O kozmetike a iných procedúrach

napísala ZUZANA KOMAROVÁ
ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 11. júla 2019.

Lačíky, procedúrky, ombré, nechty na Rihannu, masáž lávovými kameňmi, ultrazvuková špachtlička, vláskovanie obočia, kompletka a iné prazvláštne slovíčka, ktorými praskajú rôzne zľavové portály. Keď sa konečne po dlhšom čase doslova dokopem k nejakému skrášľujúcemu zákroku, zrazu príde toto: na svete pribudnú ďalšie hybridné procedúry a ja sa v tom len strácam. Nie je to vekom, je to čistou ignoranciou. Slová wellness, wellbeing či body and mind vo mne vyvolávajú zmiešané pocity tlaku na dokonalosť, ktoré zakončím vizualizáciou opálenej ženy s dlhými lesklými vlasmi v bielom oblečku z organickej bavlny, ktorá sa na mňa usmieva snehobielymi zubami.
Prvá myšlienka, ktorá mi potom prebehne hlavou, je, že MUSÍM so sebou niečo robiť aj ja. Veď mám 30, mladšia už nebudem, z každej strany na mňa dolieha ďalšia kategória pleťových krémov s označením 30+ a niekde v hĺbke mám proste zakorenené, že bežná starostlivosť a hygiena v tomto období už nestačia.

Ale potom ma to prejde. Nebaví ma to, všetky tie kozmetické vlny a ošiale, pripadá mi to ako strata času a na záver sa uspokojím s tvrdením, že som ešte mladá a budem to riešiť až mi na tretíkrát vyrastie chlp na brade a moja mladá vráska na čele sa vhĺbi až do mozgu.
Všetko ale má svoje dôvody a tento môj negativistický prístup nespadol len tak z neba, ale vybudoval sa rokmi rôznymi zárodkovými situáciami, z ktorých sa zo mňa postupne asi stáva beauty hejterka. Plus tlaky na to, ako by v súčasnosti obyčajná žena mala a zároveň nemala vyzerať, vo mne kvalitne miesia ambivalentný postoj s občasným znechutením a potrebou pasívnej agresie vyjsť na ulicu s mastnými vlasmi a neoholenými nohami.

Priznanie: Nikdy som nebola na masáži
Ľudí väčšinou toto tvrdenie z mojich úst prekvapí, no nehanbím sa za to. A prečo by som vlastne mala na jednu ísť? Lebo tam chodia moje kamky? Aby som sa zrelaxovala? A z čoho? Aby ma zbavila celulitídy, ktorú na svojom pravom stehne asi 20 centimetrov nad kolenom vidím len ja sama?
Predstava, že na mňa niekto z dávkovača strekne olej, ktorý mi upchá póry (v mojich predstavách) a okrem toho zamastí čistoskvejúce sa biele plachty, mi nerobí dobre v žalúdku. Alebo pomyslenie, že sa ma niekto CUDZÍ bude intenzívne dotýkať celú hodinu? Nie, ďakujem. Rozumiem, že maséri sú vyškolení ľudia, no asi nechcem, aby nado mnou niekto kľačal a zároveň mi pri tom pukalo v rukách. A aj keby som si ich masážne ruky zamenila za lávové kamene alebo banky, stále mi nie je ľahšie. Asi nie som masážny typ alebo som bola v styku s nesprávnymi vplyvmi, keď si masáž predstavujem ako ochkajúceho človeka s masou prevaľujúcej sa naolejovanej kože a zadýchanú masérku s kropajami potu na čele a mastnou ofinou.

U kozmetičky aj vizážistky som už bola, ale…
Keď som mala stužkovú, išla som sa dať nalíčiť. Lebo to tak robili všetky spolužiačky. Mala som so sebou vystrihnutý obrázok, bol to asi nejaký Cosmopolitan s pekne nalíčenou modelkou, podľa ktorej som chcela byť hrdo namaľovaná aj ja. Decentný mejkap, rovnaká farba vlasov a očí, nič sa nemalo pokaziť a mala som vyzerať rozprávkovo. A na svoj vek.
Všetko bolo super, až pokým som neprišla k premúdrelej kozmetičke. Tá mi rovno povedala, že moje rovesníčky sa líčia inak a toto vraj nie je slávnostné líčenie. Zdôraznila som jej ešte raz, že to chcem podľa obrázku, a tak som si sadla do kresla a zatvorila oči. Keď som oči otvorila, mala som namiesto zlatého očného tieňa na viečkach tieň tmavofialový. Vyzerala som ako kabaretná tanečníčka, no bola som len osemnásťročná Zuza bez pravdy. Pamätám si, že som bola strašne nahnevaná, ale tristokorunové líčenie som si hneď po piatich minútach odličovať nechcela. Táto nešťastná udalosť vo mne spustila celoživotnú traumu a nedôveru voči kozmetičkám a vizážistkám.

Teraz sa líčim zásadne sama a kozmetičky vyhľadávam, len keď sa externými faktormi k tomu prinútim. Po každom odchode zo salónu však ostávam zmätená. Raz odchádzam so zmiešanou pleťou, potom so suchou, inokedy sa mi rýchlo zanáša, používam nesprávnu kozmetiku (už jedenásty rok po sebe!), raz si mám kúpiť bio kozmetiku, potom lekársku… A pre mňa je to začarovaný kruh, všeobecné zmätenie, vnútené presvedčenie starať sa o seba viac, vyhodiť všetko staré a nakúpiť nové. Lebo keď chcem byť pekná a vizuálne akceptovaná okolím, musím sa o seba PORIADNE starať a kráčať s dobou.

Nechtové štúdio? Nie, ale vďaka!
Nebola som ani na manikúre. Rovnako ako predošlé procedúry, aj tu mi prekáža, že niekto manipuluje s takou intímnou záležitosťou, ako je moja ruka.
Pedikúru ešte ako-tak prežijem, hlavne v letnom období, a to len preto, že nechcem, aby mi na chodidlách narástli dvojité päty. No nedajbože, aby mi nohy objedali rybičky! Do toho akvárka, kam predo mnou strkala nohy polka zemegule, by som sa ani nepozrela.
Čo sa týka manikúry, nalepené gélové nechty sú pre mňa hendikep asi ako ruka v sadre a keď vidím na samoobslužných pokladniach asistentky, ktoré mi s tými niekoľkocentimetrovými drápmi naťukávajú zľavové kupóny, je mi smiešne. Že to nevedia zadať normálne bruškami prstov, ale musia na to použiť kĺby na prstoch. Raz som videla ženu s nechtami podľa Rihanny, ako nevedela otvoriť jogurt.
Takže dikičko, nezáujem, ale asi ostanem manikérkou sama sebe.

Kde je chyba…
Raz mi jedna kamarátka povedala, že ju nebaví ani si umývať vlasy, nieto ešte chodiť na rôzne procedúry. Súhlasím, pretože ono to v súčasnosti nie je len o umytých vlasoch, upravených nechtoch a oholených nohách.
Je to o „chybičkách“ krásy, ktoré v zárodkoch udržiavame kdesi v hlbinách mozgu a ktoré buď naozaj existujú, no nikto si ich nevšíma, alebo neexistujú a vidíme ich len my samotné. Ja osobne verím, že tento boj toho, čo MUSÍM meniť a čo reálne môžem ponechať vplyvu času, u mňa vekom ustane, že ho prestanem zabíjať agresiou a aktívnou ignoranciou, ale nateraz to ešte prirodzene riešim. Hlavne keď vidím, že moje známe si všetky tie kompletky užívajú a spokojne si pri nich pradú, zatiaľ čo ja si pri rozprávaní ich dojmov nervózne hryziem nechty, čo, preboha, so mnou nie je v poriadku, že mi prekáža dotyk cudzej osoby.

… tam je aj vysvetlenie
Bolo to už dávnejšie, čo mi niekto povedal, že mám problém veriť ľuďom a púšťať si ich do života. Viem, že niečo na tom bude, ale nevidím zmysel v tom uchopiť túto „poruchu“ cez kozmetické a skrášľujúce procedúry. Telo je predsa len jedno a ja najlepšie viem, aké s ním mám predstavy.

Tá pravá pre mňa
Keď sa nad tým zamyslím, možno je to všetko len o hľadaní tej pravej. Kozmetičky, masérky či vizážistky. Podobne ako so vzťahmi, aj v tomto prípade je nájdenie správnych rúk, ktoré nás nezošpatia, niečo ako výhra v lotérii. Teším sa, keď sa ľudia okolo mňa procedúrne usadia. Keď prídu na to, čo a kto im vyhovuje. Myslím si, že je to podobný prípad ako s duchovnou literatúrou – každého chytí za srdce niečo iné.

V každom prípade je mojím snom to, že by som sa chcela jedného dňa tešiť na čistenie pleti ako moja mamka, ktorá sa pri tom dokonale uvoľní a celých 60 minút si užije relaxovaním, klebetením s kozmetičkou a dokáže si tam dať aj rýchleho šlofíka. No, bohužiaľ, zatiaľ sa tam neviem dostať. Na druhej strane však to, že odmietam tieto masové čistky plné Sanytolov, neznamená, že vyzerám ako Bratranec Itt či Mariangela Fantozzi, skôr mi ide o to, že podobné procedúry si viem v pohodlí domova zabezpečiť aj sama. S Hugo Spritzom a na telefóne s mojou čerstvo vymasíranou mamkou a po kozmetike opuchnutou sestrou.


Warning: count(): Parameter must be an array or an object that implements Countable in /www/n/a/u84109/public_html/wp-includes/class-wp-comment-query.php on line 405

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *