárny, že progres má len jeden smer. Moje bytie za opicami má v sebe zvláštnu dynamiku, ktorá ma kope tam a späť. Prestávam stíhať s rovesníkmi. Práca, deti, dovolenky, pikniky v parku, občasné večerné debatky pri víne, stály partner, dôchodkové sporenie? Nie, ja ešte verím, že umriem v dvadsaťsedmičke. Mám 28.

Občas sa však cítim za opicami aj tak klasicky. Pred týždňom mi týpek dal telefónne číslo, nech mu napíšem. Akože esemesku? Čo je retard?! Myslel však Whatsapp. …na jaaa, selbstverständlich.“
Magdaléna, 28 rokov

„Pop kultúra! Netuším, čo zas vykonala Kim Kardashian alebo kto je Shawn Mendez. Neprekáža mi to!“
Katarína, 34 rokov

„Vôbec ma neberú internetové aplikácie. Neviem, ako funguje Snapchat, o Tinderi som sa dozvedela po dvoch rokoch jeho existencie úplnou náhodou, neviem používať filtre a na Instagrame mám asi 30 príspevkov od môjho náhodného prihlásenia sa doň. Nikdy som nemala Viber ani to druhé, kde sa píšu správy, a neviem, ako sa to volá. Niekedy sa cítim ako moja babka, keď o tom ľudia hovoria, a ja ešte stále mobil používam na telefonovanie. Nie je to preto, že by som sa to nedokázala naučiť, no už bez toho mám pocit, že som trochu otrokom technológií a sociálnych sietí. Už aj tak o mne všetci vedia skoro všetko, mám pocit. Nemám ani konto na LinkedIN a zatiaľ som si prácu vždy našla, hoci mi ktosi povedal, že bez LinkedIN-u akoby som neexistovala. Tak neviem.“
Kvetinka, 27 rokov

„Trendy ako raw koláče, Instagram, námornícke tričká, hipsterské bicykle, joga, klobúky, káva so sebou, selfie posty a podobné mediálne obrazy, ktoré ma denne zahlcujú, majú len jeden účel – zabávať a na tom zarábať. Neprekáža mi, ak niekto robí veci podľa trendov, vyzná sa a ešte ho to aj baví. Viem však, že to k životu nepotrebujem. Ani biošampón, ani cícer, ani digitálnych nomádov. Len postoj k tomu.
Zaostalá a zároveň najviac motivovaná sa cítim, keď sedím so sčítanými ľuďmi, ktorí majú enormný prehľad a znalosti (bez Wiki) a ja sa nechytám. Vtedy sa cítim najviac mimo a zároveň najviac happy, že sú ešte veci aj s obsahom. V ľuďoch! To je najviac.“
Eva, 30 rokov