napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala MICHAELA BUJAČKOVÁ
Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 21. júla 2016.
Kým zvyšok internetu vás bude presviedčať, aby ste vystúpili zo svojej komfortnej zóny a zažili niečo nové, lebo až vtedy vás čaká skutočný život, čarovné veci a jednorožce, toto miesto pre vás odteraz môže byť útočiskom, ak to celé vnímate trochu inak.
Na úvod je dôležité vedieť, že komfortná zóna nie je prekliatie utiahnutých introvertov, s ktorým by mali celý život bojovať, svoju zónu pohodlia má každý. Suseda z tretieho, dobrodruhovia i hendikepovaní ľudia. „Komfortná zóna je prirodzená a potrebná súčasť nášho bytia, tvoria ju nám vlastné spôsoby vnímania, cítenia, myslenia, konania a tiež okolnosti, v ktorých sa cítime bezpečne, a pomocou ktorých bežne fungujeme. Skúste si predstaviť komfortnú zónu ako strednú časť úsečky: zóna diskomfortu – zóna komfortu – zóna diskomfortu. To znamená niečo pod našu hranicu, niečo v našich hraniciach a niečo nad našu mieru. Každý z nás má túto úsečku inú – niekto je viac introvertný, niekto je extrovertnejší, niekto je hĺbavejší, iný zase povrchnejší, a to ovplyvňuje aj jeho komfortnú zónu,“ vysvetľuje psychologička, psychoterapeutka a koučka Lenka Ťažká. „Komfortná zóna je stav, ktorý nám navodzuje pocit bezpečia, istoty a pohody. Zároveň predstavuje tzv. základňu osobnosti, z ktorej z času na čas vychádzame, aby sme zažili niečo nové. Je skvelé, ak si vytvoríme svoj individuálny svet zóny bezpečia, do ktorého sa môžeme kedykoľvek vrátiť, a načerpať tak pohodu a energiu,“ dopĺňa psychologička Leona Bašistová. Je teda individuálne, či sa niekto nachádza vo svojej koži pri pečení medvedích labiek alebo pri šoférovaní kamióna – na svoju komfortnú zónu by si nemal nechať len tak siahať.
Hľadáme vinníka
Možno je to len mojím momentálnym moralizujúcim rozpoložením, no cítim, že je na nás vyvíjaný tlak, aby sme svoju zónu pohodlia prekračovali, neustále sa prekonávali, zbierali zážitky a hnali sa za úspechom. Podľa psychologičiek sú za tým médiá a marketing firiem, ktoré nám vsugerúvajú, že žiť akčne je to, čo potrebujeme, a opačné správanie je nudné. Nič, len ďalšia podoba konzumu; dokonalý model života je však pre ľudí lákavý a prijímajú ho za svoj. „Sú ľudia, ktorí sa prispôsobujú „žiaducemu“ trendu spoločnosti, pretože potrebujú prežiť v systéme, kráčať s dobou, byť informovaní a akceptovaní inými ľuďmi. Tento postoj je prirodzený, pretože sa prispôsobujeme dobe, v ktorej žijeme. Problém môže nastať vtedy, ak sa príliš dlho štylizujeme do umelo vytvoreného spôsobu života, ktorý nám nevyhovuje. Po čase príde frustrácia, depresia a pocit nezmyselnosti,“ poukazuje na nástrahy prehnaného prispôsobovania sa trendom Leona Bašistová.
Nepríjemné pocity si však človeka vedia nájsť aj v komfortnej zóne, najmä ak pociťuje akúsi izoláciu, ku ktorej vedie nepomer medzi jeho vlastným nastavením a preferenciami okolia či spoločnosti. „V prípade, že sa človek so svojím vnímaním cíti osamotene, naznačuje to nesúlad medzi jeho potrebami a očakávaniami od seba samého, resp. očakávaniami okolia. Práve táto nezhoda zvyčajne vedie k opúšťaniu komfortnej zóny a následným zmenám alebo k pocitom izolácie. Jedna z našich najzákladnejších potrieb (v zmysle Maslowovej hierarchie potrieb) je totiž potreba byť prijatý okolím – a tak často máme tendenciu uvažovať v zmysle, ako by sme sa mali správať, ako by sme mali vyzerať, čo máme na sebe zmeniť, aby sme boli svojím okolím akceptovaní,“ vysvetľuje Lenka Ťažká.
Vykročiť či nevykročiť?
Komfortná zóna neskrýva len individuálnu fyzickú oblasť bezpečia, zvyky a zabehnuté rituály našich vnútorných Sheldonov, ale aj zónu istoty myšlienok a postojov voči svetu. A toho sa vzdáva ťažko. (Myslite na to pri najbližšom čítaní internetových diskusií a buďte zhovievaví.) Podľa Leony Bašistovej opustenie starého prístupu alebo názoru vzbudzuje strach z neznámeho: „Znamená to, že strácame kúsok zo seba, ktorý musíme nanovo vybudovať. Vo všeobecnosti sa hranice komfortnej zóny prekračujú ťažko, pretože sú sprevádzané negatívnymi pocitmi.“ Vydať sa za hranice poznaného a vysloviť či prijať napríklad nové názory však vie byť prospešné pre človeka i pre spoločnosť, veď si len spomeňme na život v jaskyniach, časy, keď Slnko obiehalo okolo Zeme, ženy bez volebného práva a iné.
Predstava, že človek má opustiť to, na čo je zvyknutý, je spájaná so stresom, neistotou a obavami. Keď sa však odhodlá, podľa Lenky Ťažkej prevetrá svoje zázračné schopnosti – adaptabilitu, motiváciu, frustračnú toleranciu či vytrvalosť. „Niekedy je skutočne ťažké z pohodlia komfortnej zóny vyjsť, prekonanie sa však v tomto prípade buduje a zvyšuje sebadôveru a sebavedomie. V niektorých situáciách je vyjdenie z komfortnej zóny prínosné v zmysle nadobudnutia skúsenosti a zmeny uhla pohľadu na svet,“ uvádza Leona Bašistová. Či prekračovanie hraníc osobnej zóny zákonite vedie ku kvalitnejšiemu životu, sa však nedá jednoznačne povedať. Je to individuálna záležitosť každého človeka a univerzálny recept na šťastie neexistuje. „To, čo robí život plnohodnotným, je naše vlastné rozhodnutie dopriať si život podľa svojich predstáv. Do tohto momentu sa však dostaneme len vtedy, ak sa naučíme základné pravidlá fungovania samého so sebou,“ dopĺňa psychologička.
Lenka Ťažká zdôrazňuje, že pri opúšťaní komfortnej zóny je dôležitá vnútorná motivácia: „Nie je v poriadku, keď sa človek snaží prekračovať svoje limity len pod tlakom okolia (nie je sám vnútorne s potrebou zmeny stotožnený, resp. hrozia mu prípadné sankcie) alebo za každú cenu – to so sebou nesie najmä stres, námahu, nespokojnosť a frustráciu.“ Skúsenosti psychologičky ukazujú, že vystúpenie zo zóny pohodlia v dôsledku tlaku okolia alebo motivačnej literatúry nemá dlhodobý efekt ani zmysel. Preto ak sociálne siete, najbližšie okolie či zamestnávateľ hovoria niečo úplne odlišné od toho, čo si myslia hlasy v našej hlave, je v poriadku počúvnuť ich a nehnať sa za vidinou lepšieho ja. Ak však človek sám pociťuje, že by mal napríklad vystupovať asertívnejšie, smelo sa spýtať na cestu, keď niekam nevie trafiť, či vedieť sa zdôveriť s tým, čo ho trápi, prekonanie sa nebude krokom vedľa.
Kde sa vzala, tu sa vzala
Či niekto pociťuje blaho pri zážitkoch, výzvach a neustále nových podnetoch, alebo uprednostňuje známe prostredie, pokoj a zázemie, je otázka temperamentu a osobnosti, ktoré sú vrodené. Vplyv však na ne má aj prostredie, vonkajšie okolnosti či vzory správania, s ktorými sa človek stretáva. Môže sa stať, že pod vplyvom okolností sa človek vyhecuje či utlmí, aj keď to zvyčajne nemá v povahe; jeho osobnosť to však zásadne nezmení.
Čo by sme to boli za Kurník, keby sme sa nedotkli aj rozdielov vo vnímaní zóny pohodlia medzi mužmi a ženami. Aj tu platí, že je všetko veľmi individuálne, zaujímavým fenoménom je však materstvo, ktoré skôr či neskôr predstavuje vykročenie z komfortnej zóny pre každú ženu-matku. A to so sebou prináša ich väčšiu flexibilitu a adaptabilitu. Podľa Lenky Ťažkej to vysvetľuje aj paradox, prečo je medzi dobrodruhmi viac mužov než žien – matky opúšťajú svoju komfortnú zónu denne, aby sa postarali o svoju rodinu, je to však menej viditeľné a „adrenalínové“.
Už dlho hovorím, že život má byť ťažký, a on často aj skutočne je. Dejú sa nám nečakané a škaredé veci, pri ktorých vôbec nemáme čas rozmýšľať na tým, či sa nám zo zóny pohodlia chce alebo nie. Treba jednoducho konať a riešiť problémy. Po negatívnych zážitkoch a traumatických skúsenostiach zvykneme hľadať útočisko opäť vo svojej komfortnej zóne. Vyhýbanie sa ľuďom a novým situáciám v takomto prípade považuje Leona Bašistová za prirodzenú reakciu, netreba to však preháňať. „Krátkodobá izolácia je mnohokrát prechodnou fázou, v rámci ktorej má organizmus čas spracovať negatívny zážitok. Ak však táto etapa trvá príliš dlho, môže to viesť k náročnejšiemu prispôsobovaniu sa pracovnému alebo spoločenskému životu. Človek si zvykne v komfortnej zóne bezpečia natoľko, že je pre neho vonkajší svet priam ohrozujúci. V tomto prípade je nutná odborná konzultácia, aby došlo k adekvátnemu spracovaniu nepríjemnej skúsenosti,“ upozorňuje.
Ak to však cítite tak, že vás vlastná komfortná zóna neobmedzuje, majte ju radi a zveľaďujte ju. Je to totiž oveľa pravdivejší a jedinečnejší obraz o vás ako záznamy zážitkov na Instagrame. Si myslím.