napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala MARTU

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 13. októbra 2016.

A vydávať sa nebudeš?, spýtala sa ma babkina suseda, keď sme na seba po dlhom čase opäť natrafili. Teraz je niečo ako ten správny vek, päť rokov po škole, čo-to odpracované i zarobené, aj dieťa do tridsiatky by sa ešte dalo stihnúť. Konajú sa svadby, rodia sa deti, je to skvelé, a nikoho to nezaujíma. Niežeby sa mi takýto život protivil, to ani náhodou, len sa ma (momentálne) netýka. A keď sa ma týkať bude, vždy sa snáď nájdu aj iné témy na rozhovor ako to najväčšmi súkromné.

Nie, vydávať sa nebudem.

O samote
„Když už je řeč o tom, jak strávit s někým život, skoro nikdo ve světové literatuře nezmiňuje, že to především znamená vedle někoho jiného chodit, ležet a stát,“ píše v románe Muž spí Sibylle Berg. No. A žiť bez partnera znamená všetko toto absolvovať sama, deň po dni, celé roky. V oboch prípadoch to ani nestojí za zmienku, nie je to žiadna vášeň ani dráma, iba taký najbežnejší život, banality, nuda. No tých momentov, keď vedľa vás buď niekto je, alebo nie je, sa nazbiera tak strašne veľa, že to človeka jednoducho musí nejako ovplyvniť.

Najhoršie to vždy býva, keď sa náhle ochladí a príde skutočná jeseň. Pijem litre čaju, nosím štyri vrstvy oblečenia a furt sa neviem zohriať. Vtedy z tohto prozaického dôvodu naozaj nechcem byť sama a závidím každému, kto sa má ku komu pritúliť. Ale inak sa to dá prežiť. Človek si zvykne. Na zimu aj na samotu.

Tak ako partnerský život zďaleka nie je len o harmonických spoločných chvíľach, ani single ľudia sa neustále neutápajú v smútku a zúfalstve. V mojom prípade sú to už roky, čo nemám ani len frajera, ak už rovno nechcem hovoriť o životnom partnerovi. A jasné, býva mi z toho okrem zimy aj neveselo a občas si na túto tému porevem, veď vieme. Moje smútky a problémy však nebudú o nič menšie, keď budem môcť osopliť rameno vlastnému mužovi, radosť nebude o nič väčšia, keď ju budeme prežívať spolu. A vždy tu predsa budú aj iní ľudia ako ten, s ktorým by sme si mali vyjasniť, v akej polohe by mala ostávať doska na záchode. Aj bez partnera sa dá žiť úplne plnohodnotne, vyhnať však z vlastnej hlavy, že ideálom je život vo dvojici, nie je úplne jednoduché.

Možno to mám v povahe, možno je to vplyvom všetkých tých ulepených pesničiek, románov, filmov a ženských časopisov, čo som od detstva hltala, ale asi do konca (single) života sa občas v slabej chvíli pristihnem pri tom, že snívam o partnerskom gýči. A o lavičke na priedomí, kde budem v starobe sedieť s pánom Hrúzikom a okolo nás budú rásť ruže. Oveľa častejšie však túžim po praktických aspektoch života vo dvojici. Zamestnané matky sa teraz hlasno zasmejú, no žiť sama je značne časovo náročné. Iste, keď zrovna nestíham, môžem doma aj mesiac neupratať a nikto sa nad tým nebude pohoršovať – a navyše ten bordel nie je taký strašný, ako keď sa na ňom podieľa viacero ľudí –, no keď už sa do niečoho pustím, každú jednu vec musím spraviť sama. Mne by sa najviac páčilo a pomohlo by mi, keby mi niekto aspoň čaj ráno spravil alebo išiel kúpiť rožky. Nemusí ma obskakovať, len by som chvíľu chcela nemusieť myslieť na úplne všetko.

O samostatnosti
Nebol to úplne feminizmus, čo mi mama a babka svojím príkladom od detstva odovzdávali. Nad niečím podobným asi nikdy nepremýšľali, no ich prirodzené konanie má k tomu veľmi blízko. Aj bez veľkej filozofie sú pre mňa najmä zosobnením samostatnosti. Nikdy neklipkali očami a nevenovali iným ľuďom sladké reči a pekné úsmevy, len aby si niečo uľahčili. Vo mne sa to trochu bije s pohodlnosťou, ktorou som obdarená, život bez muža mi však nedáva na výber a keď je treba, viem si vysúkať rukávy podobne ako ony. Pre ľudstvo sú to bezvýznamné činy, pre intelektuálnu princeznú však znamenajú veľa. Pri strete s pavúkmi a hmyzom už nejačím a po nedávnom krvopotnom montovaní nábytku z Ikey, ktorý dá dokopy aj invalid, zvažujem kúpu svojho prvého náradia! A keď raz bolo treba vypratať pravidelne vytápanú pivnicu, v ktorej nesvietilo svetlo a len po hmate (bez rukavíc!) som odtiaľ vyťahovala plesnivé a zaprášené veci, spravila som aj to.

Nejedna žena už isto prekonala viac ako len vlastný odpor, iracionálny strach a pavučiny vo vlasoch. Pre mňa sú však tieto banality potvrdením, že sa môžem sama na seba spoľahnúť, čo je pri mojom súčasnom spôsobe života nevyhnutnosťou. Dáva mi to minipocit hrdosti, vďaka ktorému je single život zase o niečo viac v pohode.

O limitoch
Sťahovala som sa. A to bol presne ten moment, kedy som prestala byť majsterka sveta, ktorá zvládne všetko sama. Potrebovala som nový nábytok a keďže nie som úplne rozhodný typ, dlhší čas som obzerala ponuku obchodov. Až som sa našla pár dní pred sťahovaním v ikeáckom sklade pri knižniciach, ktoré som si vybrala, kompletne zúfalá a bezradná. Nielen že by som tie dve škatule odtiaľ nemala ako odviezť, ani len na vozík by som ich nemohla naložiť, lebo som ich jednoducho nezdvihla. Pri predstave, ako ich trepem na štvrté poschodie bez výťahu, mi vyhŕkla slza.

Všetko sa to vyriešilo jedným telefonátom so sťahovákmi a zopár desiatkami eur, stále je to však pre mňa niečo, s čím sa neviem úplne zmieriť. Že moja samostatnosť a nezávislosť má limity, ktoré navyše určuje moje vlastné telo. Že potrebujem druhých ľudí, aj keď sa snažím žiť presne opačne. Že sú veci, na ktoré ako sama žena nestačím.

A keď už tu fňukám, potom aj to, že som sa sťahovala do ďalšieho podnájmu. Lebo kúpiť si byt s tým, že aj finančne sa viem spoliehať len sama na seba, mi pripadá riskantné a zatiaľ nie úplne reálne. Že nakupovať len pre seba napríklad potraviny alebo kozmetiku v malých baleniach nie je úplne ekonomicky výhodné. Že potom veci vyhadzujem, lebo sa nestihnú zjesť či spotrebovať. Že v hoteloch sú príplatky za samostatné izby. Atakďalej.

Och, a, samozrejme, chlapci, čo ma sťahovali, sa ako prvé spýtali, kde mám priateľa. Raz ma niekto podobnou otázkou vážne naserie, ňuňuňu.

O mužoch
Zaujíma to aj vás, viem. Dôvod, prečo som večne bez frajera, však úplne nepoznám. Možno je niekde (vo mne) problém, možno je to len náhoda, že doteraz žiaden môj vzťah nevydržal dlhšie ako pár mesiacov. Nie som nimi nijako poznačená, nemyslím si o mužoch, že sú netvori ani že sú všetci rovnakí, svojich bývalých mám rada a s niektorými sme dokonca úspešne zrealizovali koncept „ale môžeme ostať kamaráti“. Mám medzi mužmi blízkych priateľov, ani touto cestou vzájomného porozumenia a úcty sme sa však k partnerskému vzťahu nikdy nedopracovali.

Nemám to úplne potvrdené, zo svojho okolia som však vypozorovala, že zadané ženy si o tých nezadaných myslia, ako si môžu užívať a preberať medzi desiatkami skvelých mužov. Áno, môžem si robiť, čo chcem, a večer si domov z baru zobrať kohokoľvek. A chvíľu je to zábavné, rýchlo sa to však zunuje. Najmä ak najviac zo všetkého túžite po pokoji a zázemí.

Ako som spomínala, sú to už roky. Za ten čas som občas niekoho fajn stretla, zažila som zoznámenia ako z filmu, o ktorých by raz vnúčatá so záujmom počúvali, bola som na Tinderi, pokusov mám za sebou viac než dosť. Aj keď jeden kamoš mi onehdy povedal, že sa nesnažím. Hm, už som zoznamovanie sa zažila toľkokrát, že sa mi viac nechce. Mám pocit, že ak ešte raz niekomu budem musieť opakovať všetky tie veci o sebe, niekde zomrie mačiatko. Možno som už zatrpknutá, unavená som určite. Zo všetkých tých márnych nádejí a sklamania, že z toho nebude ani len druhé rande, nieto ešte vzťah.

A možno si všetci len zle vysvetlili moju resting bitch face. Naozaj neviem.

O tichu
To, že nemám odpovede a riešenia, však neznamená, že o tom nepremýšľam. Práve naopak, tejto činnosti sa venujem naozaj poctivo. A vnímam to ako najväčšie požehnanie života v samote – nikto neruší moje myšlienky a čímkoľvek sa môžem zaoberať tak dlho a tak výdatne, ako chcem. Ak si odmyslím pracovné a bežné povinnosti, ktoré má však každý, všetok ostatný čas a energiu venujem sebe. Môžem si dopriať zážitky, aké chcem, mám absolútnu slobodu a veľmi si ju cením. Nikto mi do toho nezasahuje, nikomu sa nemusím prispôsobovať.

Samotári nemajú úplne lichotivú povesť, často je toto slovo synonymom podivínstva. Vybrať sa napríklad do kina, na koncert či na výlet bez spoločnosti preto pre niekoho nemusí byť úplne samozrejmé. Tiež som mala menšie zábrany, lebo som sa, hlúpa, bála, čo si o mne ostatní pomyslia. Rýchlo som však zistila, že si ma nikto nevšíma. A keby aj, nech si myslí, čo chce. Vychutnávať si to, čo človeka naozaj teší, bez toho, aby bol vyrušovaný alebo musel kontrolovať, ako sa baví ten druhý či zvyšok skupiny, umocňuje všetky zážitky a vrele to odporúčam každému bez ohľadu na rodinný stav.

Občas sa však stáva aj to, že slobody, samoty a ticha je priveľa. U mňa je to najhoršie, keď sa napĺňa moje obľúbené „život má byť ťažký“. Moja hlava je za normálnych okolností moja najlepšia kamka a celkom si vystačíme, keď sa však okolo mňa dejú veci z kategórie nepekné&ťaživé, viem sa do kadejakých úvah poriadne ponoriť. Vtedy by som veľmi prijala muža a možno dokonca aj deti, ktoré by boli otravné, nemala by som chvíľu pokoja a vyplnili by môj život inou energiu, než so sebou prinášajú choroby, smrť a trápenie. Problémy by síce neodišli, no ostalo by pre ne menej priestoru.

Nemôžem však mať všetko. A preto miesto života, aký by som raz chcela žiť, venujem pozornosť možnostiam, ktoré mám teraz. Poznám trápenia žien, ktoré sú dlho samy, a to obrovské chcenie zmeniť to. A takisto počúvam o tom, v akých absurdných vzťahoch ľudia dlhé roky žijú a trpia. Zdá sa mi to všetko zbytočné. A možno som len zabudla na vlastný strach zo samoty, ktorý som určite niekedy zažila. Nie je sa však čoho báť. Takýto život asi nie je pre každého, má však veľké pozitíva. A človek sa môže (o sebe) veľa naučiť. Síce iné veci, ako keď žije vo vzťahu, no aj samota prináša poznanie a naplnenie.

Nedávno mi na ulici cigánka so zlatými zubami spontánne začala veštiť; pozrela na mňa a dlho hovorila o veľkom šťastí v láske. Viem o fintách, ktoré použila, no aj tak som jej chcela veriť. Vidina lásky je niečo, pri čom vždy zbystrím pozornosť. Ak sa však nenaplní, určite to nebudem brať ako prekliatie, ktoré táto dobrá duša spomínala, keď som jej za veštbu dala menej peňazí, ako odo mňa pýtala.