napísala ZUZANA KOMAROVÁ
ilustrovala JANA LEŇOVÁ
Článok bol pôvodne uverejnený v newslettri 1. júna 2016.
My mladí vraj dnes máme toľko možností! Toľko príležitostí cestovať, spoznávať a vidieť. A vraj sme nevďační. Moja generácia, generácia millennials je vraj na veľa.
Myslím si, že my raní millennials sme mali normálne detstvo bez mobilov, kedy boli internety drahé a mali sme len ICQ a pevnú linku. V pätnástich som nikomu neposielala polonahé fotky, jednak preto, že Nokia 3310 mala štvorriadkový displej, a jednak som na to nebola naučená. Na tajňáka sme čítali v Brave rubriku Láska,sex a trápení a pozerali filmy pre dospelých, keď rodičia neboli doma.
Nevďačná generácia s hendikepom
Generácia millenials, hlavne tá prvá polovica, má jeden veľký hendikep. A to je ten, že sme boli vychovávaní starým štýlom a prišli sme do novej doby. Teraz mávam bežne úzkosti, že porovnávam svoje myšlienkové pochody:
„Zuzka, peniaze si treba šetriť, nikdy nevieš, čo sa stane.“ (výchova)
versus
„Zuzka, aha, aká krásna kabelka tróni vo výklade, taká by sa ti zišla!“ (doba)
A takto je to so všetkým. Treba sa usádzať, vydávať, mať našetrené, odkladať na dôchodok, mať stáleho partnera a čoskoro deti. Treba postupne uvažovať o nejakom vlastnom bytíku a nájsť si teplé miestečko v práci (v ktorej rovno prejdem do menopauzy). Treba, treba, treba. Toto sme naučení a máme to vkliesnené až kdesi v útrobách.
Zároveň je však rýchla doba, všade naokolo je zrazu veľa nových možností ako cestovať, degustovať, prežívať či nakupovať, ktoré si osvojíme ako svoje potreby a ktorými odsek vyššie odkladáme na neurčito. A popritom máme úzkosti, nespokojnosti, gastro a psycho problémy. Pijeme, fajčíme a obhrýzame si nechty.
Máme depky, že nemáme peniaze, keď naši rodičia v tomto veku už mali byt aj deti. Sme nespokojní v práci, ktorú proste máme, len aby sme mali teplé miestečko, ako nás to celý život učili. Niektoré ignorujeme debilné otázky tehotenské, niektoré tlaku podľahli a niektoré to tak už cítili.
Ja som sa už dávnejšie rozhodla, že idem mať všetko v paži, a či mi to moje hlasy kdesi vzadu v hlave hovoria alebo nie, vrhnem sa do sveta dobrovoľnej neistoty v snahe pochovať názory, ktoré mi boli vštepované.
Luxus byť nezamestnaná
Všetko sa to začalo jednou myšlienkou. Myšlienkou výpovede. Už dlho som chcela opustiť korporát, ktorý mi síce prinášal každodenný styk s angličtinou, ale to bolo tak všetko.
Teda, záleží to na konkrétnej osobe. Ja som sa rozhodla dať výpoveď preto, lebo hýbať sa je pre mňa dôležitejšie, než stáť na jednom mieste. Moja umelo vytvorená korporátna pozícia sa v podstate dala vykonávať aj na čiastočný úväzok, no mala som ju full time. Veľa ľudí si povie, že mať pohodovú prácu, kde majú čas aj pol dňa scrollovať Facebook, je to najlepšie, čo si mohli priať, no pre mňa to bolo premárnenie roku a pol života. Nielenže som sa na home officeoch naučila piecť paleo chleby, no zároveň som stihla aj „materskú s Pilarom“ a návštevu rodičov párkrát do roka.
Obdobie nezamestnanosti si pravdupovediac celkom užívam. Nič viac než poslanie životopisov cez pracovné portály nemôžem a ani nechcem urobiť. Chodím po sekáčoch, kaviarňach a aby som nemala výčitky, že nerobím nič, chodievam cvičiť. Občas ma, samozrejme, prepadnú záchvaty, že si žiadnu prácu nenájdem, že ostanem na okraji spoločnosti a že moja osobnosť nezapadá do žiadnej firemnej kultúry. Ale potom si poviem Zuza, nebuď hlúpa, choď radšej niečo upiecť, a začínajúca depka sa tak celá roztopí na 180 °C v elektrickej rúre. Doma je upratané, navarené, popraté a aj vypité, no stále to nie je ono. Potrebujem byť súčasťou kolektívu, niekam patriť. A tak to skúšam.
Medzitým sa párkrát musím objaviť na úrade práce. Ten pražský ma naučil veľa. Hlavne to, že rozhodnutie byť nezamestnaná si musím po vlastných obehať, opečiatkovať, povybavovať a nestratiť pri tom nervy. Že ak som nezamestnaná, budú okolo toho samé papierovačky a väčšina úradníkov sa so mnou rozpráva rovnako ako s človekom, koho najvyššou ambíciou je neprísť o dávku v nezamestnanosti.
Pracovná realita našej generácie
Pohovorov som za celý svoj život absolvovala neúrekom. Nie preto, že by ma to nejako bytostne bavilo, ale žila som dva roky v zahraničí a každý, kto tam pobýval, vie, že konkurencia je obrovská a každý druhý je pre tú-ktorú spoločnosť lepší než vy.
Otázky typu kde sa vidíte o päť rokov, opíšte v krátkosti seba samého či situáciu, kedy ste niečo posrali a vedeli ste o tom, som naučená lepšie než Otčenáš. Pevný stisk ruky plus očný kontakt na pohovore sú samozrejmosťou.
Opak ale dokazuje jeden zážitok, ako mi priamo na pohovore ponúkli miesto na HR. Nástup ihneď, hotelový biznis a Zuza celá nadšená. Prvý deň ma posadili za počítač a povedali: „Hodili sme ťa do vody, teraz plávaj!“ Nič by na tom nebolo zlé, nápor práce beriem ako normálnu vec, no nepáčili sa mi ich firemné praktiky: neplatiť zamestnancom načas, vyhadzovať ich tesne pred koncom skúšobnej doby a navzájom po sebe kričať. Keď ma jeden z konateľov poslal vyzdvihnúť 20-tisíc od čierneho mercedesu, mala som dosť. Pracovala som tam dva týždne.
Ako sa stať korporátnou krysou
Súčasný systém je nastavený tak, že ponúk je veľa a každá spoločnosť hľadá toho správneho, talentovaného človeka, ktorý vytŕča z davu. Keď si ten vyvolený pekne prejde štyrmi nezmyselnými kolami výberového procesu, zasadne na svoje pridelené miesto, ktoré jemne ochladzuje korporátna klíma, a začne vykonávať tú istú ľahko nahraditeľnú prácu dookola. Rok, pár rokov? Je to na povahe človeka. A aby svoje rozhodnutie neľutoval, má občasný home office, päť týždňov dovolenky, flexibilné benefity a neónové svetlo nad hlavou.
Väčšina dnešných pozícií je umelo vytvorená a občas sa mi pri čítaní ponúk práce zastaví mozog s otázkou O čo tam vlastne ide? Čo budem robiť? Čím vágnejší popis práce, tým náročnejšie požiadavky na uchádzača.
Tu v Prahe mám skoro v každej personálnej agentúre vlastnú konzultantku. Stále počúvam, aký je môj profil zaujímavý, bola som v zahraničí, viem jazyky, bla bla bla. No som v rizikovom veku. To znamená, že jedného dňa môžem prísť do práce opelená ako ruža stolistá a odídem z ničoho nič na materskú. Super.
Keď sa už nejaké teplé miestečko pošťastí
Zamestnanecký cyklus prebieha v zásade takto: očarenie z novej práce, zaúčanie sa, osvojenie si celej náplne práce, jej sebavedomé vykonávanie. A potom sínusoida začne padať. A keď ju dobrý manažér nevie podchytiť, tak čau parky!
Potom sa ešte zvykne stať, že zamestnanec vycestuje niekam do Thajska, kde sa jeho pochybnosti o zmysle práce a celej existencie začnú znásobovať, hlavne keď vidí iný štýl života, čerstvý kokos a opálených hipíkov, ktorí sa dobrovoľne vzdali nášho západného sveta. Domov a do práce už nacupitá s výpoveďou v ruke a potom si odrobí ešte mesiac-dva, kedy sa mu tá práca zhnusí už úplne.
Podobne rozmýšľa celá naša generácia. Po čase sa väčšina z nás začne zamýšľať, akú pridanú hodnotu pre danú firmu vlastne predstavuje. Ak naša pozícia bola vytvorená len do počtu, čo za článok v celom reťazci asi tak sme?
Dobrovoľne sa hodíme do sveta nezamestnaných, kde žijeme z našetrených zásob, hľadajúc niečo s väčším zmyslom a emóciou, než v nás vyvolával deň dobrovoľníckych prác korporátnych krýs.
Špeciálne sa to týka tých, čo vyštudovali ekonomické smery – volám to školy stratených duší, kde sa miešajú bifľošky, skejteri, wannabe podnikatelia s použitými mobilmi, bývalé mažoretky a triedne krásavice, málo ambiciózni IT-čkári atď. Ak študujú len preto, lebo v sedemnástich nevedeli, čím chcú byť, a ekonomická sa im zdala ako zlatá stredná cesta, tých poväčšine čaká podobná kľukatá a nezmyselná, korporátmi vydláždená cesta. Tiež som stratená duša.
Keď pohovormi ubúda nadšenie
Každým pohovorom, každým stretnutím s potenciálnym kolegom a každým turniketom smerom k výťahom strácam postupne emóciu a pracovný drive.
Začínam pochybovať o tom, či sa ešte niekedy nájde práca, ktorá vo mne vyvolá pocit nadšenia. Aspoň počiatočný pocit nadšenia na prvý mesiac.
Už som svoju niekoľkomesačnú situáciu nechávala plávať, neriešila som kariérnu budúcnosť a odcestovala som na road trip do Španielska (stále za našetrené). Prečistiť vyčistenú hlavu. Po veľkolepom andalúzskom návrate ma pozvali na pohovor do jednej spoločnosti. Bez akýchkoľvek očakávaní som ho úspešne absolvovala a dokonca som si po východe z budovy povedala, že to je miesto, kde by som si vďaka kozmopolitnej kultúre aj vedela predstaviť pracovať. Stalo sa.
Tak držte prsty, nech sa u mňa neprejaví migračný duch dnešnej doby.