Starostlivosť o kurník

napísala EVA LAVRÍKOVÁ ilustrovala TERÉZIA FILLOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 27. mája 2021.

Na chvoste má kohút perá jagavo tmavé. Na slnku hádžu odlesky všetkých odtieňov od kovovozeleného až po čierny, zamykajú kúsok nepolapiteľného krásna na nepravdepodobnom mieste – v kurníku.

Mám rada, keď sa kohút skoro ráno rozkikiríka, vo chvíli, ktorá je ešte šťavnatá vlhkosťou noci, ale už ňou presvitá nový deň. Neprekáža mi, keď ma prebudí, spánok mám aj tak nespoľahlivý, omnoho častejšie popretŕhaný vzruchmi svojho vlastného vnútra ako tými vonkajšími. Pomaly vstávam, obúvam si gumáky, vychádzam pred chalupu. V neochotnom brieždení sa mihnú dve huňaté šmuhy a už sa mi so vztýčenými chvostami obtierajú okolo nôh. Mačky pýtajú žrať. Skloním sa k nim, dobre mi robí toto pravidelné zvítanie, ich pozornosť. Prechádzam ku kurníku, sliepky jedna po druhej vyletúvajú do nového dňa, rovnajú si perie. Prihováram sa im. Keď ma zaregistrujú, neomylne ku mne zamieria, poznajú tento ranný rituál. Vedia, že s gazdinou prichádza takto zrána aj zrno, výmenou za vajíčka, dokonalé vo svojej komplexnej jednoduchosti. Takto sa o seba staráme, v tej všednej vzájomnosti je aspoň na okamih všetko šťastie sveta.

Aspoň na pár dní vyvrieť okolitý svet

Keď som sa pred rokom prvého marca uchýlila na pár dní na chalupu, bola som na pokraji. Visela som jedným, aj to slabým prstom na rímse a nevídane ma lákalo pustiť sa. Nevládala som už robiť takmer ani to najnutnejšie. Bola som vyčerpaná na smrť, smutná, vystrašená, úplne slabá. Predošlé roky občianskeho angažovania sa ma vyčerpali, necelý rok predtým mi diagnostikovali chronické autoimunitné ochorenie, v januári depresiu. Vravela som si, že potrebujem aspoň pár dní ticha, pokoja a samoty, aspoň na pár dní vyvrieť okolitý svet ďaleko za hranicami svojho vedomia, aspoň chvíľu sa o nikoho a o nič nestarať. Ani len sama o seba.

A tak som aj nejaký čas len tak bola. Z dní sa stali týždne, mesiace. Neviem, kam sa podel prvý mesiac môjho pobytu, mám naň len hmlisté spomienky, väčšinou v nich je tma, ja hľadím do stropu a túžim nežiť. Zvykám si na antidepresíva, občas telefonujem s terapeutkou, občas sa zastavia naši a donesú mi jedlo. Každý deň vstanem z postele aspoň na to, aby som nakŕmila mačky a nachystala si drevo na kúrenie, vzápätí sa však do nej vraciam, nevládzem vykonať ani kúsok konštruktívnej činnosti navyše, nevládzem nič. Trochu čítam, v knihách sa však zásadne vraciam k útešným bukolickým motívom dávnych dôb, hlavne žiadne súčasné celospoločenské otrasy, prosím, žiadne dystopické vízie budúcnosti, žiadne psychologické drámy. Katastrofický scenár je aktuálne všetko, čo sa deje v mojej hlave, ďalšie vnemy doň preto vpúšťam len veľmi neochotne a bojazlivo.

Výbuch jari sa však nedá prehliadnuť ani mojím zastretým zrakom. Zúrivo zelený les sa mi oknami tlačí do izby, odhodlane šteboce, vzduch sa chveje ako dostihový kôň pripravený zbesilo vyraziť v ústrety k prebudenému zvyšku roka. Cez deň stále častejšie aspoň posedávam na dvore, pohľad mám obrátený smerom k lesu, tam, kde sa na konci doliny hneď za potokom usádza pokoj.

Ak je čo zachrániť, treba sa o to pokúsiť

V polovici apríla tatino donesie mladé, sedemtýždňové kurence, dvanásť sliepočiek a jedného kohútika. Pozorujem, ako im stavia kurník s výbehom, dávam im mená, večer ich z dočasnej klonky opatrne prenášam a zatváram do domčeka, aby nás o ne nepripravili nebezpečenstvá noci. Rada neskôr sedím na podstení, čítam si a po očku pozorujem hmýrenie hydinového kolektívu.

Sedím tak i v podvečer koncom apríla, výbeh je takmer dokončený, zostáva ho len prikryť zhora pletivom. Útešný pokoj zrazu preruší hysterické kvokanie, niečo sa deje, vyskočím na nohy, vo vzduchu nad kurníkom zavisne pocit ohrozenia a na sekundu spolu s ním aj jastrab, v pazúroch nesúci jedno z našich kureniec. Vzápätí už prelieta ponad potok a stráca sa aj s korisťou v lese.

Neváham ani sekundu, s výkrikom bežím za nimi, prebehnem cez potok, vnáram sa do lesa, vybieham hore svahom pomedzi jelše a buky; neviem, čo čakám – že ho dostihnem? Že sa s ním o kurku pobijem? Ale nedá sa mi inak, nie je čas na úvahy, jednoducho bežím; ak je čo zachrániť, treba sa o to pokúsiť.

Po chvíli spomalím. Zastanem, snažím sa načúvať zvukom lesa, vycítiť jeho inakosť. A skutočne, v diaľke medzi stromami čosi zmätene pobehuje. Podídem bližšie, je to kurka, náš kohútik, trochu pokrčený a zjavne v šoku, ale živý, krásne živý. Upokojujúco sa mu prihováram, darmo, nechce sa mu nechať sa vlákať do novej pasce, uniká mi, ostražito hýbe drobnou hlávkou, vždy, keď sa priblížim, pobehne, zanechávajúc na hnijúcom lístí minulého roka stopy krvi a únavy. Napokon sa mi ho podarí chytiť, tisnem si jeho chvejúce sa drobné telíčko k hrudi, obom nám búši srdce, chrbát má podriapaný a po prstoch mi steká krv, ale zlomené nemá nič, pri troche odhodlania a starostlivosti sa z toho dostane. Sťažka dýcham, rozhliadam sa lesom, v ktorom sa opäť usadil dôverne známy pokoj a vtedy mi to dochádza – že predsa mi ešte na živote záleží. 

Záleží mi na živote a jeho životoch, nedokážem sa nestarať, chcem sa starať, o seba i o iných. Keď som sem pred niekoľkými týždňami utiekla, bála som sa, že som o túto schopnosť, vôľu starať sa, definitívne prišla. Minula som ju pri svojich aktivistických snahách, pri odhodlaní pochopiť a chápať všetkých a všetko, v nastavení na neprestajnú ohľaduplnosť a nekonečnú empatiu. Zásoby však neboli nekonečné a keď sa vyčerpali, vyčerpala som sa s nimi. Náhle som však uprostred lesa zacítila záblesk toho, čo som sa bála, že som už stratila – záblesk starostlivosti. Našla som ho skoncentrovaný v roztrasenom kohútikovi na svojej hrudi.

Medzitým sa svet navôkol opäť raz zbláznil novým spôsobom. Na chvíľu ustrnul pred neznámou hrozbou a potom sa začal rúcať do seba, prepadať v strachu pred nákazou, pred smrťou, v hrôze z nefunkčnosti a nepripravenosti zdravotného, školského, sociálneho aj ekonomického systému, v obavách pred následkami, ktoré pandémia zanechá v našich krajinách, o tých duševných nevraviac.

Stále sa v tom celom ešte len učíme dýchať zhlboka. Zúfalo túžime po pokoji v nepokojnom svete. Katastrofické scenáre zrazu žijeme denno-denne a jedno je nám jasné – nemôžeme, nesmieme dopustiť, aby sme v tom ostali opustení. Pretože horší ako pocit bezprostredného ohrozenia je snáď len strach, že sme na všetko sami/y. Že keď bude treba, nik nám nepomôže. Že nedokážeme pomôcť tým, ktorým by sme chceli. Pocity opustenosti a bezmocnosti, ktoré však dokážeme premôcť – starostlivosťou. Mali by sme sa preto o seba postarať, o seba navzájom. Ak nám ešte niečo zostáva, je to práve vedomie, že na živote predsa záleží. Od kohútikov po spoločnosť ako takú. 

Nedáme sa

Túto jar, o rok neskôr, opäť sedávam na chalupe na podstení. Dýcha sa mi o čosi ľahšie, aj keď ešte stále, najmä pred svitaním, ma zalievajú vlny úzkosti také silné, že rozbíjajú okná, dnu sa tlačí chladný nočný vzduch a nedovolí mi spať. Učím sa dýchať zhlboka, túžim po pokoji v nepokojnom svete. A tu, na chalupe, svet nedotiera tak naliehavo.

Hydinový kolektív vyrástol, sebavedomo sa prechádza po dvore a podvečer sa sám vracia do výbehu, stačí za ním privrieť bráničku. Kohút rád trávi čas pri mne, občas sa mu ujde dobrota priamo z ruky. Usadí sa v hline pri stoličke, kde si čítam, a keď má dobrú náladu, nechá sa aj pohladiť.

Motá sa tak po dvore aj v podvečer koncom apríla, keď sa zrazu nad dvor znesie tieň, vo vzduchu zavisne pocit ohrozenia a na sekundu spolu s ním aj jastrab. Vrhá sa k zemi, ale kohút už spustil poplašné kikiríkanie a zháňa sliepky pod verandu; zdá sa, že si pamätá traumu spred roka a nedá sa, tentokrát nie, nedá seba ani žiadnu zo sliepok, postará sa, ochráni. Zbiehame zo svahu nad chalupou, odkiaľ celú drámu pozorujeme. Podarilo sa, jastrab ešte raz zakrúži nad dvorom a s prázdnymi pazúrmi mizne nad lesom. Kohút je hrdinom dňa, spokojne a zaslúžene si napráva pierka na hrdej hrudi. Hysterická hydina sa pomaly upokojuje, naveľa sa vracia do kurníka. Prajem im dobrú noc a zatváram bráničku. Som na ne hrdá ako nikdy predtým a hoci ma nepotrebujú tak veľmi ako pred rokom, vnímam túto čiastočnú samostatnosť len ako ďalší stupeň vzájomnej starostlivosti.

Popri týchto drobných drámach lokálneho významu prežívam, tak ako všetci, súčasné celospoločenské otrasy, dystopické vízie budúcnosti a psychologické drámy v jednom. Katastrofické scenáre v nás i okolo nás, unavujú nás, mätú a znechucujú, ale nedáme sa. Postaráme sa, ochránime. Tvrdohlavo sa držíme za ruky, hoc len virtuálne, hlavne sa nepustiť, byť tu pre seba, postarať sa o seba. Pretože mať sa o koho starať nie je len záväzok. Je to najmä dar.


editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.