napísala LUCIANA
ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 2. mája 2019.

Som žena. Vraj atraktívna, inteligentná s nádherným úsmevom. Mám však jednu maličkú odchýlku od ženy „bežnej“. Vyše 20 rokov sa pohybujem na svojom štvorkolesovom tátošovi, ktorý mi nahrádza nohy. Kamoším sa s jednou veľmi vzácnou chorobou, ktorá sa volá svalová dystrofia. Ako dieťa som navštevovala klasickú základnú školu s deťmi bez hendikepu, a tak som si ten svoj nijak zvlášť neuvedomovala. Pravda, boli isté obmedzenia, napríklad že som mala voľnú hodinu cez telesnú, prípadne cez chémiu, ktorá sa učila v učebniach na poschodí, a tak som to brala skôr ako devízu.

Až oveľa neskôr som si začala uvedomovať všetky bariéry, s ktorými sa stretávam dodnes. Asi každému človeku je jasné, že tento „životný štýl“ je prakticky každodenný boj o prežitie. Akonáhle otvorím oči, všetko dostáva rýchly spád a jediná karta, s ktorou môžem hrať, je silná nátura. Od najbežnejších činností po rozmarnú túžbu zájsť ku kaderníkovi. Takmer vo všetkých salónoch dnes majú namontované umývadlá s kreslami. Otázkou zostáva, ako sa pod také „monštrum“ narvať s vozíkom, ktorý váži cez 100 kíl? Našťastie od svojich mladších čias používam domáce farby na vlasy, s ktorými som už zažila veľa srandy. Raz som sa rozhodla nafarbiť si vlasy na blond a ako brunetke mi to chytilo na nie veľmi vábnu žltú a môj škodoradostný brat ma istý čas volal kura.

Horšie je to však pri kúpe oblečenia. Ako množstvo mladých žien, aj ja sa rada moderne obliekam, sledujem najnovšie trendy, vyberám si z materiálov a strihov. Mám napozeraných niekoľko mejkapových tutoriálov, aby som, nedajbože, neskombinovala modré tiene a ružovoperleťový rúž na pery v štýle 80. rokov. Hoci už existujú aj kabínky pre nás „VIP“ ženy, v minulosti to až také zábavné nebolo, keď som sa v obyčajnej kabínke zasekla a vyvolala tak rozruch pre dvoch sbskárov, ktorí sa ma pokúšali doslova vytrhnúť von z dverí. Preto si radšej objednávam oblečenie cez internet aj s rizikom, že občas mi veľkosť nesadne.

Zájsť si do reštaurácie na kvalitný obed či romantickú večeru, to chce značnú dávku trpezlivosti a vynaliezavosti, ale dá sa to. Už aj v slovenských podnikoch pomaly začínajú chápať, že sme rovnocenní zákazníci a zákazníčky a aspoň v reštauračnej sfére sa tieto bariéry ako-tak lámu, hoci lepšie podmienky určite majú zdravotne znevýhodnení ľudia vo väčších mestách.

Verejné inštitúcie, ako sú banky, pošty, úrady, poisťovne, sú však v katastrofálnom stave a o verejných toaletách je škoda aj niečo písať. Najhoršie sú však bariéry v hlavách ľudí. Ako im dokážete, že ste úplne normálna ženská, ktorá len potrebuje pomôcť s určitými činnosťami a vôbec jej to neuberá na dôstojnosti? Že sme rebelky s vlastným názorom, že občas rady provokujeme, flirtujeme, že máme svoje sny, túžby, potreby? Nie sme zakríknuté dievčatká, hoci v hlave bojujeme s vlastnými démonmi, ale nesedíme v kúte a nečakáme na svojho princa, a slovo emancipácia už v našich životoch naplno existuje a rozvíja sa.

Vo všeobecnosti by malo platiť, že hendikepovaná žena je rovnocenná so ženou bez telesného znevýhodnenia. Takisto je dcéra, sestra, kamarátka, matka, podnikateľka a v neposlednom rade milenka… Prekvapené? Náš sexuálny život je rovnako pestrý, zaujímavý, farebný, niekedy trápny, ale aj zábavný, nespútaný a originálny… Na Slovensku sa však táto, ešte stále tabuizovaná téma sexuálnych potrieb hendikepovaných žien rozoberá veľmi málo. Pritom v okolitých štátoch je úplne bežné diskutovať a poskytovať pomoc aj v tejto sfére a nikto sa nepozastavuje nad tým, ako je vôbec možné, že aj ľudia s hendikepom majú svoje sexuálne potreby. Slovenská spoločnosť je z môjho pohľadu však príliš uzavretá a jednosmerne zmýšľajúca. Občas mám pocit, že nám drvivá väčšina nedovolí ani zaľúbiť sa. Je to v ich očiach neprístojné, nežiaduce, mätúce a niekedy vyrážajúce dych. Som „kontaktný typ človeka“, a tak často provokujem okoloidúcich držaním sa s partnerom za ruky. Tie pohľady stoja za to. Mám to šťastie, že som po svojom boku mala vždy fyzicky zdravých partnerov, ktorí boli natoľko vyspelí, že túto „ručičkovú“ taktiku radi hrali so mnou. Od mnohých žien som počula, ako by chceli, aby ich muži nosili na rukách. Mňa nosia. Doslova. Dostať sa však do osobnej zóny človeka, s ktorým ešte len niečo rozbiehate a iskry lietajú ako o život, je občas veľmi zvláštne… Milostné blúznenie je však rovnako vzrušujúce, hoci treba brať ohľad na náš obmedzený pohyb. Veľa som sa naučila o svojom tele a oni mi ukázali, ako krásne sa dá milovať. Aj tu platí, že kde je vôľa, tam je cesta.

Ženy často bývajú s niečím na svojom tele nespokojné. Jedna rieši vlasy, nos, uši, pery, ďalšia zase brucho, stehná či zadok… Asi všetky máme niečo, čo by sme chceli z tej druhej. Ja som nebola výnimka. Nejaký čas mi trvalo, kým som pochopila, že iná už nebudem, a prijala som sa taká, aká som. Čo ma prekvapilo, že ľudia to v momente vycítili a moje zdravé sebavedomie pre nich bolo oveľa atraktívnejšie.

A tak som tu. Žijem, dýcham, som súčasťou spoločnosti, v ktorej nechcem byť separovaná v chránených dielňach, lebo mám dostatočné vzdelanie na to, aby som uspela na trhu práce, želám si lepšie platové podmienky, šéfa či šéfku, ktorí sú schopní oceniť moje kvality, a v neposlednom rade si ako veľa iných žien želám milujúceho partnera, ktorý ma bude chrániť a zároveň mi dá toľko slobody, aby som sa k nemu chcela opätovne vrátiť. Potrebujeme vytvoriť spoločnosť, ktorá nás nebude prijímať len naoko, ale skutočne, ako rovnocenné bytosti schopné života a lásky.