V tele muža

napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala DITA STUCHLÍKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 9. júla 2020.

Ženské telá zvykneme rozoberať zo všetkých možných uhlov, aj z takých, do ktorých nám vôbec nič nie je. Spoločenské tlaky a normatívne predstavy, ktorým sú vystavené ich podoby a funkcie, však zároveň generujú protireakciu v podobe body positive iniciatív. Oproti tomu sú mužské telá pomerne v ústraní – či už v rámci zásahov do ich integrity, ale aj dávky empatickej pozornosti, ktorá prepisuje škodlivé vzorce stereotypného vnímania. Preto výnimočne dávame priestor mužom, ktorí sa s nami podelili o to, ako svoje telá prežívajú. Zaujímali nás očakávania, ktorým (v)o svojich telách čelia, ako ich telesná schránka utvára vzťahy k sebe samému i k ostatným aj či sa stretávajú s objektivizáciou. A hoci výsledný text tému v žiadnom prípade nevyčerpáva, zachytáva autentickú realitu mužského prežívania, ktorá môže byť obohacujúca bez ohľadu na rod. 

Asi polovica z 19 mužov, ktorí v dotazníku odpovedali na naše otázky, svoje telo nerieši a ani nepociťuje tlak na to, ako by sa ich telo malo správať či vyzerať. Richard* (34) hovorí, že jeho spokojnosť s vlastným telom je situačná – je spokojný, keď zvláda to, čo chce, aby zvládalo. V predpubertálnom období riešil napríklad svoju výšku, no dnes sa podobnými vecami už nezaoberá. 

V podstate spokojný je aj Jonáš* (36), ktorý si je vedomý svojich nedostatkov, ale nijako zásadne ich nerieši: „Najviac mi prekážajú moje znamienka, ale nie natoľko, aby som to riešil ambulantne. Istý čas som riešil, že mám menej mužného ochlpenia na tvári ako väčšina chlapov. Ale myslím, že huňatá „hipsterská“ brada, akú som nikdy nemal a asi nikdy ani nebudem mať, je už aj tak na ústupe.“ 

Vilo (35) zas opisuje, ako ho najmä v mladšom veku frustrovalo, že svojím výzorom pôsobí ešte výrazne mladšie: „Kým moji rovesníci sa už páčili babám, ja som vyzeral príliš detsky a bol som preto aj hanblivejší. Obdobie puberty som často prežíval ako uväznený v detskom tele. Mal som ale vždy dosť kamarátov a celkovo som veľmi spoločenský človek, tak to nebolo až také zlé a neskôr sa môj mladistvejší vzhľad ukázal ako výhoda. V súčasnosti občas zažívam ešte momenty, keď ma neberú vážne a považujú ma za nejakého neskúseného chalana.“

Muži na váhu

Hoci ženské telá majú v nátlaku na to, ako by mali vyzerať, neporovnateľný náskok, aj tie mužské podliehajú určitým spoločenským normám a ideálom. Predstavy o tom, ako by malo ideálne mužské telo vyzerať, sa odrážajú aj v postoji mužov k svojej fyzickej schránke. Hoci z veľkej časti naši respondenti nevnímajú nejaký externý tlak, viacerí spomínajú konkrétne situácie, v ktorých pociťovali rozpor medzi svojou fyzickou realitou a predstavou o urastených a svalnatých mužoch. David (29) bol chudý a vysoký odjakživa: „Celé detstvo a dospievanie ma považovali za slabého, pretože sa od muža očakáva, že bude čo najväčší a poriadne svalnatý. Fyzickou stavbou menší, chudší muži sú podvedome považovaní za slabých a padavky. Som chudý, šľachovitý a vysoký, čo má množstvo výhod. Ale sú situácie, v ktorých by som sa vo svojom tele určite necítil najlepšie. Akákoľvek hrozba fyzického kontaktu je nepríjemná, lebo si ako muž s menšou, „slabšou“ fyzickou stránkou uvedomujem ohrozenie. Od muža sa očakáva, že za každých okolností zasiahne, zachráni, ochráni, pobije sa, a preto sa očakáva, že bude silný a ideálne čo najväčší.“

To, ako sa vo svojom tele cítime, ovplyvňuje aj prostredie, v ktorom fungujeme. Jonáš si síce subjektívne v určitých situáciách uvedomuje, že je fyzicky slabší než väčšina mužov v jeho veku, ale väčšinou sa nepohybuje medzi ľuďmi, pre ktorých sú veľké svaly a archetypálne mužný vzhľad dôležitým parametrom. Aj David trávi čas najmä v intelektuálnom prostredí, takže sa nestretáva s očakávaniami, v ktorých sa kladie dôraz najmä na silu, výzor či svaly. James (28) zas hovorí, že ako architekt cíti tlak na to, aby bol vždy dobre upravený. Sám sa pritom vo svojom tele cíti dobre a spokojne, keď je špinavý, strapatý a spotený.

Bez trička

Poznámky o svojej nižšej hmotnosti počúvajú aj Kristián* (34) či Tomáš (36): „Kým povedať niekomu, že je tlstý, je neslušné, tak povedať, že je chudý, je akceptované a bežné. V detstve mi to bolo jedno, ale v puberte som už cítil stigmu. Spolu so svojím nezáujmom o športy a súťaživosť som sa cítil menej „mužne“.  V lete som sa nerád vyzliekal do pol pása aj na kúpaliskách. Teraz som si to už uvedomil a akceptoval, že ľudia bežne komentujú moju hmotnosť. Aj keď je v zdravých limitoch, stravujem sa pravidelne a zdravo, tak je to pre mnohých bežná konverzačná téma. Viem, že to nemyslia v zlom, ale je to otravné. Ja svojim blízkym nekomentujem, keď sa im robí pivné brucho.“

Práve komentáre o pupku sú dôvodom, prečo svoju postavu zvykne riešiť Matej* (38). Či už ide o poznámku manželky, alebo len „nevinné reči“, zostávajú mu v podvedomí a vníma, že v ňom vytvárajú akýsi mentálny hendikep. Frustráciu z neželaných poznámok pozná aj Karol (45). V detstve mal nadváhu a prezývali ho „prasa“, dnes zas ako chlpatejší jedinec občas čelí komentárom od „kamarátov“, prečo „nosí sveter na kúpalisko“. Vysoká hmotnosť v detstve bola nepríjemná aj pre Patrika* (36): „Mal som nadváhu a nadpriemerne veľké prsia. Hanbil som sa chodiť hore bez. Po čase som schudol, ale nemám pocit, že som so svojím telom spojený tak, ako by som mal. Nemám už komplexy z toho, ako moje telo vyzerá, ale asi som ešte nedobehol to, čo som stratil počas detstva a puberty nedostatkom sebadôvery.“ 

Ani s „chlapsky urastenou“ postavou to však nemusí vždy byť jednoduché, ako opisuje Juraj (38). S výškou 190 cm a hmotnosťou 85 kíl sa napríklad stretáva s odmietaním na dating apps – práve pre relatívne veľkú výšku. Rovnako je to podľa neho s nedostatkom alebo prebytkom svalov: „V rámci jednej hodiny som pre niekoho príliš tučný, pre niekoho príliš chudý.“

Juraj (38), ktorý svoje telo opisuje ako low maintenance a blízke ideálu štíhlosti, však zároveň ako gay cíti veľký tlak na svoj vzhľad, potrebu byť svalnatejší a priblížiť sa k hypermaskulínnemu ideálu. Nároky na maskulinitu svojho vzhľadu vníma aj Vilo: „Všímam si reakcie, ak mám na sebe hoci len ružové tričko, prípadne nepôsobím na niekoho dosť mužne, alebo mi nejde parkovanie, či nemám dostatok „mužskej rozhodnosti“.“ Vraví, že ho tak neraz mylne považovali za homosexuála, čo mu neprekážalo – prípadne bol pre nejakého muža príťažlivý a to mu vlastne len lichotilo.

Hry, víťazstvá a výkony

Nami oslovení muži na svojich telách oceňujú predovšetkým zdravie či schopnosť regenerácie. Pre viacerých je šport a fyzická námaha prirodzenou súčasťou života – a často aj chvíľou, keď sa vo svojom tele cítia dobre, ako opisuje Richard: „Keď ma moje telo pozitívne prekvapí funkčnosťou – podrží kondične či športovo počas turistiky, lezenia a podobne –, vtedy sa cítim dobre vo svojom tele – ale skôr funkčne ako esteticky.“ Potvrdzuje to aj Karol, ktorého po štyridsiatke poteší, keď jeho telo jednoducho dobre funguje: „Keď viem šliapnuť do pedálov viac ako iní, či si stále zakopať s deckami alebo zaskákať na trampolíne. Čo sa vzhľadu týka, spokojný som, keď sa oblečiem, pozriem sa do zrkadla a nezhrozím sa.“ 

Jonáš je zas vo svojom tele obzvlášť spokojný po zvládnutí nejakej méty alebo výzvy (vzdialenosť, víťazstvo v zápase, atď.): „Ide však skôr o pocit víťazstva, úspechu, resp. prekonania samého seba než o spokojnosť s výzorom. Z hľadiska „estetickej sebalásky“ je asi najlepší ego boost dobrý sex a občas aj dobre padnúci kúsok nového oblečenia, ale to patrí skôr do minulosti. Dnes už to takmer vôbec neriešim, keďže spotrebu oblečenia z ekonomických aj ekologických dôvodov obmedzujem na minimum.“

Erikova (30) spokojnosť s vlastným telom je premenlivá, ale dobre sa cíti v peknom a pohodlnom oblečení. Vilo či Kristián* (34) spomínajú pozitívny účinok pochvaly. Tomáš sa obzvlášť dobre cíti po dobrom sexe a keď má nápadníčky:„Keď som bol po dlhodobom vzťahu prvýkrát ako dvadsiatnik single, videl som, že viacerým ženám sa moja postava páči. Po tridsiatke som začal ocenovať, že kým mojím rovesníkom sa vyšportované telá začali zaguľatievať, ja stále vyzerám štíhlo a mlado.“

Branislav (45) uvádza, že hoci trénuje, prijíma svoje telo také, aké je: „Účelom tréningu totiž nikdy nebolo telo samotné. Som spokojný so svojím telom a ako sa časom mení a starne. Som taktiež presvedčený, že cieľavedomá činnosť (alebo skôr sebadisciplína) má formatívny charakter, čo sa týka spokojnosti s telesným vzhľadom. Za to, ako vyzerám a ako sa v tejto súvislosti cítim, do veľkej miery môžem ja sám. To však zároveň znamená, že ak som so svojím telom nespokojný, v skutočnosti som nespokojný s nedostatočnou vôľou ho meniť.“ Zdôrazňuje, že ide o jeho osobný postoj a rešpektuje, že iní muži to môžu vnímať inak. Telo podľa neho nie je externá entita, v ktorej sa možno nejako cítiť: „Moje telo neoddeľujem od svojho ja, ani som nikdy nemal potrebu takto uvažovať. Necítim sa preto „v tele“, ale hovorím, že „moje telo/môj rozum/moja duša“ niečo nejako cíti. Spokojnosť so svojím vzhľadom je len (drobným) príspevkom k celkovej spokojnosti so svojím životom a odvíja sa od tejto celkovej spokojnosti, alebo, ak chcete, pocitu naplneného životného šťastia.“

Problémové partie

Kým v týchto dňoch verejnou diskusiou rezonujú najmä príbehy sexuálneho obťažovania žien, jeho terčom sa, aj keď v menšej miere, stávajú aj muži. S nejakou formou obťažovania alebo objektivizácie sa stretla polovica mužov, ktorá sa zapojila do nášho prieskumu, a to zo strany žien i mužov, bez ohľadu na vlastnú orientáciu. Zväčša svoje skúsenosti opisujú ako nič vážne, nemiestne návrhy či dotyky, ktoré si rýchlo vysvetlili. „Každá klubová noc alebo gay party je do určitej miery poznačená objektivizáciou a je strašné, keď si niekedy uvedomím, že to robím aj ja,“ priznáva Juraj. Vilo sa stretol s obťažovaním pri stopovaní: „Postarší muž, ktorý ma viezol, mi kládol ruku na stehno počas jazdy a ponúkal mi slušný zárobok, ak by som ho navštevoval. Nebolo mi všetko jedno pri tej rýchlej jazde na diaľnici a vôbec som netušil, ako sa brániť, ale našťastie ma nakoniec len normálne vysadil, kde som potreboval.“ Tomáš sa v nepríjemných situáciách zas ocitol na firemných večierkoch alebo konferenciách: „Podgurážené dámy majú neslušné narážky, napriek tomu, že vcelku jasne komunikujem, že som šťastne ženatý. Stále je to však neporovnateľné s tým, čo zažívajú ženy.“

Pri otázke, čo vidia ako najväčší problém vo vnímaní mužskej telesnosti, časť opýtaných váha, nevie. A viacerí sa vo svojich odpovediach zhodujú doslova – prekáža im dôraz na maskulinitu na úkor zdravia. „Muži by sa mohli prestať hrať na to, kto je väčší a svalnatejší africký byvol. Prestať riešiť veľkosť, svaly, tehličky na bruchu. Zabudnúť na takú mužskú dominantnosť, ktorá je úzko spojená s telesným výzorom,“ hovorí David. 

Škodlivosť niektorých noriem vníma aj Vilo: „Napriek tomu, že muži a ľudia vo všeobecnosti sú rôzni a rozdielni, určitý diktát a všeobecná predstava správneho, ideálneho muža existuje a vyvíja na nás tlak. Ten tlak je síce menej založený na výzore a objektivizácii ako u žien, ale každý chlap predsa niečo vydrží, nesťažuje sa, neplače, neprejavuje výrazne emócie atď… To sú veci, ktoré sa v spoločnosti možno pomaly aj menia a je to cítiť pri obmenách generácií. Tie zmeny ale nezasahujú automaticky všetky vrstvy spoločnosti a mnohí sa proti nim aj bránia ako proti neprirodzeným.“ 

Jonáš si podobne myslí, že u mužov výzor nie je až taký dôležitý. Muži bez nejakého výrazného telesného defektu podľa jeho názoru nemajú žiadny problém v živote ani vo vzťahoch a môžu pokojne ignorovať všetky bežné charakteristiky mužnosti či aktuálne trendy. Skôr si myslí, že mnoho žien trpí a ničí si zdravie, aby sa priblížili nejakým ideálom a očakávaniam a muži im v tomto smere nemajú čo závidieť. „Ideálne by bolo zbaviť sa akýchkoľvek noriem, ale to platí rovnako pre mužov ako ženy,“ zhŕňa Matej.

Nie je to len o penise

Romantické vzťahy a sexualitu podľa niektorých respondentov výzor ich tela vôbec neovplyvňuje. Jonáš si vie predstaviť život s väčším prirodzením, ale za dôležité považuje, že v jeho intímnom živote zatiaľ všetko funguje: „Možno v minulosti som mal pre nedostatočne „mužný“ výzor menej sebavedomia pri nadväzovaní nových vzťahov. Ale akonáhle som bol vo vzťahu, tak som nikdy nemal problém a nepociťoval komplexy.“ Patrik, podľa vlastných slov, so sexom začal veľmi neskoro: „Nebolo dovtedy dňa, aby som na to nemyslel. Veľa vecí som odvtedy zažil, mnoho vecí však už nedoženiem. Uvedomujem si, že takpovediac nevyzerám zle a že pre niektoré ženy som atraktívny. Ja to však nemám veľmi zvedomené.“ Tomáš zase roky riešil pri prvom sexe s každou novou partnerkou, či nebude komentovať jeho chudosť. 

Adam* (36) hovorí, že vie, čo je jeho telu príjemné, a teda vie presne formulovať svoje túžby a potreby. Vychádza z tohto poznania aj pri kontakte s partnerkou. Ondro* (25) sa so svojím telom necíti spokojný, hoci má priateľku, ktorá tvrdí, že ju priťahuje jeho výzor. Myslí si však, že „každá žena by chcela radšej aspoň trošku vyšportovaného chlapa než muža s bruchom, cez ktoré si nevidí na bimbuláka.” 

Branislavovi na vzhľade jeho tela záleží, ale v intímnych vzťahoch sú podľa neho dôležitejšie veci: „Otázka tela (vlastného, ale i partnerovho/partnerkinho) sa pomerne rýchlo vyčerpá a v porovnaní s inými záležitosťami sa stáva druhoradou.“ Sebaprijatie je podľa Vila základom: „Myslím si, že toto platí vo všeobecnosti pre človeka bez ohľadu na pohlavie, vek alebo telesnú konštrukciu. Ak sa skrátka má rád taký, aký je, je so sebou spokojný, tak to sebavedomie vyžaruje aj do svojho okolia a to vie byť príťažlivé pre potenciálneho partnera/ partnerku.“

Rozbíjať predsudky o tom, ako by mal muž vyzerať, ako by sa mal obliekať, ako by mal myslieť, sa snaží muž, ktorý náš dotazník vyplnil pod pseudonymom nahymnich (33). „Nefunkčnosť sexuality v manželstve mi otvorila nové poznanie tela. Začal som sa pýtať, kde je vo mne chyba. Kým som neprišiel na to, že vo mne nie je chyba, len množstvo zádrhelov, uzlíkov a blokov vytvorených zo strachu z telesnosti a tela ešte v detstve. Množstvo každodenných cvičení mi pomáha naberať sebavedomie a „vracať sa k sebe”. Neporovnateľné prežívanie života oproti bezduchej sexualite,“ opisuje. Bloky, ktoré sa objavujú, vníma ako signál, ktorým telo hlási špecifickú potrebu: „Niekedy sa musím rozbehnúť alebo si dať pivo s kamošmi, inokedy preležať celý deň, niekedy zas pracovať dve noci za sebou. Najdôležitejšie sú však oporné body. Denné pracovné a tvorivé rutiny, cviky na panvové dno a vnímavosť voči sebe i okoliu.“ 

Sexualita sa podľa neho odohráva nielen v posteli, ale všade: „Každý kontakt – očný, slovný, telesný – je istým spôsobom výmena života, teda vôle žiť a plodiť nové myšlienky a udalosti. Kultivácia sexuálnej sily ma učí na jednej strane šetriť zdroje, na strane druhej štedro rozdávať lásku v každom pohľade, vete, objatí, masáži…“

V rovnováhe

Na nespokojnosti žien s vlastným vzhľadom stoja a zarábajú celé priemysly, no opýtaní muži prípadné pocity nespokojnosti riešia najmä pohybom a úpravou stravy. Väčšina z nich to zároveň ani s nikým nerieši a nerozoberá. Pravidelnú fyzickú aktivitu a občasné chudnutie volí aj Branislav: „Musím ale podotknúť, že nejde o telo samo osebe, ale skôr celkový zdravotný stav, vitálnosť, životný pocit spokojnosti a sebakontroly, ktorého je zdravé telo súčasťou. Svoje pocity týkajúce sa tela nezdieľam – s jednou výnimkou: vraj som pomerne otravný v čase, keď chudnem, pretože stále hovorím o jedle.“ Starostlivosť, ktorú si dopriava Juraj, sa mení vekom: „Viac športu, zdravšia strava, posledný rok ma prekvapujúco baví kozmetika: séra, masky, krémy, peptidy, antioxidanty, vitamíny. S pribúdajúcim vekom som uvažoval aj nad kozmeticko-medicínskymi zákrokmi, ale zatiaľ taký márnivý nie som,“ konštatuje s virtuálnym úsmevom. 

Rufus (30) si myslí, že je vždy čo zlepšovať, ale necíti žiadny tlak na to, ako by mal vyzerať: „Každý muž by mal cvičiť v takej miere, aby bol zdravý a aby sa jeho genetické prednosti prejavili navonok. Dobrá postava je výsledkom driny a mala by slúžiť ako dôkaz o prekonávaní samého seba. Fyzická a duševná stránka musia byť v rovnováhe.“ Cvičenie a šport spomínajú viacerí najmä ako prostriedok udržania zdravia, nevenujú sa im z dôvodu, aby získali určitý typ postavy. Spôsobov, ako získať dobrý pocit z vlastného tela, je však množstvo, ako uvádza aj James: „Keď som nespokojný, tak si oddýchnem. Občas rád nosím ženské šaty, nestretol som ešte nikoho, komu by sa to páčilo, tak o tom veľmi nehovorím.“

Znovuzrodení

Za zásadný bod v živote muža, ktorý určuje jeho vzťah k svojmu telu, ale aj sexualitu, považuje Patrik (36) vzťah k otcovi. Sám sa dnes cíti neistý skôr v reakciách na svoje správanie ako fyzickú podobu, nebolo to tak však vždy: „Počas puberty som sa stal pankáčom a svoje nedostatky som začal maskovať strapatými vlasmi, otrhaným oblečením a pocitom, že niekam patrím. Ľúbostné vztahy som však dlho nemal. Pamätám sa, že som v puberte mal strachy, či nemám malý penis, či nie som gay a prečo neviem zbaliť babu, do ktorej som bol až po uši. To, ako funguje moje telo, som na vedeckej úrovni rád študoval, nikdy som sa však necítil byť s ním úplne v spojení. Nebol som dobrý v športoch – ostatní mi to vždy dali najavo. Vždy som to prisudzoval svojmu telu, teraz však viem, že veľa vecí je v hlave.“ V puberte veľa cvičil, no viac ako systematické cvičenie to však podľa neho bolo skôr odburávanie frustrácie. Snaží sa zdravo jesť, ale je náchylný k závislostiam: „Pred pár rokmi sa mi podarilo prestať piť, ale s fajčením sa mi nedarí prestať. Ako mi ťahá na štyridsiatku, snažím sa v sebe nájsť spiritualitu. Meditácia mi ukázala asi najčistejšiu cestu k spojeniu sa so svojím telom. Tiež experimentujem so psychedelikami, ktoré ma od tela (a od ega), naopak, na chvíľu odpoja. Počas návratu dokážem svoje telo vnímať ako znovuzrodený.“ 

Myslí si, že každý dospievajúci muž potrebuje jasnú deliacu čiaru medzi detstvom a dospelosťou – prechodový rituál, počas ktorého zažije niečo nevšedné a v prítomnosti mužov z jeho komunity. „Na svete je strašne veľa nezrelých mužov, ktorí sú odpojení nielen od svojho tela, ale aj psyché. Poznám málo mužov, ktorí sa naozaj bez ostychu cítia mužmi. Je to problém. Myslím, že ženy sa začínajú stotožňovať so svojou vnútornou silou a ženskosťou, chlapi však výrazne zaostávajú. Čo dnes znamená byť mužom?“ pýta sa.

editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ

*vymyslené meno skutočnej osoby

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.