Tá vec so šťastím

napísala ANEŽKA GUZIAROVÁ
ilustrovala MARTU

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 25. júla 2019.

Pokiaľ ide o šťastie, asi sme trochu masochisti. Že sme si sami jeho strojcami, nám povie nielen ustálené slovné spojenie, ale aj ktorýkoľvek životný kouč. A my to počuť nechceme a nechceme. Dobre sa poznáme, radi sa analyzujeme, no proti univerzu, ranám, usmokleným ránam a železným zvykom žiaden dišputát.

Tiež pár vecí o sebe viem. Že sa stav mojej duše rovná stupňu preplnenosti kuchynskej dosky, ale notorické znášanie riadov do kuchyne sa presne v tomto štádiu končí a ich presun do umývačky už nezvládam. Že z avokáda dostávam kŕče, ale raz za pol roka rada skúšam, či isto, a priveľa cukru mi spúšťa migrénu, no ku káve chcem vždy niečo sladké a k sladkému kávu. Že jeden z najšťastnejších rokov môjho života bol ten, keď som písala od textov piesní cez haiku až po poviedky a scenáre všetko, ale niekedy mi je zaťažko ešte aj nákupný zoznam spraviť. Takisto si napríklad rada kupujem pekné a pekne drahé časopisy s krásne ilustrovanými stranami reprezentatívnej kvality a motivačnými citátmi inšpiratívnych kreatívcov na voľnej nohe a predstavujem si, aké čarovné musí byť zavrieť sa v dielničke-kôlničke ako Emil kedysi, v(y)pustiť múzu a emócie (ten vedel ako) a tvoriť.

Ak však ide o to, dostať sa blahému pocitu o krok bližšie, leniviem. Keď som minule jeden zo spomínaných magazínov otvorila a videla článok s nadpisom PARADOX ŠŤASTIA, hneď som vedela, o čo ide. Presne vieme, čo nás teší a čo chceme, aj to, že by sa čas našiel a ak nie, stručná rovnica počet častí seriálu, na ktorom fičíš, krát plus-mínus 45 (minút) nám oči otvorí.

Viem, kde skrývam akvarelky, aj že chvíľu trvá dostať sa do prúdu, v ktorom všetko ostatné upadne do nepodstatnej hmly, a v opojení vyrábam, čarbem, lepím, háčkujem, (doplň si), ale potom to stojí za to. Zapnúť si Netflix či Youtube video a nahovoriť si, že presne to teraz potrebujem, po práci a X mítingoch, po preučenom dni v skúškovom období alebo poobedí s deťmi na pieskovisku a maratóne ich zvedavých „a to je čo?“ a nekončiacich „a prečo?“, je o toľko ľahšie. Mať hodnotný me time môže byť v takomto prípade nesmierny boj. O tom, že som si párkrát celý domáci workout len pozrela miesto toho, aby som sa s akčnou cvičiteľkou a jej background športovcami vyhopsala, ani nehovorím.

Nie je to ľahké. Hlavne, keď v súčasnosti skúšame skĺbiť aj jógu, meditáciu, bezobalové nákupy, no skrátka všetko, ale dá sa to. A pre tých, čo svoje hobby takticky spravili svojím zamestnaním, patrí klobúk dole, poklepanie po ramene a rada nájdi si nejaké nové.

Mne v tomto „luxusnom“ probléme pomáhajú tri veci: Skúsim sa dostať do flowu tak, že si svoje hobby predpripravím do štádia, aby už len sadnutie si k nemu nebola hora, na ktorú nie a nie vyliezť. Ak chcem čítať, položím si knihu tam, kde sa rada na chvíľku zvalím, keď sa prestanem naháňať, alebo si ju zoberiem hoc aj do detskej izby, keďže nemôžem vedieť, či deti zázračne nestrávia 15 minút so stavebnicou a stačí im, že ma periférne vidia sedieť vedľa nich. Ak chcem kresliť, maľovať, piecť či pliesť, uložím si na to potrebné veci niekam na podnos či do krabice, namotám si vlnu na ihlicu (toto je naozaj len príklad, o štrikovaní nemám ani potuchy), skrátka jedným pohybom je záľuba na stole a hor sa na to. Ak chceš písať a nevieš o čom, začni slovami „Veď ja ani neviem, čo tu robím a o čom chcem, vidím, ako sa na strome za oknom vrabce sáču, a premýšľam, či je káva o šiestej večer dobrý nápad…“ a to budeš robiť nasledujúcich 20 minút. Potom sa môžeš rozhodnúť, či stačí a dooddychuješ s ďalšou časťou Jane the Virgin Season 4, alebo ťa to chytí a pípajúci časovač umlčíš šmahom prsta. Čo u mňa takisto účinkuje, je vybaviť si v mysli pocit, ako sa budem cítiť, keď to svoje pohodlné ja prehovorím a do danej aktivity s endorfínovým wellness v cene sa predsa len pustím. Keď sa po nabehaných kilometroch alebo kurze pilatesu unavená a nabitá energiou postavím pod sprchu, keď lepením fotiek do albumu, doplnených menej či viac atraktívnym handletteringom, prispejem k mapovaniu spomienok a míľnikov pre seba, priateľov či decká, keď skúsim jeden z odložených receptov, hoci počet varešiek merajúcich náročnosť prerastá tie pri písmenkovej polievke.

Lewis Parker Schiffer z Kalifornskej univerzity so svojou ročníkovou vedúcou Tomi-Ann Robertsovou skúma presne takéto myšlienkové pochody a v rôznych experimentálnych skupinkách pozoruje počínanie svojich adeptov. Zistil, že rýchle uspokojenie z pasívnych činností preváži, aj keď vieme, že dlhodobo spokojnejšími nás robí práve tá druhá, naša „náročnejšia“ záľuba. Prekvapilo ho však, že nejde o tie móresy okolo začatia so želanou aktivitou, ale o to, že prirodzene uprednostňujeme aktivity, ktoré nás bavia od začiatku. Pri predstave päťkilometrového relaxačného behu je boľavá noha v topánke na prvých pár metroch dôvod, prečo vôbec nevyjsť pred dvere. Aktivačná energia (ktorú ako pojem zaviedol Shawn Achor zaoberajúci sa výskumom šťastia), ktorú musíme vynaložiť, je priveľká a snaha presvedčiť sa, že príjemný pocit sa dostaví, sa v tom momente rovná sebaklamu. Ak mienim začať s hrou na nový (alebo vôbec nejaký) hudobný nástroj, musím rátať s tým, že si ma susedia po prvých pokusoch nepomýlia s členkou filharmónie. V každom prípade začiatočné pomyselné prekážky môžu byť indíciou toho, že som si nové hobby dobre vybrala. Všeobecne totiž platí, že naše schopnosti a náročnosť aktivity musia byť v súznení. Vtedy zabudneme na čas a priam rozkvitneme, takáto záľuba nám ponúka priestor rásť a ďalej sa vyvíjať.

Nejdem počítať, ako dlho som sa odhodlávala tento príspevok napísať ani koľko kompletných seriálov som za ten čas stihla vidieť. V každom prípade, dobre to padlo. Skúsim aj nabudúce.


Warning: count(): Parameter must be an array or an object that implements Countable in /www/n/a/u84109/public_html/wp-includes/class-wp-comment-query.php on line 405

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *